Svätý príbeh Františka z Assisi

BLÁZNIVÍ SVÄTÝ,  ALEBO ŽOBRÁKOM Z VLASTNEJ VÔLE

Nie všetci tí mladí ľudia, ktorí idú proti vôli vlastných rodičov, sa stanú svätými. To by sme mali okolo seba samých svätcov. História však zaznamenala niekoľko prípadov nepochopiteľnej zmeny osobností mladých, ktorí si neobyčajný (a okolím často nepochopený) život vybrali z vlastnej vôle, presnejšie, z vôle Božej. Akoby podľa vopred napísaného scenára, mládenec alebo dievčina z bohatej rodiny sa zrazu obráti chrbtom voči svojej rodine, zriekne sa vlastného podielu rodinného dedičstva, a stane sa žobrákom na posmech celého spoločenstva. Aspoň spočiatku zostáva nepochopený, čoskoro sa vzdiali od prevažnej časti spoločnosti, nakoniec ostane a žije sám ako pustovník alebo kajúcnik. Veľa životných príbehov, aj tých najobľúbenejších svätých, sa začalo práve takto. Vyvolení nasledovali boží hlas, ktorý okrem nich málokto počul, a nikto ich neodradil od vlastnej pravdy, v ktorú neoblomne verili. Po smrti boli vyhlásení za svätých, hoci už nimi boli aj za svojho života. 

Dnes by asi málokto vymenil svoj pohodlný, bezstarostný a závideniahodný život boháča za neistý a nezabezpečený život žobráka. Nanajvýš ešte tak na skúšku na niekoľko hodín alebo dní. Nie však natrvalo a nenávratne. Ani v dávnych časoch to nemalo obdobu, ani to obzvlášť nebývalo zvykom. A jedného dňa prišiel „neposlušný“ syn, aby z otcovho života spravil peklo a obrátil život vlastnej rodiny naruby.   

Pietro Bernardone patril medzi najbohatších občanov mesta Assisi, tešil sa všeobecnej úcte a uznaniu všetkých vrstiev spoločnosti. Sám nebol šľachticom, patril do meštiackej vrstvy, avšak práve tá sa v tej dobe vyznačovala nahromadením dovtedy nevídaného bohatstva, čo predstavovalo isté nebezpečenstvo ohľadom mocenského postavenia šľachty. Zrazu sa tu objavila vrstva ľudí, ktorá šľachticom konkurovala nielen  so svojím bohatstvom, ale čoskoro sa dožadovala aj práva zúčastniť sa na politických rozhodnutiach ohľadom mesta. Bernardone sa vypracoval na úspešného kupca, t.j. predajcu a sprostredkovateľa látok a tkanív, ktoré dovážal predovšetkým z francúzskeho Provensálska. Bol takmer stále na služobných cestách medzi Francúzskom a Talianskom, a to aj v čase, keď sa mu v roku 1181 (podľa iných zdrojov 1182) narodil syn menom Ján. Keď dorazil domov, neváhal ho prekrstiť na Francesca, t.j. malého Francúza, z vlastnej veľkej lásky k Francúzsku, a bez pochýb aj k manželke, ktorá sama pochádzala z francúzskej šľachtickej rodiny. Malého teda oslovovali menom František, aj keď pri krste dostalo meno Ján. Ani  jeho vlastný otec, ani nikto iný v tej chvíli nemohol tušiť, že novorodenec  bude jedným z najpopulárnejších a najväčších svätcov všetkých čias.

Keď mal František deväť rokov, jeho zámožný otec ho poslal do farskej školy pri kostole San Giorgio v Assisi. Navštevovať akúkoľvek školu bolo výsadou v čase, keď väčšina spoločnosti nebola schopná písať, ba ani čítať. Vo svojich štrnástich rokoch sa František stal plnoletým,  na vtedajšie pomery bol už dospelým  mužom, a tak  bol  prijatý do cechu obchodníkov so súknom, a mohol obchodovať v otcovom mene. Mohol predávať v jeho obchode a nakupovať  vzácne látky z východu v niektorých mestách. Ešte v tom istom roku (1196) musel zložiť lénnu prísahu vládcovi mesta, ktorá mala byť obnovovaná pravidelne každých desať rokov. V tých časoch sa totiž na čele talianskych miest, presnejšie akýchsi mestských štátov, menili vládcovia dosť frekventovane. Prísahou sa muži zaviazali, že v prípade potreby pôjdu bojovať za svoje mesto v službách svojho feudála.

František sa teda stal plnohodnotným, dospelým členom assiskej spoločnosti. Mohol si dovoliť žiť  bezstarostným životom bohatých mladých mládencov: nekonečne sa zabával, väčšinu svojho času trávil v kruhu svojich priateľov, medzi ktorými bol mimoriadne obľúbený. Preto ani nie je prekvapujúce, že ho čoskoro prijali do Spoločnosti tanečníkov, dokonca sa stal jeho vedúcou osobou. Jeho úlohou v tejto funkcii bolo postarať sa o bohatý tanečný program pri rôznych oslavách mesta, usporiadaných počas celého roka, a popritom zabezpečiť hodovanie, množstvo jedla a pitia. Nebola to vyslovene jeho povinnosť, ako vedúci tanečník mohol určiť, kto má na seba vziať výdavky spojené s jednotlivými oslavami, on sa však zahral na štedrého sponzora a všetko financoval z otcových peňazí. Mohol si to dovoliť. A pre jeho štedrosť ho potom istý čas opakovane zvolili za vedúceho tanečného zoskupenia, vždy na jeden ďalší rok. 

K peniazom a svetskému majetku mal František od začiatku ľahostajný vzťah. On sám si ich nezarobil, avšak ich mal k dispozícii stále, a k tomu ešte mal štedré srdce, rád obdarúval ľudí len tak. Jedného dňa sa však toto bezstarostné obdobie Františkovho mládeneckého života skončilo. No nie preto, že sa oženil. Najprv Assisi zasiahla občianska vojna, mešťania vyhnali príslušníkov šľachty z mesta. Tí sa uchýlili do Perugie a chystali odvetu. O dva roky neskôr,  v roku 1201 sa  aj František musel zúčastniť vojenskej výpravy Assisi proti Perugii. Táto výprava zmenila jeho život od základov. V bitke pri Collestrade (1202) sa ťažko zranil a následne bol odvlečený do zajatia do Perugie, kde strávil jeden celý rok, kým ho otec mohol vykúpiť. Do rodného domu sa vracia ťažko chorý. Väzenie a choroba na začiatku jeho dvadsiatich rokov ho poznačili na celý život. Zrazu si začal všímať veci, ktoré dovtedy jeho myseľ nezamestnávali, začínal byť citlivý na utrpenie a biedu iných. 

Z choroby sa ešte dlhé mesiace  zotavoval doma, pripútaný na lôžko. Uvažoval nad zmyslom života, hľadal nejaký zmysluplný cieľ, za ktorý sa oplatí ďalej žiť, bojovať. Cítil sa byť vyvolení na niečo väčšie ako byť obchodníkom v otcovom podniku a vymáhať dlhy od otcových klientov. Preto ihneď ako sa zotavil, sa rozhodol vykročiť za svojímm novým snom o rytierskej sláve a šľachtickom titule. Už v roku 1205 sa vydal do Apúlie, aby sa tam pridal k vojsku Waltera de Brienne, ktoré malo namierené do Svätej zeme. Ako vždy, otec Bernardone mu bol nápomocný, vystrojil ho za nemalé peniaze. Ale márnotratný  syn sa z výpravy vrátil bez vytúženej slávy, a to skôr než by sa začala. Cestou do južnej Itálie, v okolí Spoleta,  mal totiž nádejný rytier zjavenie vo sne a začul hlas, ktorý  mu povedal, aby sa vrátil domov, lebo toto nie je jeho cesta. František nezaváhal, poslúchol, a vrátil sa domov. Svoj drahocenný rytiersky výstroj a zbroj daroval jednému chudobnému šľachticovi, ktorého cestou stretol. A čakal na ďalšie zjavenie, ktoré mu napovie, ako má postupovať ďalej. 

Odvtedy ho spoločnosť bývalých starých priateľov z kruhov bohatých mešťanov viac nenapĺňala. Postupne sa od nich vzdialil, skončil so svetskými radovánkami a vôbec so všetkými. Čím ďalej tým viac potreboval byť sám: zrazu začal vyhľadával miesta, kde mohol byť úplne sám, mohol sa nerušene oddať modlitbám a rozjímaniu, ďaleko od hlučnosti sveta. Počas týchto svojich samotárskych výletoch po krajine na koni ho zastihli znamenia a božie zjavenia, následkom ktorých sa František postupne dopracoval k životu po príklade Ježiša Krista, k životu v absolútnej evanjelickej chudobe. Jedného dňa sa prebudil a viac nemal pochyby o tom, že má žiť bez akéhokoľvek majetku a hlásať evanjelium. 

Bernardone bol viac ako rozčarovaný z nerozvážneho počínania vlastného syna. Pociťoval, že nad ním stráca kontrolu, lebo František sa podriaďuje vyšším ideám, ide bez debát  za vlastnými nezmyslami. Niekoľkokrát sa ho ešte ako správny  a starostlivý otec pokúšal vrátiť na správnu cestu, ale všetko bolo márne. Nepomohlo ani domáce väzenie, do ktorého syna uvrhol v nádeji, že sa mu vráti zdravý rozum, keďže z titulu otca mal na to právo. Keď ušiel, dlho sa skrýval v lesoch, v jaskyniach, na opustených miestach, až kým ho o niekoľko mesiacov neskôr  na ulici spoznala vlastná mater  v akomsi žobrákovi, ktorého prenasledovali  deti z ulice, posmievali sa mu a hádzali do neho kameňmi. 

Otec sa na to už nemohol pozerať. Toto mu už neodpustil. Ich vzťah sa zhoršil zo dňa na deň, až jedného dňa stáli pred súdom v Assisi, keď zúfalý  otec zažaloval svojho márnotratného syna za utratenie časti majetku. Otec žiadal odškodné od syna, ktorý mu dokonca zobral textílie z obchodu a predal, aby zo získaných  peňazí začal obnovovať rozpadajúce sa kostoly v okolí. Tu sa už otec a syn nenávratne od seba vzdialili. Nebolo cesty späť. Hoci pôvodne to bol otec, ktorý  chcel vydediť syna z rodinného vena, nakoniec to bol práve František, ktorý sa zriekol vlastného otca na záver súdneho konania. So srdcom zachváteným obrovským žiaľom zložil na zem všetky šaty, čo mal na sebe, vrátil ich otcovi a vykríkol: „Odteraz už nechcem povedať: Môj otec Bernardone, ale poviem: Otčenáš, ktorý si na nebesiach.“ V tej chvíli sa František obrátil chrbtom k svetu, aby ďalej mohol slúžiť len Bohu. 

SVÄTÝ PRÍBEH  FRANTIŠKA Z ASSISI – „BOŽÍ CHUDÁK“ SA ZASNÚBI S PANI CHUDOBOU

Písal sa rok 1205. Prešli len dva roky odvtedy, ako sa František –  chorý  a zdeprimovaný  – vrátil zo zajatia. Stačili však na to, aby sa 23-ročný mládenec dal dokopy a odhodlal sa na vydobytie si rytierskej slávy. Tak sa František vybral do južnej Itálie, aby sa tam v Apúlii pridal k vojsku presláveného rytiera Waltera de Brienne, ktorý v tom čase bojoval v službách pápeža. Neďaleko mesta Spoleto si zdriemol a vo sne začul hlas, ktorý sa ho spýtal: „František, komu je lepšie slúžiť, pánovi alebo sluhovi? Kto ti dá viac, Pán alebo sluha?“ „Pán“, odvetil František. „Tak prečo opúšťaš pre sluhu Pána a chceš slúžiť jeho chudobnému služobníkovi? Vráť sa domov a urob, čo ti bude povedané.“

A František spravil tak, ako mu bolo povedané. Vrátil sa domov do Assisi. Uvedomil si, že aj keď sám považoval Waltera za pána, v skutočnosti je len sluhom, rovnako je sluhom aj pápež, ktorému slúži Walter. Jestvuje len jeden Pán, a ním je Boh. Všetci ostatní sú len sluhovia. Keď má niekomu slúžiť, tak jedine Pánovi. A bolo rozhodnuté: celý svoj život postaví do služieb Boha. Na otázku, ako má slúžiť jedinému Pánovi, ešte dlho hľadal odpoveď, dostal sa však k tomu  bližšie každým jedným božským znamením a zjavením. Vo Spolete sa stalo prvýkrát, že František dostal jasné inštrukcie „zhora“. Bol to jeho prvý „nadprirodzený“ zážitok  stretnutia s Bohom, ktorý sa  takto zjavil, aby  mu vyjadril svoju vôľu. Od tej chvíle žil v napätom očakávaní ďalšieho stretnutia, keďže  mu bolo sľúbené dozvedieť sa viac o Božích „intenciách“ ohľadom jeho osoby.

A hoci sa vrátil domov do Assisi, do rovnakého prostredia, aké pred odchodom zanechal, svoje miesto tam už nikdy nenašiel. Ani v kruhu svojich bývalých priateľov, ani v otcovom obchode. Zrazu už nepotreboval okolo seba húfu ľudí, ani hlučné oslavy. Bolo mu to jasné hneď ako sa pokúsil zaradiť do svojho predchádzajúceho života a istý čas pobudol v spoločnosti starých priateľov. Zistil, že je prítomný iba telom, myseľ blúdi niekde úplne inde. Raz sa stalo, že  bývalý „vodca“ assiskej mládeže uprostred veselého sprievodu na ulici zaostal, a tak hlboko sa zamyslel, že jeho priatelia nemali pochýb o tom,  že to má na svedomí nejaká žena, do ktorej sa František zaľúbil. On im na to síce povedal, že má vybratú tú najkrajšiu nevestu zo všetkých, s ktorou sa zasnúbil, avšak František mal na mysli Pani Chudobu, s ktorou sa nikto nechcel zasnúbiť odkedy Kristus zomrel. Tak si ju vybral za vlastnú nevestu a zostal jej verný až do smrti. Svoj dovtedajší márnotratný život úplne zanechal, uprednostnil  byť osamote s Bohom. A tak sa svetský František  pod vplyvom udalostí aj vnútornej premeny pomaly strácal. Zrodil sa František „svätec“, ktorý začal mať  úplne iné priority, aké mal predtým.

Raz, na jednej zo svojich ciest za samotou, sa František stretol s malomocným. Zrazu stál pred ním na ceste. Ako všetci ostatní obyvatelia mesta, aj František cítil najprv neprekonateľný odpor k chorému, v prvej chvíli chcel utiecť, ale nakoniec sa premohol a  zvíťazil sám nad sebou: zoskočil z koňa, pristúpil k malomocnému, objal ho a pobozkal. A v tom zacítil sladkosť duše. Ďakoval Bohu, že mu trpkú skúsenosť zamenil za sladkú, že teraz pociťoval radosť z niečoho, čo mu bolo predtým odporné. Keď nasadol na koňa, malomocného už nikde nebolo. Záhadne zmizol, keďže naokolo nebolo nič, kam by sa mohol skryť. Mohol to byť len akýsi nevýznamný detail Františkovho života, ale nebol. Stal sa jedným z prelomových momentov jeho života, bol ďalšou zastávkou jeho cesty k svätosti. V malomocnom spoznal Pána, ktorý prišiel, aby v ňom prebudil lásku k tým najúbohejším. Odvtedy  stále častejšie vyhľadával spoločnosť malomocných, trávil s nimi veľa času v ich dome za hradbami mesta, kam boli vtedajšou spoločnosťou vyhnaní. František ich však vzal do svojej opatery, s láskou  ich starostlivo ošetroval, utešoval a spôsobilo mu to veľkú radosť. Umýval im nohy, čistil a obväzoval rany, aj ich bez obáv bozkával. V tejto chvíli už nemal žiadne pochybnosti o vlastnom poslaní, byť najmenším zo všetkých a slúžiť všetkým naokolo. Spomenul si na Ježišove slová, podľa ktorých všetko, čo sa spraví v prospech aj toho najmenšieho (vo význame najchudobnejšieho a najúbohejšieho) stvorenia na zemi, sa ráta ako dobrý skutok voči nemu. František si zvolil život podľa evanjelia, po príklade Ježiša Krista aj v tom, že bol oporou všetkých, ktorý sa na neho obrátili, božou láskou vtelenou do vlastného tela bojoval proti všetkým utrpeniam sveta. A skutočne, všetkým, ktorí ho poznali, ktorí sa s ním stretli, sa zdalo, ako keby sa Kristus druhýkrát objavil na zemi.

Sviatok Mateja, 24. február 1208.  František sa zúčastnil omše, počas ktorej sa čítalo sv. evanjelium: Ježiš posiela svojich dvanástich apoštolov hlásať evanjelium v úplnej chudobe a prinášať pokoj každému. Po vypočutí evanjelia František nadšene  zvolal: „To je presne to, čo chcem.“ A tak sa definitívne rozhodol pre život Kristovho apoštola v takej podobe, ako si to želal sám Boží Syn. František začal nosiť pustovnícke šaty, mal palicu, obuv aj opasok. Ježišove slová ― „Neberte si do svojich opaskov ani zlata, ani striebra, ani peňazí, ani len kapsu na cestu, ani dva obleky, ani obuv, ba ani palicu.“ ― však chcel plniť do písmena, tak sa podľa toho zariadil. Navyše, opasok symbolizujúci majetok zamenil na povraz a „Boží chudák“ bol na svete. Už nielen na skúšku, ako tomu bolo v Ríme, keď pred Bazilikou sv. Petra sa v žobráckom šate zamiešal medzi žobrákov, aby vyskúšal ich život. Tentoraz to bolo na celý život.

____________

Autorka: Mgr. Zsuzsanna Varga

Zdroje:

minoriti.sk/svaty-frantisek

catholica.cz/?id=4750

terciari.sk/wp-content/uploads/2013/06/moj_otec_frantisek.pdf

antikva.hu/eletrajz/assisi-szent-ferenc-a-kezdet-es-ami-abbol-megmaradt-45

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/fb/Saint_Francis_of_Assisi_by_Jusepe_de_Ribera.jpg/800px-Saint_Francis_of_Assisi_by_Jusepe_de_Ribera.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.