Veľké ženy stredoveku

Cirkev, ktorá dominovala životu celej stredovekej spoločnosti, udržiavala ženy mimo moci a vplyvu. Napriek neľahkej pozícii sa ale niektorým z nich predsa podarilo vyniknúť a vydobyť pre seba, svoje názory a presvedčenie miesto v histórii. Rozpovieme si príbeh troch žien, ktoré sa od seba v mnohom odlišovali, každú z nich však možno považovať za významnú osobnosť a veľkú ženu stredoveku.

Hildegarda z Bingenu, pokroková mníška

Náš prvý príbeh venuje pozornosť nemeckej mníške Hildegarde z Bingenu (1098-1179), ktorá bola zároveň vedkyňou, medičkou a skladateľkou s víziami. Vyrastala ako desiata dcéra istej šľachtickej rodiny a skôr než dosiahla dvanásť rokov, bola vyslaná do kláštora pri opátstve Disibodenberg, kde ju zaučili do základov latinčiny a teológie. Zaujímala sa aj o herbológiu, ktorej poznatky využívala v kláštornej ošetrovni.

Disibodenberg v tom čase obývalo približne štyridsať mníchov a niekoľko mníšok, ktoré od nich boli prísne separované. Za Hildegardu niesla zodpovednosť prísna Jutta von Sponheim (1092-1136), pod ktorej pozorným okom bolo potrebné udržiavať ambície na uzde. V kláštore sa Hildegarda spriatelila s rovesníčkou Richardis von Stade, ktorá pochádzala z bohatej a vplyvnej rodiny. Práve jej prezradila, že už od detstva mávala silné náboženské vízie, o ktorých chcela rozprávať svetu, to však bolo v tom čase umožnené len mužom.

Po smrti Jutty (v roku 1136) bola zodpovednosť za ostatné mníšky pridelená Hildegarde, ktorá však naďalej podliehala vplyvu opáta Kuna von Disibodenberg. Hildegarda považovala zapisovanie svojich vízií od Boha za povinnosť a poslanie, k čomu napokon získala od Kuna povolenie po tom, čo ho presvedčila, že vizionárka priláka do opátstva pútnikov a financie. Opát napokon privolil a Hildegarda mohla nadiktovať mníchovi Wolmerovi svojich 27 náboženských vízií do podoby knihy, ktorú následne preložil do latinčiny. Kniha obsahovala vyše 150-tisíc slov a rozprávala o Bohu, vesmíre, anjeloch aj páde Adama a Evy.

Hildegardu motivoval tento úspech k tomu, aby následne začala písať aj o iných témach, akými bola hudba, medicína, príroda, ľudské telo, ba dokonca aj sex. Ako vizionárka skutočne priťahovala pozornosť pútnikov a mecenášov na opátstvo, súčasne ale po čase cítila, že nastal čas na založenie vlastného kláštora. Proti tomu sa spočiatku postavil opát Kuno, načo Hildegarda vážne ochorela a postihli ju silné vízie, podľa ktorých nevyzdravie, ak jej nedovolia odísť a založiť si vlastný kláštor.

Kuno jej napokon ustúpil a Hildegarda tak mohla v roku 1147 založiť relatívne moderný kláštor v Rupertsbergu pri Bingene, v blízkosti rieky Rýn. Jej vízie a spisy prilákali mníšky z významných šľachtických rodín a ona sa stala jednou z najznámejších žien svojej doby, ktorá písala listy miestnym biskupom, pápežovi, anglickým kráľom aj nemeckému cisárovi Fridrichovi II. Barbarossa (1122-1190).

Hildegarda sa dožila na svoj čas pôsobivého veku 81 rokov a jej spisy o medicíne, hudbe a teológii sa zachovali dodnes. V roku 2012 bola prehlásená za svätú a niektorí historici ju označujú za Železnú lady 12. storočia, ktorá si vybudovala pôsobivú cirkevnú kariéru.

Marguerite Porete: mystička, ktorá sa postavila cirkvi

Francúzska mystička Marguerite Porete (1250-1310) mala odvážneho a slobodného ducha. Verila, že cirkev by mala zmeniť spôsob svojho správania a pre svoje presvedčenie bola ochotná riskovať všetko vrátane vlastného života. Podobne ako Hildegarda, aj ona písala o Bohu a svojich mystických víziách. Napísala dielo Zrkadlo prostých duší, ktoré je vlastne manuálom pozostávajúcim zo siedmich krokov potrebných pre úplné podrobenie duše a jej zjednotenie s Bohom.

Prostredníctvom svojej práce Marguerite vlastne hlásala, že človek nepotrebuje cirkev, aby sa priblížil k Bohu a pre spasenie je postačujúca láska k Bohu. Sama vytvorila niekoľko kópií svojho diela, čo bolo časovo aj finančne náročné vzhľadom k tomu, že dosiaľ neexistovala kníhtlač. Tieto kópie následne rozposlala viacerým náboženským autoritám a jedna z kópií sa dostala aj k nadmieru konzervatívnemu biskupovi z Cambrai, ktorý knihu ihneď spálil a nechal Marguerite predviesť pred inkvizíciu.

Bolo jej pohrozené, že ak neprestane s písaním, bude postavená pred inkvizičný súd, obvinená z heretizmu a mučená. Marguerite to ale neodradilo od písania. Naopak, do svojej knihy pridala 17 nových kapitol a úryvky z nej verejne čítala vo francúzštine, aby jej mohli rozumieť aj bežní Francúzi, ktorí nepoznali latinčinu. 

O niekoľko rokov po tom, čo jej zakázali písať, bola Marguerite v roku 1308 zadržaná pre heretizmus a predvedená pred známeho parížskeho inkvizítora Viliama Parížskeho. Bolo jej prikázané, aby sa zriekla svojho diela, čo ona odmietla. Nasledujúce dva roky strávila vo väzení. V roku 1310 bola napokon uznaná vinnou a upálená, čím sa stala jednou z prvých stredovekých reformátorov, ktorí boli usmrtení za svoje spisy. Jej kniha ju však prežila, bola preložená do viacerých jazykov a je ju možné zohnať aj v súčasnosti.

Jana z Arku, legenda francúzskych dejín

V porovnaní s predchádzajúcimi príbehmi je posledný príbeh nášho článku oveľa známejší. Moderné odhalenia naň zároveň vrhajú nové svetlo. Jana z Arku (1412-1431), ktorá viedla Francúzov do boja a položila základy zjednotenému Francúzsku, patrí zaiste k najvýznamnejším ženám stredoveku. Z jednoduchej sedliačky, ktorú viedli Božie vízie, sa stala hrdinka a svätica. 

Jana sa narodila v roku 1412 do rodiny farmára v malom východofrancúzskom mestečku Domrémy. Už od útleho veku bola veľmi vážna, trávila veľa času v kostole a verila, že jej osudom, ktorý jej pridelil Boh, bolo zachrániť Francúzsko. To viedlo v tom čase vojnu s Angličanmi už po vyše 90 rokov a stratilo takmer polovicu svojho územia.

Jedného dňa napadli anglickí vojaci Domrémy a Jana nadobudla počas tohto útoku presvedčenie, že riešením bude dedič francúzskeho trónu Karol, neskorší Karol VII. (1403-1461). Ten bol plný neistoty, vytláčaný svojimi rivalmi, nasledovalo ho len niekoľko spojencov a nedisponoval dostatočným majetkom na financovanie vojny. Jana chcela dosiahnuť korunováciu dediča za francúzskeho kráľa a porozprávala o svojich víziách miestnemu šľachticovi, ktorý ju následne poslal na cestu za Karolom.

Karol neprejavoval snahu oslobodiť francúzske mesto Orleáns okupované anglickým vojskom, jeho svokra Jolanda Aragónska (1381-1442) ale bola iného názoru. Všemožne Karla podporovala, chránila a tiež chcela, aby získal francúzsky trón. Mnoho zo svojich aktivít vykonávala v tajnosti, preto sa o nich nezachovalo veľa informácií. Vie sa však, že disponovala rozsiahlou sieťou špiónov, a to nielen na území Francúzska, ale aj zvyšku Európy.

Jolanda hľadala niekoho, kto by dokázal motivovať Francúzov, vyvolať strach u Angličanov a tiež presvedčiť poverčivého Karla a jeho mužov o nutnosti boja. K tomu plánovala využiť nedávno vyrieknuté proroctvo o panne v zbroji, ktorá mala poraziť Angličanov. Na túto úlohu mala Jolanda viaceré kandidátky, žiadna z nich však nebola dostatočne presvedčivá. A práve v tom momente sa Jolanda dozvedela o Jane z Arku, neodvratne presvedčenej o svojej božskej misii oslobodiť Francúzsko od Angličanov.

Zázraky pripisované Jane z Arku

Keď sa začiatkom roku 1429 dostala Jana do prítomnosti Karla, na dedičovom mieste sedel iný muž a prítomní čakali, či Janine domnelé schopnosti umožnia túto obmenu odhaliť. Jana skutočne padla na kolená pred pravým Karlom, a to bol podľa legendy jej prvý zázrak, ktorý na ľudí veľmi zapôsobil. V skutočnosti však už Jana poznala Karlovu podobu z predchádzajúceho tajného stretnutia s ním a jeho najbližšími poradcami.

Je dosť pravdepodobné aj to, že Jolanda nechala Janu z Arku potajomky trénovať v jazde na koni, šerme, nosení zbroje a vlajky.  Tak či onak, v máji 1429 viedla táto dievčina francúzske jednotky do boja za oslobodenie mesta Orleáns, ktoré napriek šesť mesiacov trvajúcej anglickej okupácii neprestávalo byť verné Francúzsku. Janina odvaha a charizma skutočne inšpirovala vojakov, ktorí prinútili Angličanov k ústupu.

V tom momente však hrdinku zasiahol šíp v blízkosti krku. Na okamih sa zdalo, že všetko je stratené, Jana sa však vrátila zakrátko do boja, čím francúzska morálka stúpla na maximum a viedla k porážke Angličanov, ich prvému víťazstvu po rokoch bojov. Fakt, že sa Jana dokázala pozviechať z tohto smrteľného zranenia je považovaný za druhý zázrak. Dnešní historici sú však skôr toho názoru, že jej zranenie mohlo byť fingované alebo vôbec nebolo tak vážne ako sa zdalo na prvý pohľad.

Koniec Panny Orleánskej a zrodenie legendy

Víťazstvo pri Orleáns čoskoro nasledovali ďalšie a Jana sa stala známou ako Panna Orleánska. V júli 1429 bol Karol korunovaný za francúzskeho kráľa Karla VII. v práve získanom meste Remeš. Jolanda Aragónska tým dosiahla, čo chcela. Jana z Arku však bola naďalej presvedčená o svojom božskom poslaní a chcela oslobodiť následne hlavné mesto Paríž. To Jolanda a Karol považovali za nevhodnú stratégiu v nesprávny čas.

Jana z Arku sa príliš nevyznala v domácej politike a neuvedomovala si, že Paríž sa nedal získať bez pomoci obyvateľov mesta zvnútra. Vojsko, ktoré na oslobodenie mesta viedla bolo porazené a stratilo mnohých vojakov. Nový francúzsky kráľ sa od Jany odklonil a šťastie sa jej začalo obracať chrbtom.

Počas jedného z bojov (v máji 1430) bola Jana z Arku zajatá Burgunďanmi, ktorí ju následne vydali svojim anglickým spojencom. V okupovanom meste Rouen bola počas piatich mesiacov súdená francúzskymi kňazmi, ktorý sa prikláňali na stranu Angličanov. Francúzsky kráľ ani jeho dvor pritom nespravili nič, čím by Jane mohli pomôcť alebo ju zo zajatia vykúpiť, keďže už dosiahli svoj cieľ a viac ju nepotrebovali.

Jana z Arku bola napokon odsúdená na smrť v plameňoch a jej rozsudok bol vykonaný dňa 30. mája 1431 v Rouen, kde zomrela len vo veku 19 rokov. Jej smrť viedla k vytvoreniu mýtu o najslávnejšej žene stredoveku a jednej z najvýznamnejších postáv ľudských dejín.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Grandes mujeres de la Edad Media

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/fb/Ildegarda_di_Bingen-wiki.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.