Tajomstvo baní kráľa Šalamúna

Prečítajte si o hľadaní zdroja bohatstva biblického kráľa Šalamúna. Dozviete sa tiež o objave ruín v srdci dnešného Zimbabwe a dávnej africkej civilizácii, ktorá nechala postaviť palác, považovaný niektorými ľuďmi za sídlo kráľovnej zo Sáby.

Výprava do Afriky sa začína

Už od detstva bol nemecký učenec Karl Mauch (1837-1875) fascinovaný Afrikou a chcel sa stať prieskumníkom, aby zaplnil biele miesta na mape. Veľa čítal a najviac na neho zapôsobil príbeh kapitána portugalskej posádky pôsobiacej v roku 1531 v meste Sofala na južnom pobreží Afriky. Námorník uvádzal, že medzi riekami Limpopo a Zambezi leží pevnosť, ktorá mala byť domovom legendárnej kráľovnej zo Sáby. Zo zlatých dolov v okolí pevnosti vraj pochádzalo bohatstvo biblického kráľa Šalamúna, ktorý posielal lode do krajiny Ophir, aby zlato a iné vzácne predmety vyzdvihli a priviezli ich do Jeruzalema.

Karl Mauch sa začal pripravovať na expedíciu do južnej Afriky, kde chcel preskúmať tvrdenia portugalských námorníkov. Aby si na cestu zarobil, pôsobil ako súkromný profesor, popritom sa učil po anglicky, francúzsky a arabsky, čítal odborné publikácie, zlepšoval si fyzickú kondíciu a zaujímal sa tiež o astronómiu a prírodné vedy. Po rokoch príprav sa už cítil dostatočne pripravený a vyrazil na cestu pracujúc ako pomocník na palube parníka, s ktorým v januári 1865 dorazil do mesta Durban v Južnej Afrike.

Aby získal pre svoju výpravu podporu, napísal kartografovi menom August H. Petermann (1822-1878), ktorý bol vydavateľom uznávaného geografického magazínu, kde o Mauchovi napísal. Niekoľko čitateľov mu venovalo menšiu sumu, vďaka ktorej mohol viesť prieskum Afriky po niekoľko rokov. Po čase sa dostal do oblasti medzi dnešnou Botswanou a Zimbabwe, kde sa mu podarilo nájsť zlato v stenách z kremičitanu. Správy o domnelých zlatých doloch sa rýchlo šírili a vyvolali jednu z prvých zlatých horúčok v oblasti.

Vytvorili záhadné mesto Afričania alebo Feničania?

Mauch si bol vďaka nálezu istý, že je na dobrej stope a čoskoro objaví aj mesto hodné kráľovnej zo Sáby. V roku 1867 sa dopočul o opustenom meste s vysokými kamennými stenami, ktoré malo ležať v hornatom regióne medzi dvojicou najväčších riek južnej Afriky, Zambezi a Limpopo. Počas nasledujúcich rokov hľadal Karl Mauch záhadné mesto, kedy trpel hladom aj bol zajatcom miestneho kmeňa. Neskôr si však získal dôveru jeho príslušníkov a s ich pomocou prišiel v septembri 1871 k rozvalinám mesta.

Išlo o ruiny mohutnej pevnosti zloženej z dvoch častí, ktorú Mauch hneď považoval za zvyšky paláca kráľovnej zo Sáby, hoci to nemal ako dokázať. Zistil, že steny z kameňa boli postavené bez použitia malty, čo sa zhodovalo s popisom Portugalcov. Tunajší obyvatelia žili v oblasti len pár desaťročí a podľa nich bola predtým neobývaná. Mauch našiel tiež stopy po železných nástrojoch a bol presvedčený, že Afričania ich nemohli vyrobiť rovnako ako nemohli postaviť stavbu, čo podľa jeho názoru dokazovalo, že kedysi tu žili belosi, ktorí boli za výstavbu mesta zodpovední.

Mauch postupne nadobudol presvedčenie, že palác postavili starovekí Feničania, ktorých kolónie začali archeológovia v polovici 19. storočia objavovať po celom Stredomorí. Keďže fénická kultúra mala dopad na viaceré civilizácie Blízkeho Východu a Severnej Afriky, verilo sa, že dokázali cestovať na dlhšie vzdialenosti a pri stavbe tiež nepoužívali maltu. Ďalšiu súvislosť objavil Mauch v cédrovom dreve, ktoré sa spomína v Biblii a pochádza z domova Feničanov v dnešnom Libanone. V africkej stavbe totiž našiel kúsky dreva, ktoré považoval za cédrové a céder v oblasti nerástol, mali ho preto priniesť stavitelia z Fenície.

Hoci drevo nepreskúmal žiadny odborník, ktorý by mohol potvrdiť, že skutočne ide o céder, všetky tieto domnienky viedli Maucha k presvedčeniu, že mesto vybudovali Feničania v podobnom štýle, ako vyzeral Šalamúnov chrám v Jeruzaleme. O svojom náleze informoval Petermanna, ktorý zverejnil stručnú reportáž o Mauchovom objave. Tou sa neskôr inšpiroval britský spisovateľ H. Rider Haggard (1856-1925) pri písaní svojho slávneho dobrodružného románu, Bane kráľa Šalamúna.

Po vykonaní svojho objavu sa Mauch vrátil do Nemecka čakajúc, že sa dočká uznania a získa prácu v Prírodovedeckom múzeu. Bol však odmietnutý pre nedostatok odborných znalostí a začal pracovať v cementárni. Jeho zdravie bolo po návrate z Afriky oslabené, trpel depresiami a lieky na bolesť zapíjal alkoholom. Býval na treťom poschodí hotela pri vlakovej stanici v Stuttgarte, odkiaľ jednej noci záhadne vypadol z okna a na následky zranení zomrel v nemocnici v apríli 1875 vo veku 37 rokov. Nie je jasné, či bola jeho smrť nehodou alebo či spáchal pod vplyvom depresií samovraždu.

Výskum a význam Veľkého Zimbabwe

Akademická spoločnosť neprikladala Mauchovým zápiskom veľký význam, hoci istý čas sa skutočne verilo, že objavil Bane kráľa Šalamúna. To sa zmenilo začiatkom 20. storočia, kedy začala pracovať nová generácia objaviteľov a časy romantických dobrodružstiev nahradila skutočná archeológia založená na vedeckých a historických poznatkoch. Z nich vychádzal napríklad britský archeológ David Randall-MacIver (1873-1945) vedúci v rokoch 1905-1906 podrobný výskum v meste, ktoré Karl Mauch našiel.

Randall-MacIver spochybnil Mauchove názory, podľa ktorých sídlo v staroveku postavila veľká zaniknutá civilizácia belochov. Na základe svojho výskumu naopak prehlásil, že miestna keramika má africký pôvod a možno ju datovať do 14. storočia. Aj materiál na stavbu podľa jeho názoru pochádzal z miestnych zdrojov a štýl stavby nevykazoval znaky cudzieho vplyvu, či už európskeho alebo orientálneho.

V podrobnom prieskume neskôr pokračovala britská archeologička Gertrude Caton Thompson (1888-1985) v roku 1929. Podarilo sa jej potvrdiť, že sídlo malo naozaj stredoveký pôvod a postavili ho africkí domorodci. Dokázala tiež, že drevo, ktoré Mauch považoval za cédrové, bolo v skutočnosti africké santalové drevo. Karl Mauch bol presvedčený, že stavbu nemohli vytvoriť Afričania, keďže ako mnohí Európania 19. storočia veril, že africkú populáciu tvorili necivilizovaní ľudia bez vlastnej histórie a kultúry.

Hoci Mauchove domnienky boli časom vyvrátené, jeho objav mesta z roku 1871 zostáva naďalej dôležitý. Rozvaliny sú dnes známe ako Veľké Zimbabwe, patria k najdôležitejším pamiatkam Zimbabwe a v roku 1986 boli zahrnuté do Zoznamu svetového dedičstva ľudstva UNESCO. Dnes už vieme, že medzi 12. a 15. storočím postavili mesto príslušníci kmeňa Šona, ktorí sa tu usadili pred takmer tisícročím a ich potomkovia žijú v Zimbabwe dodnes.

Z pôvodnej roľníckej osady sa postupom času stalo prosperujúce kráľovstvo s vyše 10 tisíc obyvateľmi, ktoré záviselo od chovu dobytka a obchodu so zlatom a slonovinou, ktorá putovala až do Arábie alebo do Číny. Dokazuje to nález zvyškov arabskej aj čínskej keramiky vo Veľkom Zimbabwe. V 15. storočí ľudia mesto opustili a postupne zaniklo, k čomu mohlo dôjsť pod vplyvom politickej nestability alebo hladmoru.

Kde však ležia skutočné Bane kráľa Šalamúna? V Biblii sa nespomínajú a nie je v nej uvedený zdroj Šalamúnovho bohatstva, domnienku o baniach spopularizoval až Haggardov román. Postupne archeológovia nachádzajú nové objavy v oblasti dnešného Izraela a Jordánska, ako napríklad bane datované do obdobia okolo roku 1000 p. n. l. V baniach sa však neťažilo zlato, ale meď, ktorá bola v dobe bronzovej dôležitá pre výrobu nástrojov a zbraní. Pátranie pokračuje aj v súčasnosti a je možné, že už čoskoro potvrdí, že bohatstvo kráľa Šalamúna nemalo s bájnou kráľovnou zo Sáby nič spoločné.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny seriál Lovci záhad (Doly krále Šalamouna E04)

Obrázok: pm1.narvii.com/6500/1b7e5832df8ea6e86b6d8db32225d07fb5542976_hq.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.