Veľká noc – história našich tradícií

Veľká noc – jeden z najstarších a najdôležitejších sviatkov kresťanskej cirkvi. Pripomína umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Tento kresťanský sviatok nadväzuje na židovskú Paschu. Tá sa slávila od 14. do 21. dňa v mesiaci Nissan (marec až apríl) na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva. V kresťanskej cirkvi sa dátum Veľkej noci každý rok mení a prekrýva sa so židovským Pésachom a pohanskými oslavami jari.

Pôvod prívlastku „Veľká“ je pripomienkou na veľké činy, ktorými Ježiš pomáhal veriacim. Vychádza však aj z príbehu o izraelských otrokoch, ktorých faraón nechcel prepustiť z otroctva. Boh na Egypt zoslal 10 rán egyptských. Až po poslednej rane, kedy zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón otrokov prepustil. Tí sa následne pod vedením Mojžiša vydali cez púšť a Červené more do zeme zasľúbenej. Bezprostredne po odchode izraelitov z Egypta sa ich faraón rozhodol prenasledovať. Mojžiš však rozdelil Červené more a uprostred sa zjavila súš, izraeliti bezpečne prešli po súši na druhú stranu, ale egyptský bojovníci sa utopili, keď sa more znovu uzavrelo. Práve podľa tejto udalosti vznikol názov tradičného židovského sviatku, Pésach, čo znamená „prechod“ alebo „rozdelenie“. Tiež sa často vysvetľuje ako obídenie či obchádzanie a jeho symbolika sa tiež vzťahuje na Anjela smrti, ktorý obchádzal egyptské domy a vraždil prvorodených. Izraeliti si však natreli prahy dverí krvou z baránka a Anjel smrti ich obišiel. Baránok je aj symbolom pre Ježiša Krista, ktorý sa obetoval pre svoj ľud a chránil ich vlastnou krvou. Úzko to súvisí s jeho umučením a ukrižovaním, pretože podľa historických zdrojov sa táto udalosť mala stať práve počas Pésachu. Preto sa židovské a kresťanské oslavy Veľkej noci prekrývajú, aj keď v minulosti sa viedli spory o dátume oslávTieto šarvátky sa snažil v 2. storočí urovnať pápež Anicét a neskôr aj pápež Viktor II. Hádky sa však podarilo celkom zažehnať až na prvom nicejskom koncile v roku 325. Snem nariadil, aby dátum pripadal na jednu z nedieľ po prvom jarnom splne mesiaca. Do úvahy teda pripadajú nedele od 22. marca do 25. apríla. V roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dioníza Exigua o vytvorenie „veľkonočnej tabuľky“, ktorá určovala dátum Veľkej noci na niekoľko desaťročí dopredu.

Aj keď sa ťahanice ohľadom určenia dátumu Veľkej noci dávno urovnali, stále sa ozývajú hlasy, ktoré by chceli stanoviť pevný dátum. Po reforme v roku 1582 vykonanej pápežom Gregorom existoval jeden pevný dátum Veľkej noci pre celú cirkev. Východná „odnož“ však odmietla prijať túto reformu, a preto oslavy Veľkej noci súčasne s katolíkmi a evanjelikmi prebiehajú len veľmi zriedka. V modernej dobe prebehlo viacero pokusov stanoviť Veľkú noc len na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci na pápeža obrátili astronómovia a v roku 1937 aj Spoločenstvo národov. Vyhlásenie Druhého vatikánskeho koncilu z roku 1963 ukázalo ochotu určiť pevný dátum, ak s tým budú súhlasiť všetky, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa chopil iniciatívy a navrhol, aby sa Veľká noc stanovila na druhú aprílovú nedeľu. Všetky biskupské konferencie súhlasili, no z Carihradu prišlo oznámenie o „vážnom pastoračnom probléme“, ktorý bude potrebné dlhodobo skúmať. Definitívne a rázne „nie“ prišlo v roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos.  Naposledy sa tento problém preberal na miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v roku 2000 v Carihrade.

Aj keď je dátum Veľkej noci pohyblivý, deň ostáva. Je ním nedeľa, pretože podľa svedectiev apoštolov vstal Ježiš z mŕtvych prvý deň po sobote. Veľkonočný týždeň sa začína Kvetnou nedeľou a trvá až po Bielu sobotu. Počas tohto týždňa si cirkev veľmi intenzívne pripomína utrpenie a smrť Ježiša Krista, čo podčiarkuje aj čierna farba kňazovho rúcha.

Kvetná nedeľa pripomína vstup Ježiša do Jeruzalemu, aby tu oslávil veľkonočné sviatky. Jeruzalem je hlavné mesto Židov a veľkonočné slávnosti sa vtedy mohli konať len tam. Zástupy ľudí nadšene vítali Ježiša a pod nohy mu hádzali palmové listy. Preto tento deň nesie aj meno Palmarium. Kvetnou nedeľou sa zrejme nazýva preto, že v našich zemepisných šírkach palmy nerastú a významné návštevy sa vítajú kvetmi. Na Kvetnú nedeľu, Popolcovú stredu, Zelený štvrtok, Veľký piatok a na Bielu sobotu sa počas bohoslužieb čítajú a spievajú pašie.

Zelený štvrtok je pomenovaný podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš modlil, keď ho zatkli vojaci. V tento deň je tiež zaužívaný zvyk, že sa jedáva „zelené“ jedlo.

Veľký piatok pripomína ukrižovanie Ježiša Krista. Je to najvýznamnejší evanjelický sviatok, pretože syn boží dokončil dielo spasenia sveta. Ježiš bol ukrižovaný na vrchu Golgota. V božích chrámoch sú v tento deň oltáre bez chrámového rúcha, bez krížov a svietnikov. Na niektorých miestach nezvonia zvony, len sa rapká rapkáčmi. Počas bohoslužieb sa čítajú a spievajú pašie, slúži sa Večera Pána a zachováva sa prísny pôst.

Biela sobota je dňom, kedy bol Ježiš uložený do hrobu. Počas dňa sa neslúžia bohoslužby, ani nezvonia zvony. Večer sa však rozozvučia na znak radosti z Pánovho vzkriesenia.

Veľkonočná nedeľa je dňom Ježišovho zmŕtvychvstania. Je symbolom Ježišovho zápasu so smrťou. Zomrel, no prekonal smrť a vrátil sa k životu, pretože Ježiš je syn Boží. Po jeho zmŕtvychvstaní ho videli stovky ľudí, mnohí s ním hovorili, jedli, pili a dotýkali sa ho.

Veľkonočný pondelok je spojený so zvykmi, ktoré nemajú kresťanský pôvod. Maľovanie vajíčok, šibanie prútikmi a veľkonoční zajačikovia však majú svoje opodstatnenie a v skutočnosti symbolicky odrážajú posolstvo Veľkej noci. 

Vajíčko je symbolom zárodku života. Je späté s jarou a pohanskými zvykmi. Od nepamäti symbolizovalo zárodočný chaos, z ktorého vznikol život, ale aj životnú silu, narodenie, nesmrteľnosť návratu jari a vďaka škrupinke aj bezpečnosť. Tá je totiž ako zamknutý obal, ktorý skrýva život. Práve tu je jasná spojitosť so zmŕtvychvstaním Ježiša Krista.

Zajac má svoje miesto v mnohých náboženstvách a symbolizuje šťastie, krátkosť života a plynúci čas. Tiež je považovaný za symbol zmŕtvychvstania. Podľa povery zajac nikdy nespí, pretože nemá očné viečka, a tak aj pri spánku vyzerá, ako keby bdel. V Byzantskej ríši bol označovaný za symbol Krista a v dnešnej rozšírenej európskej tradícií sa vníma ako ten, kto nosí čokoládové vajíčka. Zajace totiž na jar hľadajú v blízkosti ľudských obydlí potravu. Sú veľmi plaché, a tak vznikol mýtus, že sú to práve ony, čo nosia vajíčka. Bolo tiež zvykom, že hlavy rodín pozývali deti na „chytanie zajaca“, a teda hľadanie vajíčok v záhrade.

Baranček je veľmi rozšírený symbol. V predkresťanských tradíciách bola celá stredozemská a stredomorská civilizácia ovládaná pastiermi. V kresťanstve sa baránok stal symbolom Baránka Božieho a znázorňuje sa s vlajkou víťazstva. Takisto v hebrejskej tradícií baránok symbolizuje ovce Izraelitov ako členov „Božieho stáda“. Židovský Boh je tiež považovaný za pastiera, ktorý berie svoje ovečky do náručia. Baránok je spájaný aj so židovským sviatkom Pascha. Počas tohto sviatku sa baránok zabíjal na pamiatku vyslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva.

Autorka: Júlia

Zdroj: sme.sk, aktuality.sk 

Obrázky: strba.sk, hnusta.sk, boziemilosrdenstvo.sk, villeroy-eshop.sk

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.