Vojenské bloky Dohoda a Trojspolok

dohodaDejiny 20. storočia sú plné ozbrojených konfliktov, ktoré za jedno storočie zmenilo geopolitckú mapu sveta na nepoznanie. Najväčšie zmeny nastali na európskom kontinente, kde na troskách Habsburskej monarchie či Osmanskej ríše vznikli nové štátne útvary založené na národnom princípe. Najvyšší predstavitelia tradičných ríš už nedokázali čeliť mohutnému ľudskému tlaku, ktorý ešte zosilnel s príchodom Veľkej vojny. V júli 1914 nikto neveril, že sa bojisko presunie z Európy aj do oblastí Afriky či Ázie, a už vôbec nikto nepredpovedal štvorročný vojnový konflikt, ktorý so sebou priniesol množstvo ľudských strát a s tým súvisiace ekonomické či hospodárske problémy. Všetky tieto problémy museli znášať nástupnícke štáty Habsburskej monarchie a najmä oblasti Haliče a Karpát, kde samotné boje prebiehali.

19. storočie sa nieslo Európa v revolučnej vlne s nacionálnym podtónom, čo vyústilo do vzniku Talianskeho kráľovstva a Nemeckého cisárstva, budúcich spojencov Rakúska-Uhorska. V roku 1879 došlo k podpisu aliančnej zmluvy s Nemeckom. Tento krok nemeckých predstaviteľov sa aj dal čakať, pretože expandujúce cisárstvo potrebovalo v stredoeurópskom priestore nejakého spojenca, a Rakúsko-Uhorsko sa javilo po jazykovej či mentálnej stránke ako najlepšie možné riešenie. K tomuto zoskupeniu sa o niečo neskôr pridalo Taliansko, čím vznikol Trojspolok, ku ktorému sa v roku 1883 pridalo aj Rumunsko. Tento pakt bol však z pohľadu Rakúska-Uhorska dosť nestabilný, už len kvôli tomu, že v ňom vystupovali ako spojenci spolu s Talianskom. Práve Taliani porazili Rakúsko v roku 1866 pri Hradci Králové, čo len poukázalo na slabnúcu habsburskú monarchiu, čo vyústilo do vzniku dualistickej monarchie o rok neskôr. Politické elity v Rakúsko-Uhorsku sa obávali aj druhého spojenca, Rumunska, s ktorým sa počítalo pri obrane východnej hranice proti prípadnému útoku cárskeho Ruska. V Balkánskych vojnách v rokoch 1912 a 1913 sa ukázala rumunská nespoľahlivosť, keď v druhej fáze konfliktu bojovala po boku Srbska, Čiernej Hory, Grécka a Osmanskej ríše. A práve prvé dve spomínané krajiny boli najväčšími možnými ohniskami na vypuknutie vojny proti Rakúsko-Uhorsku. Prispelo k tomu aj anektovanie Bosny v roku 1908, čím sa dvihla vlna odporu proti monarchii.

Obava z možnosti vojny podnietila najvyššiu generalitu vypracovať operačné plány proti trom potenciálnym protivníkom. Už skôr boli pripravené plány „R“ (proti Rusku) a „I“ (proti Taliansku), ale situácia na Balkáne si vyžadovala vytvoriť nový operačný plán s označením „B“. Najväčším prívržencom preventívneho zásahu proti balkánskym štátom bol náčelník generálneho štábu Conrad von Hotzendorf. Na druhej strane stál cisár František Jozef, ktorý sa vojnového konfliktu obával, keďže sám na vlastnej koži zažil viaceré porážky v 19. storočí a nemal záujem zatiahnuť, možno aj kvôli svojmu veku, monarchiu do vojny. Aj napriek tomu, prebiehali od roku 1909 medzi Conradom von Hotzendorfom a jeho nemeckým náprotivkom náčelníkom generálneho štábu Helmuthom von Moltkem rokovania o bližšej vojenskej spolupráci. Už vtedy bolo jasné, že vojna bude prebiehať na dvoch frontoch. Nemecko zaútočí na Francúzsko, zatiaľ čo na východe sa bude musieť Rakúsko-Uhorsko zadržať ruskú armádu na približne 6 týždňov pokiaľ nemecká armáda nezlomí francúzsky odpor a bude sa môcť presunúť do oblastí Východného Pruska a Haliče, aby vypomohla armáde monarchie. Predstavitelia Nemecka a Rakúsko-Uhorska dúfali v to, že sa zopakuje situácia z krízových rokov 1908-1909 a 1912-1913, kedy Rusko zostalo neutrálne a tento variant by sa zopakoval aj teraz. Reálnejšie sa v danej situácii javil prvá možnosť, a preto bola príprava precíznejšia. Conrad počítal s maximálnym nasadením všetkých bojaschopných mužov monarchie a 12 až 14 nemeckými divíziami v prvej línií, pričom by boli podporované ďalšími 5 divíziami zo zálohy. Počítalo sa aj s pomalšou mobilizáciou na ruskej strane, čo sa neskôr ukázalo ako chybný predpoklad a keďže nemecká armáda neporazila bleskovým útokom Francúzov za 6 týždňov, alibistické predpoklady nemeckého ako aj rakúsko-uhorské velenia sa nenaplnili podľa predvojnového scenára.

Európsky kontinent sa v závere 19. a začiatkom 20. storočia rozdelil do dvoch vojenských blokov, Dohodu a Trojspolok. Toto militaristické zoskupovanie sa len poukazovalo na rozvrátenosť starého kontinentu, rôznorodosť názorov či politických cieľov. Bola len otázkou času, kedy sa spustí systém aliančných zmlúv a čo bude zámienkou na začiatok mobilizácie a prvých vojenských stretov. Rakúsko-Uhorsko muselo pripraviť 2 hlavné mobilizačné schémy pre prípadnú vojnu na východe s Ruskom a s balkánskymi krajinami na juhu. 1100 práporov bolo rozdelených do troch operačných skúpin. Prvá mobilizačná skupina „A“, pozostávajúca z ktorá disponovala najväčšou silou, bola určená na boj proti cárskemu Rusku. Pozostávala z 28 a pol pechotných divízií, 10 jazdeckých divízii a taktiež z 21 brigád Landsturmu a pechotných divízií. Celé zoskupenie sa malo hneď po úspešnej mobilizácie, čo znamenalo do 18. dňa od vyhlásenia mobilizácie, malo premiestniť železničnými traťami do oblasti Haliče. Druhá mobilizačná schéma, pod názvom „Balkan Minimal Group“, určená pre vojnu so Srbskom a Čiernou Horou pozostávala z 8 peších divízií, 7 peších brigád a bojové skupiny Landsturmu. Ostatné jednotky boli zaradené do tretej operačnej skupiny s názvom „B“ zložená z 12 peších divízií, 1 jazdeckej divízie a 6 divízií Landsturmu . Ich nasadenie na fronte by záviselo od toho ako sa vyvinie situácia či už s Ruskom alebo s balkánskymi krajinami. V prípade ak by Rusko zostalo neutrálne, s čím sa veľmi nepočítalo, by bola skupina „B“ posilnená dvoma jazdeckými divíziami zo skupiny „A“ a bola by nasadená na balkánskom fronte. Ak by však na východnej hranici Rakúsko-Uhorska hrozil útok, okamžite by bola celá skupina presunutá do Haliče pomocou železničného spojenia. Okrem týchto troch operačných zoskupení existovala aj „AOK Reserve“ majúca za úlohu v prípade útoku na východe okamžite sa presunúť do Haliče, ale ak by sa vojna začala na Balkáne, mala príkaz zostať v oblasti Čiech. Precízne plánovanie mobilizácie určite pomohlo prekonať prvé obavy zo začiatku vojny, čo však znepokojovali najvyššie velenie bolo nedostatočné železničné spojenie s Haličom, keďže sa do infraštruktúry investovalo len veľmi málo. Ale na obranu Rakúsko-Uhorske je potrebné dodať, že ako jediná krajina mala pripravená mobilizačné plány na boj proti všetkým možným nepriateľom. Naproti tomu, Nemecko a Rusko disponovalo iba jediným.

________________

Autor: Matúš Burda

Obrázok: historyweb.dennikn.sk/uploads/1044.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.