Vlad Dracula – muž s vôňou krvi medzi históriou a legendou

Keď zavítate do zámku Ambras neďaleko rakúskeho Innsbrucku, nenechajte si ujsť návštevu miestneho kabinetu umenia a kuriozít, ktorý nechal zriadiť arcivojvoda Ferdinand II. Tyrolský. Medzi dielami majstrov štetca, akými boli Peter Paul Rubens, Diego Velázquez, Giuseppe Arcimboldo či Lucas Cranach mladší púta pozornosť nenápadný olej na plátne od neznámeho autora. Zobrazuje podobizeň muža s povesťou diabla – knieža Vlada III. Ţepeşa, historického Draculu. Bol vládcom Valašska, malého podunajského kniežatstva, ktoré sa rozkladalo na juhu súčasného Rumunska. Kto bol tento muž, ktorý si získal rešpekt osmanských Turkov a svojím zvláštnym správaním desil západnú Európu? Aká bola jeho doba, a prečo príbeh o jeho krutosti žije dodnes? Aby sme našli odpoveď na tieto otázky, musíme porozumieť historickému kontextu, ale i zvykom a tradíciám, ktoré formovali spoločenské a kultúrne vedomie vo východnej Európe 15. storočia.     

Synovia draka       

Naše putovanie sa začína na Luciu 13. decembra 1431. Len niekoľko mesiacov po slávnej námornej bitke medzi Benátčanmi a Janovčanmi sa v Norimbergu konala slávnosť. Otec Vlada Ţepeşa Vlad II. prijíma z rúk Žigmunda Luxemburského dračí rád. Stáva sa členom uhorského rytierskeho bratstva (latinsky Ordo equestris Draconis Hungariae), ktorý Žigmund založil v roku 1408 s cieľom brániť záujmy katolicizmu tvárou v tvár tureckej expanzii (a v neposlednom rade aj voči aktuálnej husitskej hrozbe). Žigmund čerpal inšpiráciu z mýtického dračieho rádu srbského rytiera Miloša Obilića, hrdinu z pamätnej bitky na Kosovom poli, Anno Domini 1389. Obilić bol vrahom sultána Murada I. a vstúpil do srbského panteónu (v srbskej slovesnosti je Obilić považovaný za potomka draka, čo malo vysvetľovať jeho mimoriadnu vojenskú zdatnosť). Symbol draka sa na Balkáne tešil veľkej úcte. Ľudové príbehy o jednom z najobľúbenejších svätcov východnej cirkvi drakobijcovi Jurajovi sa dotýkali sŕdc plebejcov i nobility. Vlad II. si z vďaky za udelenie dračieho rádu začína písať predikát Dracul (rumunsky čert). Hovorí sa, že mal čierny plášť, v ktorom vyzeral ako démon. Viedol obratnú hospodársku politiku, no z povýšenia do šľachtického stavu sa dlho netešil. V roku 1432 bolo Vladovo meno vyčiarknuté zo zoznamu dračích rytierov. Panovník patriaci k ortodoxnej cirkvi bojoval počas obliehania pevnosti Turnu-Severin po boku Turkov proti katolíckym nemeckým rytierom. Zrada? Ani nie. Rok 1432 bol pre Vlada II. šťastným. Teutóni boli pri obliehaní Severinu povraždení a niekdajší favorit Žigmunda Luxemburského, valašské knieža a Vladov nevlastný brat Alexandru I. Aldea už nemal silu bojovať, čím sa Ţepeşovmu otcovi naskytla príležitosť zmocniť sa trónu. Písal sa rok 1436.      

Zakladateľ dynastie

V dôsledku personálnej únie uhorskej a poľskej koruny sa Vlad II. Dracul začal odkláňať od spojenctva so sultánom a padol do nemilosti Osmanov. Huňady síce odrazil tureckú ofenzívu pri rieke Ialomiţa, ale Turci nariadili okamžitý útok na Valašsko. Vlad II. sa ocitol v tureckom zajatí. Sultán ho prepustil iba za podmienok, že Vlad pošle Vysokej Porte ako rukojemníkov svoje dve malé deti, chlapcov Vlada a Radu. Z malého Vlada vyrástol Vlad III. Dracula – budúci vampír z literárnych a filmových fantázií. Chlapča prvýkrát zaplakalo v kolíske v sedmohradskom Segešvári (Sighişoara) v zime 1431. Narodil sa v tom istom roku, kedy jeho otec Vlad II. vstúpil do Žigmundovho dračieho rádu. Náhoda? (Zabudnime na aleatoriku – náhoda v historiografii neexistuje.) Predikát Dracula (v starej rumunčine Drăculea) sa prekladá ako „syn člena bratstva dračích bojovníkov“ (sufix -ea tu značí potomok). Je to patronymum alebo glorifikácia vojenského odkazu srbského hrdinu Obilića? Znamenie draka bolo natoľko populárne, že Vlad II. vošiel do rumunských dejín ako zakladateľ novej rodovej línie – dynastie Drakulovcov (Drăculeşti). Slávny rod vymrel až zavraždením prvého zjednotiteľa rumunských historických zemí Michala Chrabrého (rumunsky Mihai Viteazul alebo Mihai Bravu) neďaleko Câmpia Turzii v roku 1601.         

Dracula a Bátoryčka   

Otca Vlada Ţepeşa už poznáme. Nemenej zaujímavá je i záhada jeho matky. Jej meno odvial čas. Až na jednu výnimku. Bola Draculovou matkou vznešená moldavská šľachtičná s gréckym menom Eupraxia? Tento rébus nechajme rébusom. O ďalšie záhady totiž nebude núdza. V živote Vlada Ţepeşa figurovala žena menom Cneajna Bathory. Nie je isté, či bola jeho manželkou (najmä ak vezmeme do úvahy fakt, že slovo cneajna vypožičané zo staroslovienčiny znamená jednoducho kňažná, a tých bolo na podunajských dvoroch neúrekom). Priezvisko neznámej kňažnej bije do očí aj dnes. Meno Bathory evokuje osobnosť „čachtickej panej“ Alžbety Bathory, ktorú s Vladom Ţepeşom spája nálepka sadistických praktík. Rod Bathory je úzko spätý so Sedmohradskom. Existuje teória, podľa ktorej bol Vlad III. prastrýkom „krvavej grófky“ Alžbety Bathory a sklon k sadizmu preto patril do portfólia jej genetickej výbavy… Nedostatočné genealogické záznamy týkajúce sa záhadnej ženy menom Cneajna Bathory nám nedovoľujú zaujať k tejto teórii jasné stanovisko. Vieme len, že Dracula má na konte tri manželstvá (jedna z jeho žien spáchala samovraždu skokom z okna). Zalistujme si v kronikách s vôňou krvi a kadidla.  

Vlad Ţepeş kontra turecký polmesiac  

Vlad III. sedel na valašskom prestole celkom trikrát. Jeho prvú vládu datujeme do roku 1448, na trón sa však vrátil v rokoch 1456-1462 a korunu nosil ešte pár mesiacov v roku 1476. Významným medzníkom jeho vlády je rok 1459. Čo sa vtedy stalo? Viac, než dosť! Ubehlo šesť rokov od dobytia Konštantínopola a pre Rumunsko tento dátum znamená veľa. Vzťahuje sa naň prvá písomná zmienka o Bukurešti. Opevnené mesto sa spomína v dokumente z roku 1459, ktorý vydal práve Vlad Ţepeş. Valašský panovník si medzitým začal nárokovať na suverenitu a prestal platiť Turkom tradičný tribút v sume 10 000 zlatých ročne. Vstúpil do aliancie s Matejom Korvínom, čo podnietilo Mehmeda II., aby sa pokúsil krutého vládcu zajať. Sultán zosnoval sprisahanie s pomocou Gréka Katavolinosa a  Hamza-Pašu. Pod zámienkou územnoprávneho sporu vylákal Vlada do strategicky dôležitej pevnosti Gurgiu. Budúci turkobijec sa nechal doprevádzať tajným kontingentom vojska, dal popraviť vodcov sprisahania, oslobodil Giurgiu spod tureckej kontroly a nechal zmasakroval desaťtisíce (!) vyznavačov Alaha (kroniky v počtoch mŕtvych tradične preháňajú). Osmanskou odpoveďou bol vpád obrovskej tureckej armády do Valašska v roku 1462. Vlad Ţepeş, ktorý dôverne poznal bojovú taktiku nepriateľa, stavil na postupnú destabilizáciu agresora. Zatiahol turecké vojsko do nehostinného terénu a nechal ho vyhladovať. Usporiadal hrôzostrašné divadlo, keď neďaleko svojho sídla v Târgovişte vztýčil les drevených kolov s napichnutými telami mŕtvych Turkov. Klin sa klinom vybíja… Tu niekde pramení pôvod Draculovej nelichotivej prezývky Ţepeş, ktorá je pramenne doložená až v roku 1550 (73 rokov po Draculovej smrti). Prezývku kazikli bey – „princ narážač“ vymysleli Vladovi III. Turci. Nie bezdôvodne.   

4 T

Legenda o zlatej čaši   

Po víťazstve Ţepeşovej armády pri Târgovişte sa Valašsko opäť zmietalo v hospodárskej kríze. Nad hlavou kniežaťa visel Damoklov meč v podobe bojarskej aristokracie. Medzi Draculom a bojarmi vládlo nepriateľstvo na život a na smrť ešte od čias, keď Vlad III. obvinil bojarov z participácie na vražde svojho otca a brata. Vlada II. zabili pravdepodobne na príkaz valašského kniežaťa Vladislava II., rivala Drakulovcov z konkurenčného rodu Dăneşti. Vlad III. pomstil krivdu a 20. augusta 1456 sa vysporiadal so svojím protivníkom spôsobom sebe vlastným – usmrtil Vladislava v súboji. O tri roky to spočítal aj bojarom. Najstarších z nich nechal (ako inak) napichnúť na kôl. V kalendári svietila Veľkonočná nedeľa… Udalosti nabrali rýchly spád. Bojari spolu s Turkami zorganizovali štátny prevrat a na valašský trón dosadili Draculovho brata Radu Krásneho (rumunsky Radu cel Frumos), obľúbeného pretendenta Mateja Korvína. Uhorský kráľ podporil Draculovho brata, pretože bol ovplyvnený mienkou brašovských Sasov, ktorí na Draculovo vyčíňanie nikdy nezabudli. Čo im vyviedol? Saským obchodníkom, ktorí nechceli rešpektovať jeho ekonomické reformy, dal Dracula odrezať uši, nos a jazyk. V „prekliatom roku“ 1459 brutálnym spôsobom usmrtil 341 saských kupcov z Valašska a obmedzil zahraničný obchod (saské peniaze totiž necupitali do valašskej pokladnice, ale do nepriateľského Uhorska). Panovník videl v Sasoch úlisných sluhov uhorskej koruny a pätolízačov intrigujúcich v prospech jeho detronizácie. Systém verejných popráv slúžil ako metóda psychologického zastrašovania. Jedna z rumunských ľudových legiend hovorí, aký rešpekt si vladár počas svojho panovania vybudoval. Rešpekt hraničiaci s terorom. Na trhovisku pri studni v hlavnom meste Târgovişte (nota bene, târg = trh) nechal položenú zlatú čašu v hodnote viacerých dedín. Z kalicha mohli piť všetci – domáci aj pocestní. Nikto sa ho neopovážil ukradnúť. Čaša z námestia zmizla až po Draculovej smrti. Istotne si ju nevzal do hrobu.                

O nepriateľov nemal núdzu alebo Dracula v Lučenci

V novembri 1462 Vlad III. čelil obvineniu zo zrady a kolaborácie so sultánom. Víťazné ťaženie vystriedal pobyt v nehostinných uhorských temniciach (Dracula bol väznený v maďarskom Visegráde a v Budíne). Iný zdroj vraví, že valaškého vojvodu zatkol husita Jan Jiskra z Brandýsa niekde pri slovenskom Lučenci, kde ho krátky čas aj väznil. Ktovie? Oslobodil ho až Draculov bratranec Štefan Veľký (rumunsky Ştefan cel Mare), ktorý vládol v susednej Moldávii (historický región Rumunska – nemýliť si s moderným štátom Moldavsko). Štefan bol vodcom veľmi úspešnej protitureckej ofenzívy. Víťazná bitka na Vysokom moste (Podul Înalt) pri Vaslui v roku 1475 sa považuje za najväčšiu porážku Turkov na rumunskom území. Kým Ştefan cel Mare viedol svoje Moldavsko k prosperite, na Vlada Tepeşa čakal pád. Pozíciu obávaného „napichovača“ už neobhájil. Turci dali prednosť Vladovmu konkurentovi Basarabovi Laiotovi, ktorý sa vyznačoval všetkým iným, len nie odvahou, a v politickej oblasti dával prednosť kolaborácii pred útokom. Väčšina literatúry uvádza, že Vlad III. zomrel v roku 1476 na bojisku rukami Turkov. Bojovníci z krajiny polmesiaca na výstrahu napichli Draculovu hlavu na kôl. Pomazaná hlava – hoci už mŕtva – však robila väčšiu radosť domácim bojarom, hlavným strojcom Draculovej vraždy. Bojari boli ochotní spojiť sa hoci aj s čertom, aby sa zbavili prísneho panovníka. A z vizualizáce zlých spomienok sa zrodila legenda.          

História alebo mýtus – čo je silnejšie?    

Prvé príbehy o údajných zverstvách valašského kniežaťa cirkulovali v germánskom prostredí, kam sa dostali z budínskeho dvora. Nemecky písaný pamflet o strašných skutkoch Vlada Draculu inkorporovaný do kroniky rektora viedenskej univerzity Thomasa Ebendorfera datujeme ešte do obdobia Draculovho života. Text obsahuje povesti šírené v stredoeurópskom kultúrnom priestore krátko po Draculových víťazstvách nad tureckou armádou v roku 1462. Bipolarita „hrdina – vampír“ tkvie v rozdielnej mentalite Východu a Západu. Aplikácia termínu civilizácia výlučne na západný svet a diametrálne odlišná predstava o praktickom uplatňovaní exekutívnej moci panovníka boli živnou pôdou predsudkov (turecká prax narážania nepriateľa na kôl pripadá kultivovanej západnej duši prinajmenšom obskurná, ale na Balkáne patrila v dôsledku tureckého vplyvu k osvedčeným metódam riešenia sporov). Odtiaľ je už len krôčik k literárnemu spracovaniu strašidelných príbehov z rumunskej divočiny zo strany Jula Verna (Tajomný hrad v Karpatoch – Le Château des Carpathes publikovaný v roku 1892) a neskôr Brama Stokera (Dracula, 1897). Románopisci sú v „kauze upír“ napodiv nevinne. Nadväzovali na už existujúcu beletristickú „tradíciu“ (povesti z Budína a z Viedne), ktorú prifarbili hollywoodskymi farbami. O historickej osobnosti Vlada III. a o jeho dobe však vedeli veľmi málo (presnejšie: nič). Dokladá to pasáž zo Stokerovho diela o Slovákoch „v širokom klobúku, v špinavom kožuchu“ a s palicami na pleciach „zakončenými ostrím na spôsob sekery.“ Keby sme mali stroj času, v rumunskej dedine Rodna by sme mohli naraziť na habánov z Čachtíc. Ale to by sme sa museli teleportovať do roku 1621 (190 rokov po Draculovom narodení). Slovenská minorita v Transylvánii za Draculovho života neexistovala. Takže, čo je silnejšie? História alebo mýtus? Zle položená otázka. História a mýtus sa navzájom potrebujú. Horšie je, keď sa povesť vydáva za realitu.     

Mýty naše draculovské

Jedným z najväčších omylov, ktoré sa v dôsledku percepcie Vernových a Stokerových fikcií vpísali do povedomia verejnosti, je predstava, že Dracula vládol v Transylvánii a žil na miestnom hrade Bran. Ani jedno z toho nie je pravda. Dracula prišiel na svet pod sedmohradskou vlajkou, namiesto karpatských hôr okúsil temnotu tureckej kobky a jarmo valašského trónu. A stredoveký gotický hrad Bran, ktorý sa týči na brale neďaleko rovnomennej obce asi 30 km od Braşova, nikdy nebol oficiálnym Draculovým sídlom. Ak predsa len chceme kráčať po stopách Vlada Ţepeşa, nesmieme zabudnúť na pevnosť (po rumunsky cetatea) Poenari. Pevnosť sa nachádza vo valašskej Muntenii v župe Argeş (neďaleko priehrady a jazera Vidraru). Poenari dal vraj postaviť legendárny zakladateľ Valašského kniežatstva Negru Vodă v 13. storočí. K výraznému rozšíreniu a prestavbe fortifikačného systému došlo za vlády historického Draculu. Legenda hovorí, že Vlad Ţepeş sa na opevnenom hrade Poenari skrýval pred Turkami krátko po tom, čo nechal pribiť koňom podkovy naopak, aby zmiatol svojich protivníkov. Tak, ako kedysi veliteľ bratríkov lúpežník Ján Švehla, ktorý s koňmi podkutými naopak tiahol cez Starú Turú, aby sa vyhol prenasledovaniu Mateja Korvína… Kto hľadá v Poenari Draculovo múzeum, zostane sklamaný. Zo strategicky významnej pevnosti je od 17. storočia iba ruina. Jej osud spečatilo zemetrasenie v roku 1888. Sklamanie nám však vykompenzuje krásny výhľad, ktorý sa návštevníkovi niekdajšieho fortifikačného veľdiela naskytne po zdolaní 1480 schodov vedúcich od hlavnej cesty cez les, pozdĺž hory až na vrchol pevnosti, odkiaľ hrdý vladár vydával vojenské rozkazy.     

  

Pozitívny obraz Draculu 

Áno, aj ten existuje. Stojí za ním bohatý Talian Michele Bocignoli. Podľa neho bol Vlad III. spravodlivým vládcom a obratným stratégom. Bocignoli nazýva Vlada III. Dragulus (Draculus), čo je slovná hračka. Drac je v modernom rumunskom jazyku čert, ale drag (výraz slovanského pôvodu) znamená drahý, ctený, milovaný. Dragulus teda znamená veľmi ctený, drahý (prakticky ide o ekvivalent latinského carus). Podľa tejto etymológie prídomok Dracula vôbec nesúvisí s temnými silami! Pochvalné slová z úst patricija z dalmáckej Ragusy nie sú v kontexte dobovej reálpolitiky ničím výnimočným. Rímska kúria vnímala ortodoxný svet ako schizmatický, no pokiaľ išlo o pozdvihnutie zbraní proti moslimskej Vysokej Porte, záujmy kresťanstva ustúpili pred starými dogmatickými spormi. Veď spomínaný bratranec Vlada Ţepeşa Štefan Veľký udržiaval bohatú korešpondenciu s pápežom Sixtom IV. Ten istý pápež udelil Štefanovi za úspechy na bojovom poli čestný titul zápasník Kristov (latinsky athleta Christi). Ďalším dôležitým prameňom k osobnosti Vlada Ţepeşa je korpus legiend z pera ruského diplomata, spisovateľa a filozofa Fjodora Kuricyna. Rus Kuricyn v rokoch 1481-1486 spísal Сказание о Дракуле воеводе (Rozprávanie o vojvodovi Drakulovi). Veľmi zaujímavé čítanie… až na to, že Kuricynovo autorstvo sa z času na čas spochybňuje a pamiatka je v očiach niektorých bádateľov považovaná za kompilát. Diplomat Kuricyn žil v rumunských zemiach, dobre poznal miestne reálie a šikovne miešal hrušky s jablkami… Jeho poviedky opisujú Draculu v lepšom svetle, než literatúra nemeckej proveniencie. Autor v 19 príbehoch vykresľuje Ţepeşa ako múdreho, spravodlivého a nebojácneho muža. Prípady, kedy Kuricyn otvorene hovorí o Draculovom sadizme (dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky – sú obsiahnuté len v štyroch anekdotách!) sa stali literárnymi archetypmi, ktoré neskôr prešli do ruskej ľudovej slovesnosti. Rusi aplikovali obskurné draculovské príbehy na – Ivana Hrozného! A Rumun získal svetlý bod. Pozitívna reflexia Draculu sa vzťahuje na jeho rezistenciu voči Turkom, zavedenie disciplíny v domácom Valašku a ekonomické reformy. Kuricyn k tomu pridal ešte jednu perličku: Dracula konvertoval na katolícku vieru, čím sa zaradil do high society európskej nobility. Posmešky o krvilačnom Balkáncovi mali byť nadobro zažehnané.         

Bol Dracula katolík?  

Správa o Draculovej konverzii je plná otáznikov. Fjodor Kuricyn mohol o príklone valašského kniežaťa k rímskemu katolicizmu písať z ideologických dôvodov (aby zdiskreditoval pravoslávnu cirkev). Kuricyn mal od kresťanskej ortodoxie poriadne ďaleko. Patril k odnoži novgorodsko-moskovskej herézy tzv. judaizátorov (жидовствующие), ktorá, zjednodušene povedané, inkorporovala do ruského pravoslávia racionalizmus a židovské prvky. Sekta odmietala chrámy, bohoslužby, ikony a cirkevnú hierarchiu. Ruský židomil poukázaním na Draculovu zmenu vierovyznania podkopáva kredibilitu Valašska čoby krajiny s majoritne ortodoxným obyvateľstvom. Iná teória hovorí, že Vladove sympatie ku katolicizmu kulminovali vďaka jeho kontaktom s Jánom Huňadym a Matejom Korvínom. Podľa tejto hypotézy Dracula zložil katolícke vyznanie viery do Korvínových rúk, aby si zabezpečil priazeň „prvého muža“ Uhorska. Indrodukcia Draculu do katolíckeho sveta mala zlepšiť Ţepeşovu reputáciu v očiach Západu (spomeňme si na psychologickú vojnu rozpútanú nemeckými pamfletmi) a otvoriť mu cestu z budínskeho väzenia opäť na valašský trón. Väčšina historikov zostáva k otázke Draculovho vierovyznania rezervovaná. Vieme, že Ţepeş je fundátorom pravoslávnych kláštorov. Založil i monastier Comana v župe Giurgiu (vo dvore kláštora sa nachádza významné mauzóleum hrdinov z prvej svetovej vojny). Majorita rumunských historikov bola až do roku 1931 presvedčená o tom, že nespútaný vládca Valašska bol verný ortodoxnej konfesii a po martýriu na bojovom poli odpočíva v hrobke pravoslávneho monastiera na jazere Snagov (asi 45 km od hlavného mesta Bukurešti). Keď historik a priamy potomok draculovskej dynastie George Florescu otvoril snagovskú hrobku, našiel v nej iba zvieracie kosti a (obďaleč) cudzie kniežacie telo. To však nemohlo patriť Draculovi. Malo hlavu…      

Prekvapenie pod južanským Slnkom

Skupina talianskych expertov (Raffaele a Giandomenico Glinni, Nicola Barbatelli) a niekoľko historikov z univerzity v Talline svorne tvrdí, že všetko je inak. V roku 2014 Taliani šokovali kultúrnu verejnosť hypotézou, podľa ktorej je Draculovo telo pochované v katolíckom kláštore Santa Maria La Nova v Neapole. Ako sa tam dostalo? Podľa ich názoru Vlad Ţepeş nezomrel v boji, ale padol do tureckého zajatia, odkiaľ ho vykúpila jeho „tajná“ dcéra Maria Balsa. Žena s menom Maria Antonia Stresi Balsa skutočne existovala. Bola manželkou neapolského šľachtica španielskeho pôvodu Giacoma Alfonsa Ferrilla – a mala balkánsky pôvod! Jej krypta sa z hľadiska heraldiky odlišuje od ostatných hrobov šľachty spod Vezuvu. Znaky, ktoré sa nachádzajú na náhrobnom kameni, evokujú symboly rádu draka a valašských kniežat. Odtiaľ nie je ďaleko k názoru, že pod katafalkom v katolíckom chráme leží telo Vlada III. Draculu. Na týchto premisách založila svoju dizertáciu mladá neapolská historička Erika Stella. Ak sa jej hypotéza potvrdí, prepíše dejiny minimálne v troch smeroch: po prvé, vnesie svetlo do problému Draculovej viery. Pokiaľ je valašský krutovládca pochovaný v rímskokatolíckom kostole, znamená to, že skutočne konvertoval na katolícku vieru. Podľa dobového cirkevného práva nebolo možné (a štandardné), aby sa katolícka svätyňa stala miestom posledného odpočinku pravoslávneho kráľa. Po druhé, začne sa prehodnocovať tradičný názor o jeho smrti na bojovom poli. A v neposlednom rade sa otvorí nová kapitola rumunsko-talianskych vzťahov. Tieto odvážne názory však treba preosiať sitom exaktného výskumu. Prebiehajúca diskusia svedčí o tom, že Vlad Ţepeş je stále jednou z najväčších osobností balkánskej histórie a rumunským národným hrdinom. Pre svoju krajinu urobil veľa dobrého – ležala mu na srdci ekonomická a politická stabilita Valašska. Dejiny neklamú – klamú iba ľudia. 

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje

Cazacu, Matei: Dracula. Paris : Editions Tallandier, 2011. ISBN 978-2-84734-801-9

Marcu, Alessandru: Riflessi di storia rumena in opere italiane dei secoli XIV. e XV. In: Ephemeris Dacoromana. Annuario della Scuola romena di Roma 1. Roma : Libreria di scienze e lettere, 1923, s. 338-386. 

Stoicescu, Nicolae: Vlad Țepeș. București : Editura Academiei Republicii Socialiste România, 1976 (český preklad: Stoicescu, Nicolae: Dracula – Vlad III. Tepes mezi mýtem a realitou.Praha : Lidové noviny, 2001, ISBN 8071064726) 

Obrázky:

Obrázok č. 1.: Recepcia Vlada III. čoby neúprosného vladára prenikla aj do výtvarného umenia. Portrét slávneho Balkánca na rakúskom zámku Ambras vznikol v 16. storočí, dávno po jeho smrti. Maľba s rozmermi 50×60 cm skrýva zvláštne prekvapenie. Na strednom gombíku na Draculovom odeve experti odhalili monogram S.T. Pravdepodobne ide o iniciály autora obrazu. Voľným okom sú takmer neviditeľné. Zdroj: upload.wikimedia.org   

Obrázok č. 2.: Zo slov biskupa Mikuláša z chorvátskej Modruše v regióne Lika sa dozvedáme, že fyzický vzhľad obávaného valašského vojvodu vzbudzoval rešpekt. Ako vyzeral Dracula? „Nebol príliš vysoký, hoci bol neľútostného a ohnivého vzhľadu, veľmi energický a robustný. Mal veľký orlí nos, opuchnuté nosné dierky a jemnú červenkastú pokožku. Doširoka otvorené zelené oči lemovali dlhé mihalnice a čierne husté obočie opticky zväčšovalo ich objem.“ píše sa v diele De bellis Gothorum z pera modrušského biskupa. Tento dojem vyžaruje aj portrét Vlada Țepeșa z esterházyovského hradu Forchtenstein. Portrét s latinskou inskripciou datujeme do roku 1700. Zdroj: pinterest.com   

Obrázok č. 3.: Čím je výnimočný tento obraz? Tempera na dreve od neznámeho autora Kristus pred Pilátom patrí medzi pamiatky stredoeurópskej gotiky na sklonku 15. storočia. Autor diela nám nedal na známosť svoje meno, zato si dovolil malý žart: v tvári pontského Piláta, ktorý súdi Krista, zobrazil podobu Vlada III. Draculu. Nevšedné dielo visí v Slovinskej národnej galérii v Ľubľane. Zdroj: upload.wikimedia.org    

Obrázok č. 4.: Ďalšiu Draculovu podobizeň by sme v zbierkach viedenského Belvederu určite nehľadali. A predsa! Dielo od anonymného umelca nesie názov Umučenie svätého Andreja. Plátno uzrelo svetlo sveta v 2. polovici 15. storočia (podobne, ako obraz z Ľubľany). Keď sa pozrieme na tvár rímskeho miestodržiteľa Aegea, spoznáme v nej podobu Vlada Ţepeşa. Neznámy majster bol iste naočkovaný hanopismi o „oblude na valašskom stolci“, keď Rimanovi zodpovednému za ukrižovanie Kristovho apoštola prisúdil tvár Vlada Ţepeşa – podľa dobových predstáv ideologického potomka „latinských tyranov“. Zdroj: pinterest.co.uk

Obrázok č. 5.: Draculov údajný sarkofág v Neapole. Odpočíva hrdý vojvoda v hrobke manžela svojej tajnej dcéry? Náhrobok vytesal sochársky majster Jacopo della Pila v roku 1499. „Svätým grálom“ by v tomto prípade mohol byť dôkaz, či Mariu Balsu naozaj viaže k Draculovi pokrvné puto. V tomto bode sa názory špecialistov rozchádzajú. Priezvisko Balsa je italianizovanou podobou srbského a čiernohorského rodu Balšič. Prepojenie na Balkán je jasné. Svetlom na konci tunela môže byť reč výtvarných symbolov. Okrem draka tu nájdeme dve sfingy – symbol Téb. A talianske meno egyptského sídelného mesta (Tebe) sa z prozodického hľadiska veľmi ponáša na Draculov rumunský prídomok Narážač (Țepeș). Zdroj: vocedinapoli.it 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.