Vianoce, Natale – milujeme ich stále. Vianočné zvyky a tradície v Taliansku 

Vianoce klopú na dvere a spolu s nimi aj túžba po harmónii, láske a pokoji. Tieto hodnoty späté s oslavou narodenia Ježiša Krista sú spoločné všetkým európskym národom a zrkadlia sa v tradičnom zvykosloví, v povestiach a legendách. Vyberme sa spolu do krajiny mojich predkov – do Talianska – a posvieťme si na zopár stránok z veľkej knihy sviatočného folklóru. Ktoré talianske legendy nám dodnes vyvolávajú úsmev na tvári? Prečo svätá Lucia chodí na oslíkovi, kde sa vzal zvyk pálenia vianočného polena a kto lieta na Troch kráľov na metle? Vítam vás pri imaginárnom štedrovečernom stole pod apeninským Slnkom.           

Svätá Lucia s oslíkom          

Ranokresťanská mučenica svätá Lucia padla za obeť pogromu za čias cisára Diokleciána. Hrdinská kresťanka zo Sicílie a patrónka gondolierov (!) patrí k najuctievanejším predvianočným svätcom. Ak sa 13. decembra vyberiete na juh apeninskej čižmy k syčiacemu Vezuvu do Neapola alebo priamo pod Etnu do sicílskeho mestečka Belpasso, prípadne zavítate do rodiska svätej Lucie do Syrakúz, budete svedkami okázalých náboženských procesií. Sviatok svätej Lucie sa oslavuje veľmi sugestívne aj v severnom kúte Talianska – v Bologni. Mesto s prívlastkom la dotta, la grossa, la rossa (učená, tučná a červená) sa pýši tradičným jarmokom svätej Lucie, ktorý sa tu koná od konca 16. storočia na pamiatku darovania relikvie populárnej svätice zo strany pápeža Gregora XIII. Vlastný trh spojený so sviatkom svätej Lucie (festa di Santa Lucia) má aj Forlì, Savignano sul Rubicone, ba aj lombardské mesto Crema v provincii Cremona. Spod improvizovaných stánkov vykúkajú stovky sladkostí a hračiek, ale na kovových bráničkách, zábradliach a na balkónoch trčia stohy sena previazané ružovou či modrou mašľou (mazzolini di Santa Lucia). Odkiaľ sa vzali?

Súvisia s ľudovou tradíciou, ktorú poznáme pod názvom i doni di Santa Lucia (dary svätej Lucie). Syrakúzska panna podľa povesti rozdáva poslušným deťom darčeky (podobne ako divotvorný biskup z mesta Myra svätý Mikuláš – san Nicola). Svätá Lucia prichádza k malým Lombarďanom v noci z 12. na 13. decembra v podobe cnostnej panny v bielom rúchu. Na hlave zvykne mať korunu zo siedmych sviečok, čo súvisí so symbolikou svetla obsiahnutou v jej mene (Lucia je ženská forma starorímskeho mena Lucius, ktoré pochádza z latinského slovného koreňa lux, lucis – svetlo). Verným spoločníkom tejto „kolegyne“ svätého Mikuláša je malý somárik (musettino) – a práve pre toto zvieratko chystajú talianske deti stohy sena, aby ho nakŕmili po náročnej púti. Milým zvykom sú obchôdzky chlapcov, ktorí v predvečer sviatku svätej Lucie putujú po uliciach Verony a zvonením na malé zvončeky zvolávajú dievčatá, aby šli skoro späť, pretože v noci k nim zavíta syrakúzska panna s vozíkom plným sladkostí a ovocia. To však už musia mať v oknách pripravené občerstvenie pre sväticu – tanierik s pomarančom, keksíky a kalíšok vína (iná variácia tejto tradície káže nadeliť svätej Lucii šálku čaju a pre oslíka tanier múky). A taktiež list s tajnými želaniami (všimnime si, že slovenské deti píšu Ježiškovi, severotalianske svätej Lucii).

Pramene rozprávajú, že v 13. storočí vo Verone zúrila neznáma nemoc. Takmer všetky deti v meste strácali zrak a zúfalé matky sa utiekali k svätej Lucii, známej patrónke proti očným chorobám. Sľúbili jej, že ak prinavráti ich deťom zdravie, budú títo drobci každoročne putovať bosí k chrámu svätej Lucie. A odtiaľ už nie je ďaleko k predstave, že ich prázdne čižmy Lucia za odmenu naplní sladkými maškrtami a darmi. Úcta k mučeníčke zo Syrakúz sa na sever Talianska rozšírila z Benátok. Slávne mesto na lagúne vlastnilo od roku 1204 relikvie panny Lucie pôvodne uchovávané v byzantskom Konštantínopole. Nemenej dôležitý je astronomický aspekt sviatku. Pred gregoriánskou reformou kalendára sa termín liturgickej oslavy svätej Lucie (13. december) „svätil“ ako deň zimného slnovratu, kedy je svetlá časť dňa najkratšia a noc najdlhšia (po zmene kalendára sa termín decembrového slnovratu „posunul“ na 21. december). V slovenčine sa preto zachovala pranostika „svätá Lucia noci upíja, ale dni nepridá“. Jej talianskym ekvivalentom je „Santa Lucia – il giorno più corto che sia“ (na svätú Luciu deň je najkratší). Najkratší – a pre deti z lombardského kraja určite jeden z najkrajších.          

Vianočné polienko a bozk pre Jezuliatko         

Detské očká rozžiari aj pohľad na drevený Betlehem. Zvyk stavať jasličky sa rozšíril do Európy zo stredovekého Talianska. Písal sa rok 1223 a katolícky mystik František z Assisi si želal priblížiť scénu narodenia Pána vnímaniu chudobného obyvateľstva mesta Greccio. Mestečko bolo súčasťou panstva Giovanniho Velitu, veľkého obdivovateľa svätého Františka. Budúci zakladateľ františkánskej rehole upravil jaskynku na vrchole miestneho kopca tak, aby veriaci prekonali hranice času a ocitli sa v živom Betleheme. Táto spiritualita súvisí s potrebou vizualizácie dejín spásy pomocou sakrálnych hier, ktoré boli súčasťou koloritu stredovekých miest. Svätý František bol v tomto smere dieťaťom svojej doby, autorom tradície stavania Betlehemov však rozhodne nie je. Taliansky historik Vittorio Gleijeses v jednej zo svojich kníh o dejinách Neapola (Questa è Napoli, po slovensky Toto je Neapol, kniha vyšla v roku 1967) píše, že prvé jasličky neapolského typu (presepe napoletano) trónili v mariánskom chráme v meste sirény Partenope v neapolskom zálive už v roku 1025!     

V mnohých juhotalianskych domácnostiach sa dodržiava rituál ukladania Jezuliatka do jasličiek (talianske betlehemy sa preto vyrábajú tak, aby bolo možné vybrať sošku Ježiška a vziať ju do náruče). Na čele sprievodu je il padrone (pán domu, ale môže to byť aj iný rodinný príslušník) s horiacou sviecou – symbolom radostnej zvesti o narodení Spasiteľa. Za sviečkou kráča najmenší člen domácnosti, ktorý nesie v dlani sošku malého Ježiška. Procesia končí pri domácom Betleheme (maketa Betlehema nesmie chýbať v žiadnom talianskom dome) pobozkaním Jezuliatka a vložením figúrky do jasličiek. Bozk na Božie pacholiatko (bambinello) má (takmer zabudnuté) historické pozadie. Je rezíduom praxe bozkávania ikon v pravoslávnom obrade (nota bene, južné Taliansko patrilo až do čias panovania Normanov pod ochranné krídla byzantskej cirkvi). Balkánske konotácie má tiež ďalší vianočný zvyk – il ceppo di Natale (vianočné poleno). Ide o rituál pálenia klátika stromu, prípadne jeho kropenie vínom alebo svätenou vodou. V Lombardii hlava rodiny polievala borievkový klát vínom a odriekala pri tom modlitbu k pocte svätej Trojice. Tým sa anticipovala veľkonočná radosť zo vzriesenia Hospodina (drevo  predstavovalo kríž a zároveň prírodu, ktorá sa po zime prebudí k životu). Obyčaj bol pretkaný pohanskými prvkami a cirkev mu dala stopku. Spomienkou na túto tradíciu je vianočná torta zvaná il tronchetto di Natale (vianočný kmeň) v tvare naozajstného pňa stromu. Je rozšírená najmä vo frankofónnych krajinách pod názvom bûche de Noël. Tento úzus však z európskeho folklóru nikdy nevymizol. Zvyk pálenia vianočného polienka sa udržal u balkánskych Slovanov. Srbi hádžu do ohňa stromček zvaný badnjak. Cesta tohto zvláštneho zvyku zo Západu až na pravoslávny Balkán je tajomná ako lokalizácia bájnych Šalamúnových baní. Pri pátraní po etnografických zaujímavostiach Talianska treba zostúpiť až do hlbín európskeho ducha. Dušu zasýti poznanie, svoju trošku si však žiada aj telo. Veď láska ide cez žalúdok! Aké je teda talianske vianočné menu?    

Niečo chutné pod zub alebo sedem pahorkov Ríma (na tanieri)   

A Natale, o grosso o piccino, su ogni tavola c’è il tacchino.“ (Na Vianoce, veľké či malé, na stole moriak je stále). Ako vidíme, neplatí to len v Amerike, kde je do zlatista upečený moriak symbolom Dňa vďakyvzdania (mnohé americké zvyky vychádzajú z európskych tradícií, a to najmä z anglosaského a z francúzskeho prostredia). Tacchino di Natale (chrumkavý vianočný moriak), obľúbené menu servírované na Božie narodenie (25. december), je dobre známy aj v Taliansku, kam sa dostal pravdepodobne z Belgicka. Čo ponúka talianska vianočná tabuľa pre mlsné jazýčky? Ponuka je pestrá ako papier na balenie darčekov. Líši sa od regiónu k regiónu. Základné pravidlo znie: na Štedrý večer (v Taliansku sa mu hovorí la vigilia di Natale) sa dodržiava pôst. Na stole preto nesmie byť mäso. Nahrádzajú ho spravidla ryby a dary mora. Kým Slováci milujú kapra, v Taliansku dominuje sušená osolená treska (baccalà). Na juhu krajiny sa konzumuje aj úhor (anguilla, resp. capitone – samička úhora). Sicílčania nedajú dopustiť na svoje divoké sladko-slané trubičky plnené všetkým možným (pistácie, čerešne, citrusové plody, čokoláda a tvaroh ricotta) zvané cannoli siciliani. Spočiatku boli špecialitou karnevalovej sezóny (jedna z prvých zmienok o sicílskych trubičkách sa nachádza v slovníku Michele del Bona Dizionario siciliano-italiano-latino z roku 1751), neskôr sa ich produkcia a konzumácia rozšírila na obdobie celého roka. Vôbec sa nečudujem, že táto dobrota – podľa ľudového podania má vraj saracénsky pôvod a vznikla v háreme (!) v meste Caltanissetta – ide na dračku aj na Vianoce. Taliani v Amerike radi dodržiavajú zvyk servírovať na štedrovečernom stole sedem chodov z rýb (sette piatti di pesce alebo la festa dei sette pesci). „Magická sedmička“ tu reprezentuje sedem dní stvorenia. Múdra teória hovorí, že je to ponáška na sedmoro kresťanských sviatostí alebo jednoducho číslo plnosti a dokonalosti v biblickom zmysle slova. Patrioti stvorili ešte jedno vysvetlenie: sedem chodov štedrej večere (la cena della Vigilia) je spomienkou na sedem rímskych pahorkov. Smútok za bel paese (krásna krajina, typický epiteton vzťahujúci sa na Taliansko z pera Danteho a Petrarcu) urobil svoje: z pôvodne kresťanského významu čísla sedem sa vytvorila geografická ilúzia. Má to čosi do seba, nemyslíte? Pretože jednotlivé intepretácie vianočnej kulinárskej „sedmičky“ sa navzájom nevylučujú.            

Prehliadka talianskych vianočných jedál sa nezaobíde bez „národného klenotu“ – mäkučkého chlebíka v tvare bábovky panettone. O jeho vzniku koluje viacero legiend. Podľa najznámejšej z nich je autorom typického vianočného múčnika akýsi učeň menom Toni, ktorý slúžil u vojvodu Ludovica Sforzu prezývaného Il moro (tmavohnedý Maur). Pochúťka sa preto volá Pan de Toni (Toniho chlebík). A čo druhý príbeh? Ako to už býva, v ríše fantázie nie je nič nemožné! Za všetkým hľadajme lásku. Povestný Amorov šíp zasiahol šľachtica Ughetta, sokoliara z urodzeného rodu kondotiéra Giacometta degli Atellani (Giacometto znamená Jakubko). Čo čert nechcel, zahľadel sa do chudobnej Adalgisy. Ughettov prísny otec však o zväzku šľachtica a pekárovej dcéry nechcel ani počuť. Vynaliezavý Ughetto sa prestrojil za pekára a pre svoju milú upiekol vianočný darček – sladký chlieb s hrozienkami a kandovanou kôrou. Pochúťka išla na dračku, do mešcov sa sypali peniaze a neúprosný Giacometto sa nakoniec nechal obmäkčiť. Zaľúbenci si povedali áno a rozprávke je koniec. Ughettova sladká špecialita sa medzitým rozšírila široko-ďaleko. Také jednoduché to však nebolo! Z histórie vieme, že panettone vznikol v 12. storočí v Miláne. Jeho skutočný pôvod však zahaľuje oblak anonymity. Na rozdiel od konkurenčnej sladkosti, bábovky z Verony pandoro, ktorú vymyslel v roku 1884 cukrár menom Domenico Melegatti. Talianske Vianoce na sladký spôsob sú hotovými kulinárskymi hodami – len si vyberte: torrone, struffoli, mandorlato… Kráľom rodiny talianskych sladkých dobrôt však zostáva Toniho chlebík. Veru, s apeninskými Vianocami sa spája až natoľko, že na označenie sviatočného televízneho programu (najčastejšie gýčových rodinných komédií s vianočnou tematikou podľa gusta masového diváka z tvorivej dielne Masima Boldiho a Christiana De Sicu) vznikol v (post)modernej taliančine (po roku 1997) sarkastický termín cinepanettone. Ale žarty bokom. Sladký vianočný chlieb totiž poznajú aj zbožní Gréci. Pod helénskym nebom mu vravia χριστόψωμο (christopsomo, Kristov chlebíček). Kým „bábovka“ pandoro má tvar hviezdy, na bochníku jej vzdialeného gréckeho príbuzného nesmie chýbať kríž. Tradícia pečenia vianočného chleba v Taliansku a v Grécku má hlboký kresťanský obsah. Sladký chlieb je symbolom biblickej manny a eucharistie (duchovná sladkosť) a naplnením prosby z Otčenáša o dar fyzickej obživy –  každodenného chleba.    

Dobrá bosorka na metle   

A čo viac lahodí duši, než krásne tóny? To, čo je pre Stredoeurópanov Tichá noc rakúskeho tandemu Gruber – Mohr, je pre taliansky národ pastorálna pieseň Tu scendi dalle stelle (Zostupuješ z hviezd, niekedy sa prekladá ako Zostúpil si z hviezd). Skladba uzrela svetlo sveta v roku 1754. Jej autorom je neapolský katolícky biskup a svätec kanonizovaný v rímskokatolíckej cirkvi Alfonso Maria de‘ Liguori. Nechýbalo mu básnické črevo a zmysel pre tvorbu kantabilných melódií. Pieseň je založená variácii ďalšieho Liguoriho nápevu Quanno nascette Ninno (Keď sa Jezuľa zrodilo). Melódiu slávnej koledy mal v obľube sám Giuseppe Verdi, ktorý na Vianoce roku 1890 v janovskom paláci Doria vyhlásil, že bez tejto piesne niet Vianoc. A Vianoce by neboli to „pravé orechové“ ani bez darčekov. V Taliansku máme celý zástup sviatočných darcov: svätý Mikuláš, svätá Lucia a Babbo di Natale (vianočný otec – obdoba francúzskeho Père Noël). Tento rad uzatvára bizarná postavička dobrej čarodejnice Befany, ktorej Hospodin čo-to ubral na fyzickej kráse. Kto je táto veselá starena na metle s košom plným darčekov? Jej meno je skomoleninou gréckeho výrazu ἐπιφάνεια a ľudového befania alebo bifania (epifánia, Bohozjavenie). Jej sviatkom je 6. január, kedy v katolíckom kalendári dominuje spomienka na troch kráľov – mágov z Východu, ktorý putovali do Betlehema, aby sa poklonili Kráľovi kráľov. Títo králi boli prvými pohanmi, ktorí uverili v Krista. Ľudové rozprávanie nám prezrádza, že králi-mudrci sa počas náročnej cesty za betlehemskou hviezdou (v Taliansku sa jej vraví Stella Cometa) zastavili u starej čarodejnice menom Befana. Pýtali sa jej na cestu a prosili ju, aby sa vydala na púť spolu s nimi. Starenka odmietla, no neskôr ju začalo hrýzť svedomie. Preto nelenila, „naštartovala“ metlu, vzala kôš plný darčekov a až do dnešných dní neúnavne putuje od dverí k dverám, od komínov ku komínom a rozdáva deťom sladkosti, aby napravila svoju vinu. Toľko taliansky folklór. A čo hovorí veda? Etnológovia hľadajú korene kajúcej sa bosorky v starorímskom pohanstve (personifikácia hojnosti – latinsky Abundantia, taliansky Abbondanza) a v germánskej mytológii (pragermánska Perchta a Holda). Prvé indície o existencii legendy o Befane siahajú hlboko do stredoveku (ľudová religiozita, viera v strigy). Príbeh o Befane žije v podobe detských riekaniek (filastrocche) a napriek pohanskej aure má v sebe zdravé kresťanské jadro. Legenda o Befane sa predsa končí slovami, že starenka rozdáva svoje dary, pretože stále hľadá novonarodeného Ježiška a verí, že ho uvidí za niektorými z dvier, na ktoré klope. Otvoríme jej?    

Táto malá sonda do talianskeho vianočného bájoslovia nás učí, že európske kultúrne tradície sú ako pavučina. Sú značkami, ktoré nám ukazujú cestu k duchovnému bohatstvu našich predkov. Bez legiend a povestí by nebolo ani histórie, ani súčasnosti. Spomeňme si na to pri (ne)dodržiavaní vianočných zvykov. Tak teda – krásne Vianoce, buon Natale!       

___________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:  
Canzanella, Claudio: Natale a Napoli. Tradizioni, curiosità e presepi. Napoli : Alessandro Polidoro, 2014. ISBN 9788898707089  
De Signoribus, Antonio: Il ceppo di Natale. Tradizioni e leggende marchigiane sul 25 decembre e dintorni. Fermo : Zefiro, 2016. ISBN 97888897912231 
Gleijeses, Vittorio: Questa è Napoli. Napoli : Editrice Fausto Fiorentino, 1976 
Luzzangi, Giacomo: Paese che vai Natale che trovi. Le tradizioni natalizie in Italia. Lozzo Atestino : Venilia Editrice, 2002. ISBN 8887066140 
Obrázky
Obrázok č. 1.: Neapolská historická štvrť Borgo di Santa Lucia si sviatok svojej patrónky pripomína už v sobotu pred 13. decembrom. Strieborná busta mučeníčky dominuje procesii, ktorá sa tiahne od morských vĺn až po sanktuárium svätej Lucie. Na svitaní 13. decembra sa v uliciach Neapola oblyskujú sviečky. Sprievod veriacich kráča ešte za tmy do miestnej baziliky minor zasvätenej syrakúzskej panne, kde sa uchováva vzácna socha svätice od hlavného predstaviteľa neapolského baroka Nicola Fumu. Atmosféru predvianočnej slávnosti zachytil na olejomaľbe z roku 1875 s názvom Fuochi d’artificio a santa Lucia(Ohňostroj na svätú Luciu) nemecký maliar Oswald Achenbach. Zdroj: upload.wikimedia.org 
Obrázok č. 2.: Talianske pomenovanie Vianoc (Natale) je odvodené z latinského (dies) Natalis, čiže deň narodenia (Spasiteľa). Slovenský výraz Vianoce je príbuzný nemeckému Weihnachten, hoci v nemčine je toto slovo doložené až od 12. storočia. Ak sa pozorne zadívame na talianske Betlehemy, do očí nám padne veselá skupina koledníkov s gajdami. Hovorí sa im zampognari (gajdoši). Talianski koledníci začínajú koledovať zvyčajne 8. decembra, kedy je v Taliansku veľký náboženský sviatok (L’immacolata concezione, čiže Nepoškvrnené počatie Panny Márie). Na obrázku vidíme tradičných koledníkov v juhotalianskom meste Toritto v Apúlii (provincia Bari). Zdroj: marasia.it
Obrázok č. 3.: Oslava Vianoc má veľmi starobylý pôvod. Vo východných cirkvách sa narodenie Pána svätilo spolu s Bohozjavením (krst Pána v Jordáne) 6. januára. Západný termín slávenia (25. december) je prvýkrát doložený v ilustrovanom kalendári Chronographus, ktorý v roku 354 zostavil rímsky kaligraf a literát Furio Dionisio Filocalo. Dejinnú spätosť slávnosti narodenia Krista a Epifánie kurióznym spôsobom vyjadruje folklórna postavička – dobrá striga Befana. Nech nám tri Befany na obrázku prinesú radosť, zdravie a Božie požehnanie. Zdroj: upload.wikimedia.org

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.