Stredovekí kňazi s vyrezanými jazykmi – mýtus alebo skutočnosť?  

Príde pop a odreže ti jazyk.“ „Vine popa şi îţi taie limba.“ Tento frazeologizmus používajú Rumuni z času na čas, aby ním postrašili malé neposlušné deti. Málokto si kladie otázku, kde sa vlastne vzal. V tejto zvláštnej sentencii sa zrkadlí bolesť vekov, ktorá nás zavedie do balkánskej Moldávie, na Athos aj na bulharský dvor, keď mal meč väčšiu moc, než láska k blížnemu.        

Románsky ľud ab oriente ad occidentum sa štiepi podľa náboženskej príslušnosti. Je majoritne západného (rímskokatolícki Taliani, Španieli, etc.) i východného obradu (rumunské a moldavské pravoslávie, Biserica Română Unită cu Roma, čiže gréckokatolíci z Transylvánie z 18. storočia a italogrécke spoločenstvá s kvapkou albánskej krvi na juhu Apeninskej čižmy).     

Ortodoxná cirkev historických rumunských zemí až do vrcholného stredoveku viedla svätú liturgiu a ďalšie ekleziálne služby v latinskom jazyku, ktorý sa však postupne vulgarizoval do protorumunskej podoby. Svedčia o tom archeologické nálezy (lampady ex voto), pečate a epigrafické pamiatky z územia bývalých rímskych provincií Dácie a Skýtie, kam podľa cirkevného podania (Hippolytus Rímsky, Euzébios z Cézarey, Origenes z Alexandrie) priniesol víťaznú palmu kresťanstva sám apoštol Andrej.  

Obrázok č. 1.: Les vydal svoje tajomstvo. Donárium z Biertanu (rum. Donariul de la Biertan) je kresťanský votívny objekt, ktorý sa našiel v roku 1775 v lese Chimdru blízko saskej obce Biertan v transylvánskej župe Sibiu. Bronzový artefakt s Christovým monogramom historici datovali do 4. storočia. Donárium je dokladom christianizácie tejto lokality už za vlády Konštantína Veľkého. Zdroj: wikimedia.org  

Svedectvo Dimitria Cantemira  

Nechajme plynúť storočia a zalistujme si v kronike Descriptio Moldaviae, ktorú na žiadosť berlínskych akademikov spísal v rokoch 1714-1716 osvietený polyhistor a sivá eminencia na dvore Petra Veľkého Dimitrie Cantemir: „Pred Florentským koncilom (Ferraro-florentský snem, ktorý v roku 1439 vyhlásil úniu medzi gréckou ortodoxnou a rímskokatolíckou cirkvou) Moldavci (obyvatelia historického územia Moldávie) podľa príkladu ostatných národov, ktoré odvodzovali svoj jazyk z rímskej reči (v origináli je corrupere, t. j. poškodili klasický jazyk kreovaním nových dialektov), používali latinské písmená (abecedu latinku). Keďže moldavský metropolita na tejto synode prešiel do latinského tábora (v konfesionálnom zmysle, id est na rímskokatolícku stranu), jeho nasledovník menom Teoktist z bulharského národa, diakon Mareka Efezského (Marek Efezský, Eugenikos, bol byzantský klerik a teológ, ktorý ako jediný nepodpísal akt zjednotenia s pápežom), ktorý vykorenil z Moldávie kvas cirkvi Latinov (ecclesiae Latinorum fermenta), a ukradol mládeži príležitosť čítať latinské sofizmy (teda učiť sa západnej scholastike), odporučil Alexandrovi Dobrému (vládca Moldavska), aby nielenže prikázal vyhnať zo svojej krajiny (e principato suo) ľudí inej viery, ale aby tiež odstránil latinské písmená a zaviedol na ich miesto slovanské (cyrilské).           

Cantemirova analýza interkonfesionálnej situácie dunajských zemí Balkánu je ako baterka v temnej jaskyni. Dozvedáme sa, že rumunsky hovoriaci kresťania ešte v prvých decéniách 15. storočia používali latinské grafémy. Historik a orientalista z moldavskej zeme hrdo podčiarkuje románske korene svojho ľudu, ale striktne diferencuje medzi imperiálnym rímskym „rodným listom“ svojich kompatriotov a dobovou podobou pápežského zákona, z byzantského hľadiska poznačeného stigmou herézy.      

Aj taký velikán, ako Cantemir, sa dopustil lapsu calami: Alexandru cel Bun sedel na moldavskom prestole v rokoch 1400-1432. Ratifikácie dekrétov Florentského koncilu (bula Laetentur caeli pápeža Eugena IV.) sa nedožil, a teda proti nim nemohol bojovať. Krehká cirkevná únia uzavretá neúprimne a z politických pohnútok sa rozpadla ako domček z karát. Bez ohľadu na to, kto v skutočnosti viedol kampaň proti latinskej grafii v Moldávii.    

Obrázok č. 2.: Dimitrie Cantemir, „Matej Bel“ Moldavska. Portrét pochádza z roku 1716. Zdroj: wikimedia.org      

Keď sú litery nepriateľom   

Violentná introdukcia cirkevnoslovanského písma v praxi znamenala limitovanie prístupu pravoslávneho románskeho (!) obyvateľstva k latinským textom. Obmedzenie veru akcidentálne! Pozrime sa na problém pragmaticky: na Balkáne 15. storočia neexistoval žiadny nástroj na efektívnu kontrolu cirkulácie kníh, ktoré navyše boli pre slovanských susedov nezrozumiteľné. Čo ak zasejú v duši semeno papolatrie?      

Že išlo o pravoslávny etnos (košiar východného obradu, poslušný byzantskému bohosloviu), ktorý sa od garnitúry pápežského štátu dištancoval, vidíme v snahe svätopeterského stolca presadiť unionizmus aj v týchto oblastiach (ak by romanizované obyvateľstvo Moldávie patrilo k stúpencom pápeža, pokusy o zavedenie „vatikánskej“ jurisdikcie by boli nielen zbytočné, ale i absurdné).                

Všetko latinské zaváňalo „pápežským rozkolom“ a metropolita „Teoctist národa bulharského“ nedokázal diferencovať medzi „domácim“ latinským pravoslávím Moldavcov, ktoré bolo v dogmatickej harmónii s Konštantínopolom, a medzi západnou rímskokatolíckou vierou, ktorá v latinčine videla kultúrny, ale nie etnický znak.       

Po stopách bulharskej legendy  

Takmer celé teritórium bývalej provincie Dacia Traiana sa za čias cára Simeona ocitlo pod bulharskou nadvládou. Vodou na mlyn slavonizácii jazyka a kultu však bulharská politická moc ešte nebola. Veď sami pôvodcovia slovanského liturgického jazyka Cyril a Metod, obaja geniálni filológovia a diplomati, udržiavali korektné vzťahy s pápežom a existencia latinsky (neskôr románsky) hovoriaceho etnika praktizujúceho byzantský rítus nikomu „neklala oči“. Protorománsky živel bol korisťou rozdelenou medzi Východ a Západ, a aj orientálna latinofónna komunita mala právo žiť pod Slnkom. Medzi adjektíva „latinský“ a „západný“ ešte nikto nekládol znamienko rovnosti.                     

Zažltnuté stránky bulharsky písanej knihy Carstvenica s biografiami bulharských cárov, ktorá vyšla v roku 1844 v meste Buda, nám rozprávajú ďalší, nemenej zaujímavý príbeh: veľký cár Druhej bulharskej ríše Ivan Asen II. (panoval v rokoch 1218-1241) pozval do svojej krajiny akéhosi Teofilakta z Ochridu, aby mečom pravoslávia očistil štát od rozkolov a siekt. Kvas bogomilstva, ktoré v 10. storočí oživilo cirkevnými koncilmi rozdrvenú pseudofilozofickú „múmiu“ dualistického manicheizmu, v Bulharsku vrel pod pokrievkou ortodoxie. Teofilakt mal byť bičom na bogomilov, svoj hnev však – s požehnaním cára – obrátil proti latinským bratom.     

Obrázok č. 3.: Hlavy pomazané boli v 19. storočí vďačným terčom umeleckej idealizácie. Cár Ivan Asen II. z palety Georgia Dančova je oblečený ako západoeurópsky panovník. Zdroj: wikimedia.org 

Po tom (Teofilakt) vyzval cára, aby dobyl valašské zeme a očistil ich od rímskej herézy, ktorá v nich dovtedy prekvitala,“ uvádza Carstvenica, „Asen podrobil obe Valachie svojej vláde a nútil Valachov, ktorí dovtedy čítali v latinskom jazyku, aby zanechali rímsku vieru (v rumunskej transliterácii je použitý termín „mărturisirea romană“, čiže rímske vyznanie) a nečítali v latinčine, ale v bulharčine (cirkevnoslovančine).   

Z textu nie je jasné, či sa jedná o valašských pravoslávnych bozkávajúcich ikony, alebo o kresťanov bozkávajúcich límec pápežskej mozzetty. Na základe nálezov materiálnej povahy (rezíduá chrámov) však vieme, že v 13. storočí bola majorita Balkánu byzantskej viery, teda vyznávala ortodoxiu tak, ako ju hlásal pravoverný Konštantínopol.   

Bez jazyka – a bez lásky   

 „(Cár Asen) prikázal, aby sa tým, ktorí budú naďalej čítať po latinsky, odrezal jazyk. A  Valasi (rum. „Vlahii“, románsky hovoriaci pastieri) odvtedy začali čítať po bulharsky (liturgickou staroslovančinou).“ stojí v ďalších riadkoch Carstvenice. Bulharská varianta sa od svedectva Dimitria Cantemira líši v dvoch základných bodoch: kým slávny učenec z berlínskej akadémie vied kladie obdobie prechodu z latinského do slovanského jazyka až do obdobia po Ferraro-florentskom koncile (15. storočie), Carstvenica posúva tieto udalosti do skoršej doby – do epochy najväčšieho územného rozmachu Druhého bulharského cárstva.  

Ako výstražný trojuholník svieti v Carstvenici punitívny aspekt. Cantemir o ňom mlčí. Je pravdou, že málo submisívni služobníci oltára, ktorým boli latinské knihy drahšie, než cárova vôľa, boli podrobení trestu glosektómie? Bola resekcia jazyka realitou?      

Za odpoveďou zájdime do ticha monastierskej knižnice srbského kláštora Chilandar na svätej hore Athos. „Cár rozkázal Valachom, ktorí čítali po latinsky, aby zanechali rímsky zákon (rum. „Legea romană“) a nečítali po latinsky, ale v slovančine,“ tvrdí letopisec Paisij z Chilandaru. „ A taktiež rozkázal, aby sa tým, ktorí budú čítať (slúžiť) v latinčine, vyrezal jazyk.“ Kto vlastne bol cár Ivan Asen, ktorý sa uchýlil k rabiátnym praktikám?     

Obrázok č. 4.: Kostnica svätohorského monastiera Chilandar. Zdroj: wikimedia.org

Cárovo krvavé sklamanie     

V bulharskom prostredí má pozitívny kredit. Na začiatku vlády, aby udržal aequilibrium medzi susednými katolíckymi mocnosťami a svojou pravoslávnou dŕžavou, Asen pozdvihoval oči k pápežskej tiare. Šľachta križiackeho domínia nad Konštantínopolom na čele len s 11 ročným Baldwinom II. však o protektorské ruky bulharského vládcu nestála. Po tom, čo v roku 1229 zhaslo posledné svetielko Asenovej nádeje na regenstvo nad maloletým Baldwinom (za cisárovho protektora bol zvolený Francúz Jean z Brienne), Bulhar definitívne napol plachty cirkevnopolitického kurzu smerom na východ. O šesť rokov po tomto incidente uzavrel s nikájskym cisárom „v rezistencii“ Jánom III. Vatatzom prolifickú alianciu namierenú voči rímskym katolíkom. Asenova nenávisť voči všetkému latinskému sa ľahko rozšírila aj na pravoslávnu populáciu, ktorá žila „v jeho dome“ a prehrešila sa iba tým, že sa modlila v starobylom jazyku s pečaťou starých Rimanov.       

Balkán, viac skanzen archaických zvykov, než obskúrna džungľa, však praktizoval  tăierea sub limbă, čiže flebotómiu spodnej časti ústnej dutiny, aj z medicínskych dôvodov. Tento odiózny zvyk sa v rurálnych oblastiach vyskytoval ešte v novoveku. Rozrezanie časti úst (pod jazykom) bola podľa názoru dedinských felčiarov (a šarlatánov im podobných) optimálnou metódou detoxikácie organizmu… Zlé myšlienky premenené na slová hanby (sídliace na jazyku) však nezmyje ani krv.            

Cárovo počínanie malo pre rumunskú cirkev fatálne následky – a ich tieň sa premietol aj do modernej lexiky rumunčiny (kultický vokabulár Rumunska obsahuje desiatky slavonizmov s latinskými sufixami, ktoré v ušiach domácich znejú ako exotický zvon, napríklad blagoslovire, dobrorečenie, či milostivire, milosrdenstvo). Na označenie aktu čítania, lektúry, používa rumunčina verbum slovanského pôvodu (a citi, citire, čítanie), písanie (scriere) však odvodzuje z latinského scribere.      

Jazyk, zrkadlo vekov

Píšeme (tajne) po latinsky, ale čítame slovansky. Možno i takto uvažovali preoţii boscoroditori alebo „bľabotajúci kňazi“. Pod týmto pojmom rumunská historiografia (najmä gréckokatolíckej proveniencie) rozumie klerikov, ktorí neboli vzdelaní v cirkevnoslovanských knihách. Aby unikli trestu, napodobňovali fonetiku ekleziálnej slovančiny, skutočnému obsahu modlitieb však nerozumeli.

Načrime do jazykového džbánu po živú vodu. Ad secundum dicendum est: lingvistický korpus rumunčiny pozná slovesné substantívum boscorodire (v súčasnosti už obsoletné) s významom lalotať, rozprávať nezmysly – a toto slovko je ukrajinského pôvodu!     

Kto proti blížnemu podzvihne meč, mečom zahynie. Ani parafráza biblických slov neodveje na druhý breh prízrak mužov v kňazských felónoch a bez jazyka. Nie, nie je to fantóm. Prízraky so svätožiarou neexistujú. Máme armádu mučeníkov, a ani o tom nevieme.      

___________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Prameň:

CANTEMIR, Demetrius: Descriptio Moldaviae. Demetrii Cantemirii Moldaviae principis descriptio antiqui et hodierni status Moldaviae. Pars tertia. De statu ecclesiastico et litterario Moldaviae. Caput V. De litteris Moldavorum. 1714. Dostupné online: <https://la.wikisource.org/wiki/Descriptio_Moldaviae>

Literatúra:  

IORGA, Nicolae: Istoria Bisericii româneşti şi a vieţii religioase a românilor. Volumul I-iu. Vălenii de Munte : Tipografia „Neamul românesc“, 1908.  

STĂVILĂ, Veaceslav: Pentru alfabetul latin bulgarii le tăiau românilor limba. Dostupné online: <https://cersipamantromanesc.wordpress.com/2012/09/16/ pentru-alfabetul-latin-bulgarii-le-taiau-romanilor-limba/>

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.