Strelný prach

Strelný prach (pušný prach; čierny strelný prach) je zmesou dusičnanu draselného, dreveného uhlia a síry. Zloženie sa môže meniť v závislosti od účelu (lovecké zbrane, vojenské zbrane, delá, trhacie práce…). Ako taký je strelný prach najstaršou výbušninou na svete. Používal sa až do 19. storočia, kedy bol nahradený bezdymým strelným prachom a inými výbušninami. V upravenej podobe sa však používa dodnes. Patent na tento druh streliva si zaregistroval Alfred Nobel v roku 1887. Pôvodný čierny strelný prach sa v súčasnosti používa už len v replikách historických zbraní, ale aj v pyrotechnike a zápalniciach.

cina pusny prach

Pôvod tohto druhu streliva nie je úplne objasnený. Všeobecne sa traduje, že čierny strelný prach bol objavený a po prvý raz použitý v 7. – 9. storočí v Číne. Najskôr bol používaný pri liečiteľstve, neskôr na pohon rakiet, ako náplň granátov a známe sú aj prvé bambusové pušky. Zachovaný prameň z 9. storočia Zhenyuan miaodao yaolüe hovorí:

Niektorí potom zohrievali naraz síru, realgar a ledok s medom, vznikol dym, plamene a ich ruky a tváre boli popálené, dokonca aj celý dom, kde pracovali, zhorel.“

Podľa prvej teórie sa čierny prach šíril obchodnými cestami cez Indiu k Arabom a od nich cez Pyrenejský poloostrov ďalej do Európy. Lenže tento veľmi rozšírený názor sa nedá dokázať. Do Európy sa podľa druhej teórie z Číny nedostal, ale ho tu objavil mních, filozof a alchymista Roger Bacon v roku 1242. Dokonca spísal aj recept na prípravu pušného prachu. Keď Bacona pre pokusy, ktorým venoval veľkú pozornosť, obvinili z najvážnejšieho stredovekého zločinu, a teda z čiernej mágie, napísal na svoju obranu dielo (asi okolo roku 1260). Tu podáva vysvetlenie pokusov a medziiným aj návod na výrobu zmesi zloženej zo sanitry (NaNO 3), síry a prášku z dreveného uhlia. Neskôr, v roku 1266, vo svojom spise už píše „o prachu známom z rôznych miest, ktorý pozostáva zo sanitry, drevného uhlia a síry„. Z toho vyplýva, že v tom čase išlo už o vec všeobecne známu. Súvislosť však naznačuje, že pušný prach patril skôr medzi zvláštnosti, ktoré slúžili na zastrašovanie obyčajných ľudí. Prakticky sa začal využívať až po objavení strelnej zbrane. Takže ani Bacon nikdy neodhalil jeho pôvod.

mnich

Nemecké pramene pripisujú prvenstvo mníchovi a alchymistovi Berchtoldovi Schwarzovi, podľa ktorého sa mal čierny strelný prach aj pomenovať. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že strelný prach dostal svoj názov podľa toho, ako vyzerá. S istotou sa dá tvrdiť len to, že čierny pušný prach objavili niekedy v polovici 13. storočia v niektorej neznámej alchymistickej dielni. Objav pušného prachu a jeho explozívnych účinkov dávajúcich strele pohybovú energiu, princíp ktorý sa dodnes používa, podmienil vznik a vývoj strelných palných zbraní. Tieto prvé zbrane však vonkoncom neboli hromadnými smrtiacimi nástrojmi, ktoré by dokázali zastreliť viacero nepriateľov. Ich účinok spočíval skôr v odstrašení nepriateľa, než v jeho smrteľnom poranení. Keď stredovekí bojovníci videli a počuli, že nepriatelia ich môžu zasiahnuť bez toho, aby došlo k boju muža proti mužovi, radšej sa dali na útek. V skutočnosti však opätovné nabitie a použitie takýchto zbraní trvalo veľmi dlho. Dostrel bol tiež veľmi slabý, o presnosti nehovoriac. Spočiatku mali preto tieto zbrane najmä psychologický účinok. Reálne sa dali použiť len na krátku vzdialenosť a na krátky čas, boli veľmi nepraktické pre svoju veľkosť, ťažké a v boji ďalej nepoužiteľné. Najstaršie nájdené strelné zbrane z rokov 1288 a 1321 mali priemer hlavne 2,5 centimetrov, z neskoršieho obdobia dokonca až 10,5 centimetra. Ich účinný dostrel tak nebol väčší než päť, so šťastím desať metrov.

Až v nasledujúcom storočí (14.) môžeme hovoriť o fungujúcej výrobe palných zbraní, čo malo za následok relatívne rýchly zánik stredovekých bojovníkov – rytierov. Ich brnenie nezastavilo vystrelenú guľku z nových pušiek (nazývaných arkebuzy) a pomalé vedenie vojny sa taktiež začalo zrýchľovať. V Európe a u moslimských nepriateľov tak prišli na to, ako z neefektívneho čierneho strelného prachu vytvoriť účinnejšiu strelnú zbraň, ktorá už len nezastrašovala nepriateľov, ale ich aj strieľala, odpaľovala hradby a spôsobovala ťažko vyliečiteľné zranenia. Číňania tak potom museli poupraviť svoje strelné zbrane na základe európskych vynálezov. Túto techniku používali aj Osmani, ktorí veľmi radi nepriateľom ukazovali svoje masívne delá, s ktorými ničili hradby. Vynálezy prebrali aj Mongoli a iné národnosti. Úmyselne sa s novou technikou boja nestotožnili iba japonskí bojovníci, ktorí až do 16. storočia rešpektovali samurajský kódex.

Po prvý raz sa začali vo veľkom používať zbrane s čiernym pušným prachom u našich západných susedov v 15. storočí. Husitskí vojaci používali pri svojich koristníckych výpravách strelné zbrane, ale aj navždy určili terminológiu pre rôzne predmety používajúce čierny strelný prach. Tak napríklad slovo pištoľ (pistol) vzniklo zo slova píšťala, čo bolo označenie najľahšej možnej strelnej zbrane. Z češtiny pochádzajú aj slová ako húfnica (howitzer).

Výrobcovia pušného prachu, ktorí sa združovali v cechovej organizácii na Slovensku od 17. storočia, sa nazývali prachári. Svoje zastúpenie na území Slovenska si našli v týchto mestách: Banská Bystrica, Bardejov, Prešov a Košice. Pušný prach, ktorý bol predmetom výroby týchto remeselníkov, sa len z veľmi malej časti vyrábal v ich vlastných dielňach. Veľká väčšina sa totiž zhotovovala v tzv. prachárenských mlynoch, ktoré boli na odľahlých miestach, aby v prípade explózie neohrozovali životy obyvateľov, prípadne nevznikla nejaká škoda. Prachárenských mlynov bolo koncom 18. storočia na Slovensku okolo 40 – 50.
V Európe sa potom cielene zvyšoval podiel liadku (dusičnanu draselného) v čiernom strelnom prachu, aby sa tak zvýšila explozivita. Neskôr miešali všetky tri zložky strelného prachu a navlhčili ich, aby sa od seba nerozdeľovali. Tiež ich mohli tvarovať do rozličných tvarov a veľkostí a vyrábať nové druhy zbraní s rozličným priemerom hlavne.

Dá sa povedať, že je to práve strelný prach, ktorý umožnil západnej kultúre výrazný náskok a následne relatívne hladký priebeh dobýjania nových území. Najmä kolonizovanie nového sveta v Amerike a Afrike, kde s takýmito technológiami nemali žiadne skúsenosti.

V 19. storočí okrem čierneho strelného prachu vynašli nové možnosti pri opaľovaní projektilov. Okrem spomínaného bezdymového strelného prachu to boli nitrocelulóza, nitroglycerín a trinitrotoulén.

___________

Autor: Bc. Jozef Voříšek

Zdroj

korzar.sme.sk/c/4715008/z-historie-pusneho-prachu.html

dinosaurusblog.com/2009/01/20/760277-jak-vznikl-strelny-prach/

Obrázky:

kaleidoscope.cultural-china.com/chinaWH/upload/upfiles/2010-04/26/the_history_of_gunpowdera62f06a1dbffb958a9cb.jpg

gunsandammo.com/wp-content/blogs.dir/2/files/8-things-that-changed-shooting/gunpowder.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.