Vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny od svojho vzniku až po súčasný stav

            Obdobie prvej svetovej vojny nie je až tak preskúmaným obdobím slovenskej histórie. Až moderní historici a bádatelia sa spätne venujú tejto téme. Dnes je aj pre skúsených odborníkov ťažko rekonštruovať určité udalosti, pretože komunistická ideológia, ktorá po uchopení moci v Československu v roku 1948, vyzdvihovala iba víťazov 2. svetovej vojny a na padlých z predchádzajúceho konfliktu sa radšej zabudlo. Aj napriek negatívnej skutočnosti sa v regiónoch Snina, Humenné, Medzilaborce, Svidník, Stropkov a Bardejov zachovalo 236 cintorínov rôznych rozmerov, architektonického vzhľadu či národnosti pochovaných. V mnohých prípadoch došlo aj k zániku vojnového cintorína, pretože dokumentácia často chýba a nemáme ani priame svedectvá ľudí pracujúcich na vojnových cintorínoch či samotných obyvateľov lokalít, kde sa pietne miesta z prvej svetovej vojny nachádzajú.[1] Ako príklad môžeme uviesť vojnový cintorín v obci Ruská Kajňa patriaci do humenského okresu, kde boli pochovaní iba dvaja vojaci, čo však nezľahčuje dôležitosť historických pietnych miest.[2]

            Vojnové cintoríny v Prešovskom kraji vznikali buď ešte počas bojového konfliktu alebo definitívne po 3. karpatskej bitke v máji 1915.[3] Často sa budovali iba provizórne cintoríny v blízkosti bývalej frontovej línie na cudzích pozemkoch, čo po ukončení vojny spôsobilo problémy, keďže majitelia pôdy sa dožadovali buď novej parcely alebo peňažného odškodnenia. Táto situácia nevyhovovala nikomu. Obyvateľom preto, že nemohli využívať svoje pozemky a štátnym orgánom a armáde preto, že takýto stav neriešili dôstojným pochovávaním padlých vojakov za monarchiu. Aj niekoľko rokov po skončení vojny, ľudia nachádzali v lesoch a horách telesné pozostatky, čo svedčilo o nesystematickej práce orgánov zodpovedných za tento stav.[4]

            V súčasnosti viacero miest a obcí aj s podporou Európskej únie a samosprávy sa snaží ak nie opraviť, tak aspoň udržať priaznivý stav vojnového cintorína, ako pamiatku na kruté boje v Karpatoch. Aj medzi Poľskom a Slovenskom sa realizujú rôzne typy programov, snažiace sa prepojiť turistickými chodníkmi rôzne prírodné a historické lokality, ale vďaka iniciatíve členov z Klubu vojenskej histórie Beskydy sa tento zámer darí napĺňať.

Definícia vojnového a vojenského cintorína

             Vojenské operácie v roku 1914 a 1915 na dnešnej slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici spôsobili rozsiahle materiálne škody, ale čo je ešte horšie, zomrelo približne 37 400 vojakov bojujúcich armád. Predstavitelia Rakúsko-Uhorska, preto museli veľmi rýchlo riešiť tento problém, pretože telesné pozostatky rozmiestnené v lesoch či po zamrznutých vrchoch kopcov, mohli byť príčinou infekcií a chorôb, čo by mohlo spôsobiť ďalšie problémy              v okresoch spomínaných miest. Velenie rakúsko-uhorskej armády sa rozhodlo vytvoriť 5 Kriegsgräber-kománd, ktorých úlohou bolo budovať vojenské cintoríny, exhumovať telesné pozostatky z provizórnych cintorínov a taktiež vyhľadávať telá mŕtvych na bojiskách a           v okolí.  Bola to zložitá úloha, keďže v priľahlých lesoch ležali tisícky nepochovaných vojakov, z ktorých väčšina ostala neidentifikovaná až do dnešných čias.[5]

            Ďalším dôležitým krokom bolo zavedenie pojmu ako vojnový cintorín a vojenský cintorín, pretože veľmi často aj dnes dochádza k zamieňaniu významov, a taktiež k ich nesprávnemu používaniu a výkladu aj v odborných publikáciách, a preto historik Jozef Bystrický prichádza so všeobecnou definíciou, ktorá má oporu aj v zákone. „Vojnovým cintorínom označujeme taký cintorín, na ktorom sú pochované obete, ktoré padli v boji alebo zomreli v čase trvania vojnového stavu v nejakej súvislosti s vojnovým konfliktom. Takýto cintorín je chránený  medzinárodnými zmluvami a štát je povinný ho udržiavať“.[6] Na rozdiel od toho je vojenský cintorín definovaný nasledovne : „Vojenský cintorín je chápaný ako cintorín, na ktorom sú pochovaní príslušníci ozbrojených síl, ktorí zomreli v čase mieru.        V takomto prípade má štát povinnosť prispievať na údržbu hrobov iba určitý počet rokov, podľa toho, ako to stanovuje zákon“.[7]

            Vôbec prvé právne normy vymedzujúce jednotlivé pojmy  boli prijaté až po skončení vojny v roku 1919 na Parížskej mierovej konferencii v dokumente s názvom Versaillská zmluva, kde sa týmito záležitosťami zaoberajú články 225 a 226. Všetky krajiny sa zaviazali, že sa postarajú o zomrelých na svojom území a nebudú brať do úvahy národnosť či vojenskú príslušnosť mŕtveho vojaka. Ďalej sa zaväzujú k ochrane pietnych lokalít a k vypracovaniu zoznamu pochovaných na ich území, čo malo pomôcť k vyčísleniu celkových strát jednotlivých armád. Po uplynutí 100 rokov môžeme analyzovať prístup jednotlivých krajín    k  povinnostiam uvedených vo Versaillskej zmluve z roku 1919.[8]

Vznik a vývoj vojnových cintorínov na území súčasného Slovenska

     Keďže sa bojovalo v dvoch oblastiach, a to v Haliči a v Karpatoch, tak sa vytvorili aj dve skupiny, ktoré mali na starosti hľadanie, exhumáciu a pochovávanie mŕtvych a budovanie cintorínov. Na jednej strane Karpát v západnej Haliči podliehali Kriegsgräber-komandá rakúskemu veleniu. V tejto oblasti pôsobili Oddiely vojnových hrobov čísla 2 a 3. Na slovenskej strane Karpát tieto komandá čísla 1, 4 a 5 podliehali uhorskému veleniu. Medzi týmito dvoma skupinami bol diametrálny rozdiel v ich dôslednosti vykonávania svojej činnosti.[9]  

            Ešte počas bojov sa vytvárali provizórne cintoríny v obciach, bezprostredne ležiacich v blízkosti frontovej línie . Po máji 1915 sa začína s budovaním vojnových cintorínov.[10] Prvým krokom, ktoré pohrebné komando vykonalo, bolo vybudovanie oplotenia, často iba                z ostnatého drôtu. Nad hrobmi sa umiestňovali drevené kríže, iba v niektorých prípadoch betónové. Na cintorínoch s väčšou rozlohou sa vytvorili kamenné mohyly. Veľmi dôrazným prvkom, ktorý pomáha identifikovať vojnový cintorín aj dnes, je výsadba smrekov na cintoríne. Takmer pravidlom bola taktiež výsadba hlohu obyčajného po obvode cintorína. Väčšina cintorínov mala aspoň nejaký architektonický základ. Pôdorys bol prevažne kruhovitý alebo nadobúdal obdĺžnikový tvar, pričom dominantou bol v strede osadený pamätník alebo latinský kríž s pamätnou tabuľou a nejakým krátkym popisom. V niektorých prípadoch sa nehľadali nové miesta na pochovávanie, ale na civilnom cintoríne sa                   v odľahlejšej časti vykopali hrobové miesta. Pri týchto cintorínoch nemôžeme badať architektonické prvky alebo iné znaky typické pre veľké vojnové cintoríny. Všetky práce vykonávali už spomínané Kriegsgräber-komandá, ale keďže v nich pracovali vojnoví zajatci a trestanci, tak chýbala akási odbornosť. Už v tomto momente boli nedôslední, nielen pri budovaní pietneho miesta, ale aj pri vytváraní plánu vojnového cintorína či dokumentácie ohľadom počtu pochovaných, čo dnes sťažuje identifikáciu.[11]  

            Po skončení 1. svetovej vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska, kompetencie týkajúce sa starostlivosti o vojnové hroby prešli pod správu Československej republiky ako nástupnického štátu. Nový štát na mape Európy k tomu zaväzovali už spomínané medzinárodné články 225 a 226 ukotvené vo Versaillskej mierovej dohode.[12] Od roku 1918 sa o vojnové hroby starala Inšpekcia vojnových hrobov so sídlom v Košiciach. V roku 1922 prevzal túto funkciu Ústredný inšpektorát vojnových hrobov, sídliaci taktiež v Košiciach.    „V októbri 1921 sa začala pod patronátom Ústredného inšpektorátu vojnových hrobov iniciatíva, ktorá mala zbaviť správcov vojnových cintorínov mnohých bežných starostí           s údržbou. Ministerstvo národnej obrany schválilo ustanovenie funkcie stálych hrobárov, ktorí by sa starali o bežnú údržbu vojnových cintorínov na celom území ČSR.“[13] V praxi to znamenalo, že s vojnovým hrobárom bola spísaná zmluva, kde boli dané podmienky za akých okolností sa bude starať o pohrebné miesta. Hrobárom sa väčšinou stal vojnový veterán, ktorý si chcel privyrobiť napriek tomu, že nešlo o veľkú sumu. Ako príklad môžeme uviesť, že za vykopanie nového hrobového miesta dostal 15 korún československých.[14]

V 20-tych a 30-tych rokoch dostali žandárske stanice na východnom Slovensku za úlohu zmapovať vojnové hroby. Žiaľ, aj tu musíme povedať, že svoju činnosť nevykonávali precízne. V priebehu 30-tych rokov sa začalo s prípravou projektov na výstavbu veľkých centrálnych cintorínov, ktoré mali byť dôstojným miestom odpočinku a pamiatkou na padlých vojakov z 1. svetovej vojny. Avšak, realizovalo sa iba minimum kvôli zhoršujúcej sa situácii v Európe, spôsobenej Nemeckom, čo vyústilo až do 2. svetovej vojny.[15]

            Počas 2. svetovej vojny sa nepokračovalo v začatom úsilí a  v roku 1944 sa opäť boje preniesli do Duklianskeho priesmyku na východ Slovenska, kde sa odohrávali aj boje 1. svetovej vojny.[16] Po skončení druhej svetovej vojny, ktorá zdecimovala celú Európu, sa bolo potrebné postarať o padlých vojakov z tejto vojny, a tak sa na cintoríny z 1. svetovej vojny zabudlo. Množstvo týchto cintorínov bolo zničených či dokonca úplne zanikli. Ako príklad môžeme uviesť zaniknuté cintoríny v obciach Sterkovce, Dlhé nad Cirochou či v Belej nad Cirochou. Na pokraji zániku sa ocitli pietne miesta v Snine či krypta v Osadnom, v ktorej sa dnes nachádza až 1025 kostrových pozostatkov, a dnes je prístupná širokej verejnosti.[17] Komunistický režim, ktorý sa v roku 1948 naplno etabloval v Československu spôsobil, že sa na neúspech ruskej armády v rokoch 1914 a 1915 zabudlo, pretože režim dovoľoval oslavovať len víťazov z 2. svetovej vojny a celkové povedomie o vojenských operáciách na Karpatskom fronte počas Veľkej vojny v nasledujúcich dekádach upadalo.

            Táto nepriaznivá situácia trvala až do roku 1989, kedy sa začína zlepšovať stav, najmä vďaka zahraničným dobrovoľníckym organizáciám. Za podpory Volksbund der Deutschen Kriegsgräberfürsorge bol v roku 1991 zrekonštruovaný vojenský cintorín v Humennom          z obdobia 1. svetovej vojny.[18] Väčšinou sa rekonštruovali väčšie cintoríny, napríklad              v Stropkove či vo Svidníku. Vďaka príslušníkom 5. roty pancierových granátnikov 152. práporu Bundeswehru a príslušníkom 3. mechanizovanej roty Vojenského útvaru 1102 Michalovce sa podarilo zachrániť cintorín v Radvani nad Laborcom. Taktiež aj ruské veľvyslanectvo v Bratislave prispelo v roku 2001 na obnovu cintorína v Ladomirove.[19]

             Avšak, najväčšiu zodpovednosť za túto problematiku mali niesť jednotlivé samosprávy, pod ktoré spadali tieto mestá a obce. Čiastočne ich ospravedlňuje nedostatok financií, pretože štát až prijatím zákona o vojnových hroboch čísla 441/2002, ktorý nadobudol platnosť 1. januára, zadefinoval pojmy ako vojnové obete, vojnové hroby či starostlivosť o vojnové hroby.  V roku 2005 bol prijatý nový zákon o vojnových hroboch čísla 130/2005, ktorý ešte presnejšie vymedzil základné pojmy, taktiež zaviedol povinnosť pre obce, aby sa starali o vojnové hroby, pričom obec môže čerpať určitú čiastku financií na hodinovú mzdu pre osobu, starajúcu sa o dané miesto.[20]

            Ďalší osud vojnových cintorínov na severovýchode Slovenska je spätý s občianskym združením Klub vojenskej histórie Beskydy, ktorý vznikol v roku 2004. V prvých rokoch sa predstavitelia snažili nadviazať kontakty s podobnými organizáciami nielen u nás na Slovensku, ale aj v zahraničí. Členovia si kladú za cieľ výskum regionálnych dejín                vo všeobecnej rovine, ale primárnou témou, ktorou sa klub zaoberá je problematika 1. svetovej vojny v regióne severovýchodného Slovenska. V praktickej rovine rekonštruujú jednotlivé vojnové cintoríny na základe historickej predlohy. V posledných rokoch pracovali najmä na vojnových cintorínoch v Hostoviciach, Výrave či v Stebníku. Okrem toho, každoročne organizujú rekonštrukcie bojových operácii v lokalitách, kde sa odohrávali najťažšie bitky rakúsko-uhorskej armády a cárskeho vojska. Pravidelne usporadúvajú vedecké konferencie, výstavy a edukačné aktivity,  určené pre širokú verejnosť. Týmto činnostiam predchádzalo dlhoročné bádanie v archívoch najmä v Bratislave, Budapešti, Varšave a Moskve, pretože na základe archívnych materiálov dnes vieme rekonštruovať zloženie jednotlivých armád, identifikovať určitú časť padlých vojakov a tiež mapovať bojové operácie v Karpatoch.[21]    

______________

Autor:

Bc. Matúš Burda

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Filozofická fakulta

Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií

Klub vojenskej histórie Beskydy

Poznámky a zdroje:

[1]    DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné: REDOS, 2007, 86 s.

[2]    V obci Ruská Kajňa boli pochovaní iba 2 vojaci v spoločnom hrobe. Avšak tento cintorín zanikol.

[3]    3. karpatská bitka alebo Veľkonočná bitka v Karpatoch sa odohrala v prvé aprílové dni roku 1915, kedy sa ruská armáda rozhodla naposledy prelomiť rakúsko-uhorské postavenie v súčasnom okrese Bardejov. Najväčší stret armád sa odohral pri obci Stebník, kde dodnes je veľký cintorín padlých vojakov. Pre úplnosť informácií, tak prvá karpatská bitka v ruskej historiografii označuje udalosti z konca novembra 1914. Vtedy sa cárske vojsko snažilo o prielom obranných postavení pri Humennom. Druhá karpatská bitka sa odohrala v januári a vo februári 1915, pričom sa ruská armáda snažila prebiť cez Karpaty smerom na Sninu a Medzilaborce. Je potrebné si uvedomiť aj rozdielnosť typov kalendárov a pozorne analyzovať ruské a rakúsko-uhorské zdroje o vojenských manévroch na severovýchode dnešného Slovenska.  

[4]    DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny. 2. vyd. Humenné: REDOS, 2010, 153. s.

[5]    DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny. 3. vyd. Humenné: REDOS, 2010, 153. s.

[6]    BYSTRICKÝ, Jozef: Dokumenty o vojnových hroboch z 1. svetovej vojny vo fondoch Vojenského historického ústavu. In:  Prvá svetová vojna. Boje v Karpatoch. Humenné: REDOS, 2007, s. 34.

[7]    Ibid.

[8]    League of Nations 1919 : The Peace Treaty of Versailles. www.atour.com, 2004, [ cit 14.4.2015 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.atour.com/government/un/20040205f.html

[9]    SLEPCOV, Igor: Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. In: Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 70-86

[10]  Od mája 1915 sa už front prvej svetovej vojny nikdy nedostal na naše územie.

[11]  DULLA, Matúš: Vojenské cintoríny v západnej Haliči. Bratislava : Vysoká škola výtvarných umení. 2002. 135 s.

[12]  Ďalšie právne úpravy týkajúce sa pochovávania zomrelých vojakov boli definované v Ženevských konvenciách vydaných po druhej svetovej vojne v roku 1949.

[13]  Vojenský historický ústav Bratislava, fond Zemské vojenské veliteľstvo, škatuľa 148, Vojnové hroby, Udržiavanie vojnových hrobov na Slovensku

[14]  TURIK, Radoslav: Starostlivosť o vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny v medzivojnovom období. In: Vojenská história, roč. 14, 2010, č. 4, s. 3-23.

[15]  SLEPCOV, Igor: Miznú stopy histórie: Znovu o vojenských cintorínoch z prvej svetovej vojny. In: Dukla, roč. 8, 1998, č. 43, s. 1-2.

[16]  Dukliansky priesmyk aj v 1. svetovej vojne zohrával dôležitú strategickú úlohu, keďže ide o prírodné slovensko-poľské hranice.

[17]  Krypta v Osadnom patrí medzi unikáty, pretože nikde inde sa takto nepochovali vojaci prvej svetovej vojny. Krypta vznikla aj za pomoci Nadeždy Kramářovej, manželky predsedu československej vlády Karola Kramáře. Bola predsedníčkou organizácie, ktorá sa starala o pochovávanie vojakov pravoslávneho vierovyznania a z Čiech finančne podporovala rôzne pohrebné akcie. Samotná krypta vznika spolu s pravoslávnym chrámom v roku 1929 a všetky pozostatky vojakov boli do kryptu prenesené v roku 1933.

[18]  Pozri prílohu číslo 8 a 9

[19]  PORADA, Miroslav: Rakúšania prisľúbili pomoc. In: Podvihorlatské noviny, roč. 39, 1998, č. 50, s. 6.

[20]  Zákon č. 441/2002 z 10. júla 2002 o vojnových hroboch.

      Zákon č. 130/2005 z 16. marca 2005 o vojnových hroboch.

[21]  DROBŇÁK, Martin – TURIK, Radoslav: Klub vojenskej histórie Beskydy a jeho činnosť. In : Prvá svetová vojna. Boje v Karpatoch. Humenné: REDOS, 2007, s. 89 – 95.

Obrázok: kvhbeskydy.sk/wp-content/uploads/Medzilaborce-III.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.