Voynichov rukopis – najzáhadnejšia kniha všetkých čias

Rukopis písaný v jazyku, aký nikto nikdy nevidel a sprevádzaný netradičnými ilustráciami patrí k veľkým záhadám ľudstva. Jeho tajomstvo sa po celé dekády snažili odhaliť odborníci z rôznych vedeckých odborov a vznikli o ňom početné teórie od pravdepodobných možností až po radikálne názory. Začítajte sa do príbehu Voynichovho rukopisu, najzáhadnejšej knihy všetkých čias.

voynichov-rukopis

Úžasný objav antikvariátnika

Predstavme si najskôr objaviteľa rukopisu, po ktorom je aj pomenovaný. Poliak Wilfrid Voynich (1865-1930, rodený ako Michał Wojnicz) prišiel v roku 1890 do Londýna prakticky bez peňazí a napriek tomu viedol už za pár rokov úspešný biznis. Otvoril si obrovský knižný antikvariát v centre mesta. Hoci nebol  odborníkom na literatúru, rýchlo zbohatol a otvoril ďalšie pobočky svojho obchodu v Londýne a iných európskych mestách. Je záhadou, ako sa mu dostávali do rúk knihy, ktoré neboli bežne dostupné a ako dokázal zohnať pre svojich zákazníkov priam nemožné pohľadávky.

Voynich bol lovcom senzácií, veľa cestoval a všade hľadal výnimočné knihy, ktoré by neskôr mohol za dobrú cenu predať. V roku 1912 sa tak dostal do talianskeho mestečka Villa Mondragone v blízkosti Ríma. V tunajšej jezuitskej škole práve prebiehala reštaurácia a jezuiti tak predávali časť svojej knižnice, aby získali na konštrukciu viac peňazí. Voynich sa túlal po opátstve, keď narazil na truhlicu plnú kníh, z ktorých ho najviac zaujal krásne ilustrovaný rukopis.

Voynich si uvedomil, že tento rukopis je niečo špeciálne a že je písaný šifrou. Hoci svoj objav čoskoro zverejnil a vyvolal tak senzáciu, nikdy nikomu nepovedal, odkiaľ ho získal. Lokalitu si zapísal len do svojho denníka, a tak vyšla najavo až po jeho smrti. Fascinovaný Voynich sa snažil rukopis s 225 stranami od počiatku rozlúštiť a nadchýnal sa ilustráciami značne vzdialenými od bežných náčrtov v stredovekých spisoch. Ani samotní jezuiti Voynichovi nevedeli povedať, ako a kedy sa ku knihe dostali.

V roku 1914, po vypuknutí 1. svetovej vojne, presunul Voynich svoj rozbehnutý biznis z Londýna do New Yorku a svoj vzácny rukopis si vzal so sebou dúfajúc, že nájde amerického experta, ktorý by mu ho pomohol rozlúštiť. Čoskoro si získal pozornosť filozofa a kryptografa americkej vlády, Williama Romaine Newbolda (1865-1926), s ktorým strávil lúštením tejto hádanky niekoľko rokov. Newbold bol toho názoru, že jednotlivé písmená rukopisu sú zložené z viacerých menších mikropísmen. Každé z týchto mikropísmen malo mať odlišný význam a Newbold vytvoril komplexný systém, v rámci ktorého sa mikropísmená spájali a dávali dohromady text. Tvrdil tiež, že text je písaný v latinskom jazyku.

Otázka času vzniku a autorstva rukopisu

Zatiaľ neexistuje vedecká metóda, ktorá by nám pomohla s presnosťou určiť, kedy rukopis vznikol. Samotná kniha však dáva náznaky času svojho vzniku. Dosť pravdepodobné je Taliansko 15. storočia, kedy sa na Apeninskom polostrove rozprestierala sieť mestských štátov, medzi ktorými panovala rivalita a používanie kryptografie bolo spôsobom, ako si medzi sebou ochrániť tajomstvá a posielať šifrované správy. To by vysvetľovalo komplexnosť rukopisu, ako aj komplikovanosť jeho rozlúštenia.

Tri zo známych šifrovacích systémov tejto doby navyše využívajú niektoré znaky, ktoré sa objavujú aj v rukopise. Tento fakt by teda jeho vznik datoval približne do rokov 1430-1460. Tomu sa však protirečí náčrt slnečnice, ktorá bola v Európe neznáma, až kým ju z Ameriky nepriviezol Krištof Kolumbus (1451-1506) v roku 1493. Ďalší obrázok hradu výrazne pripomína hrady stavané v tomto období v severnom Taliansku, to by tiež pôvod rukopisu datovalo do Talianska 15. storočia.

Voynich však s týmto názorom nesúhlasil a k tomu ho viedol dôkaz, ktorý objavil spolu s rukopisom. Išlo o list napísaný v Prahe 19. augusta 1666, v ktorom český polyhistor a rektor Karlovej univerzity, Jan Marcus Marci (1595-1667), prosil známeho jezuitského vzdelanca a svojho priateľa Athanasia Kirchera (1601-1680), aby sa na rukopis pozrel. V tomto liste sa spomína, že autorom rukopisu mohol byť známy anglický filozof, františkánsky mních a jeden z najuznávanejších vedcov svojej doby, Roger Bacon (1214-1294)

Voynich o pravosti tejto teórie ani na okamih nezapochyboval a presvedčil o nej aj Newbolda. Domnienke, že by rukopis pochádzal až z 13. storočia sa ale prieči fakt, že niektoré obrázky pripomínajúce súhvezdia a ďalšie objekty sú viditeľné len teleskopom alebo mikroskopom, čo sú samozrejme nástroje, čo sa začali využívať až dávno po Baconovi.

Voynich tým považoval záhadu pôvodu rukopisu za vyriešenú, jeho cenu stanovil na 160-tisíc dolárov a dal tak túto jednu z najdrahších kníh na trhu do predaja. Záujem verejnosti aj médií o knihu bol síce obrovský, nikto sa však nemal k tomu, aby ju za podobne horibilnú sumu skutočne aj zakúpil. Po čase začali vyhlásenia Voynicha a Newbolda strácať na dôveryhodnosti. Čo oni označili za mikropísmená sa začalo považovať za obyčajné škvrnky tušu. Baconovi sa autorstvo prestalo priznávať, Newboldova reputácia bola nenapraviteľne poškodená a on zomrel ako zlomený muž.

Pestré teórie o pôvode rukopisu a jeho význame

Fakt, že Voynichov rukopis jednému odborníkov poškodil povesť, ostatných vôbec neodradil. Istý Big Jim Finn napríklad prišiel s radikálnou teóriou, ktorú založil na istom obrázku z rukopisu pripomínajúcom našu galaxiu. Nakoľko podľa neho nie je možné, že stredoveký autor bol oboznámený s podobou Mliečnej cesty, znamená to, že musel byť v kontakte s mimozemšťanmi, ktorý mu poskytli komplexnejšie informácie o podobe sveta aj o tom, čo malo nastať, vrátane apokalyptickej vízie budúcnosti.

Počas 2. svetovej vojny sa dosiahol obrovský pokrok v oblasti kryptografie a Voynichov rukopis sa opäť dostal do väčšej pozornosti. K jeho popredným lúštiteľom tak patril aj uznávaný kryptológ William Friedman (1891-1969), ktorý počas vojny rozlúštil japonský tajný kód. Ten vytvoril spolu s ďalšími 16 kryptológmi odborný tím, ktorý sa jeho výskumom zaoberal, až kým si uvedomil, že žiadne riešenie neobjavil a prestal sa rukopisu venovať.

Nový seriózny pokus o rozlúštenie rukopisu sa objavil o 20 rokov neskôr v postave profesora matematiky na univerzite v Yale, Roberta S. Brumbaugha. Podľa jeho názoru existovalo v súvislosti s rukopisom jednoduché riešenie, ktoré ostatní zatiaľ vždy prehliadli. Brumbaugh sa snažil myslieť ako stredoveký autor a bol presvedčený o tom, že v rukopise objavil vzorec, aký sa objavuje v numerológii. Tvrdil, že každý znak rukopisu reprezentuje určité číslo a týmto spôsobom sa kniha dá čítať. Jeho metóda síce fungovala pri význame niektorých slov, na zvyšok sa však uplatniť nedala. Brumbaugh sa po čase, na naliehanie manželky, taktiež prestal skúmaním Voynichovho rukopisu zaoberať.

Iné názory hovoria o tom, že nejde o kód, ale naopak o samostatný jazyk. Nazerajú na rukopis z lingvistického hľadiska a hľadajú v ňom vzor podľa frekvencie písmen. Nakoľko sa nepodobá žiadnemu dosiaľ známemu jazyku, môže ísť podľa ich názoru o skutočne nový a samostatný jazyk. Iní sa domnievajú, že je písaný rýchlopisom, ktorý sa môže zdať ľuďom záhadný, ak nevedia, ako ho čítať. Problémom ale je, že podobné slová sa zvyknú opakovať a v máloktorom jazyku idú viackrát zaradom tie isté slová.

Abeceda rukopisu má 30 až 40 písmen v závislosti od toho, či sa niektoré symboly počítajú ako samostatné alebo ako zložené písmená. Disponuje teda zhruba rovnakým rozsahom ako abecedy väčšiny európskych jazykov. Slovná zásoba sa ale zdá byť obmedzenejšia a mnohé slová sa od seba vzájomne odlišujú len pár písmenami.

Prepojenie rukopisu s Rudolfom II., Johnom Dee a Edwardom Kelly

List, ktorý bol priložený pri rukopise, podľa Voynicha naznačoval, že rukopis opakovane menil svojich majiteľov a cestoval po Európe z ruky do ruky, pričom jeho vlastníci boli po väčšinu času neznámi rovnako ako jeho potenciálny autor. Za jedného z majiteľov označuje list cisára Svätej rímskej ríše a českého kráľa Rudolfa II. Habsburgského (1552-1612), o ktorom je známe, že sa zaujímal o astrológiu, okultizmus, herbológiu, farmáciu a predmety súvisiace s mágiou a nadprirodzenom.

Na cisársky dvor raz dorazili aj dvaja návštevníci z Anglicka, John Dee (1527-1608) a Edward Kelly (1555-1597) . Dee bol uznávaný filozof, nábožensky založený muž, človek vzdelaný v rôznych smeroch a muž verne slúžiaci kráľovnej Alžbete I.  (1533-1603). Kellyho naproti tomu obklopovala povesť šarlatána a sám sa označoval za alchymistu schopného „vyrobiť“ zlato. Obaja muži prišli spoločne na dvor cisára Rudolfa dúfajúc, že by sa stal ich sponzorom a do daru mu priniesli viaceré predmety, o ktorých si mysleli, že by ho mohli zaujať, vrátane Voynichovho rukopisu.

Týchto dvoch mužov s rukopisom spájali aj ich časté seansy. Kelly Deeho presvedčil o tom, že sa dokáže spojiť s anjelmi a ich prostredníctvom dokonca aj so samotným Bohom. Zatiaľčo Kelly nazeral do sklenenej gule a rozprával, čo mu vraj zjavili anjeli, Dee horlivo zapisoval, čo Kelly vravel. Dúfal, že odhalíá a tajomstvá vesmíru. Používal pri tom jazyk známy ako enochian.

Mnísi v tranze a alchymisti ukrývajúci svoje tajomstvá

Sú očividné podobnosti medzi enochian a jazykom Voynichovho rukopisu, čo niektorých vedcov presviedča o tom, že je taktiež „anjelským jazykom“ alebo bol jednoducho napísaný niekým, kto rozprával z tranzu. Je dobre známe, že stredovekí mnísi a mníšky občas naschvál pili nápoje z jedovatých húb alebo hladovali, aby tak vstúpili do stavu halucinácie a dokázali sa lepšie spojiť s Bohom. Podobnej teórii sa ale prieči fakt, že v celej knihe sa s výnimkou jedného kríža nenachádzajú žiadne ďalšie známe náboženské symboly a nie je teda veľmi pravdepodobné, že by rukopis napísal nejaký mních alebo mníška.

Pravdepodobnejšie je, že rukopis pojednáva o veciach, ktoré neboli v istých časoch veľmi povolené a kódovanie tak bolo spôsobom ochrany autora pred represáliami zo strany cirkvi. Sú ľudia, čo sa domnievajú, že Voynichov rukopis ukrýva tajomstvá alchymistov, ktorí chceli svoje poznatky ochrániť pred konkurenciou a zároveň ich spraviť nepoužiteľnými, ak by sa dostali do nesprávnych rúk.

Súvislosť rukopisu s botanikou a ľudskou anatómiou

Alchýmia, ako predchodkyňa dnešnej chémie, zohrávala v stredovekej medicíne významnú úlohu. Lieky sa v tom čase vyrábali z bylín a rastlín, pričom mnohé strany knihy sú plné záhadných botanických obrázkov. Možno teda šlo o medicínsky návod odhaľujúci, ako bojovať proti častým chorobám ako mor alebo kiahne. Rukopis sa čiastočne podobá na herbár popisujúci rastliny, hoci sú nakreslené vo väčších rozmeroch než v skutočnosti majú. Je ale možné, že šlo o zámer, ktorým chcel autor zdôrazniť efektívnosť a liečiteľskú silu daných rastlín.

Z tohto pohľadu dávajú viaceré kresby väčší zmysel. Napríklad dráčika pri rastline môžeme považovať za znak toho, že daná rastlina znižuje horúčku. Ležiaci muž pri inej zas môže naznačovať, že sa jedná o sedatívum a známe nahé nymfy môžu skôr než s mytológiou súvisieť s gynekológiou. Môžu reprezentovať orgány ženského reprodukčného systému a tekutiny medzi nimi plynúce. Iné pripomínajú vylučovací trakt a v minulosti boli tekutiny často spájané v predstavách práve so ženami.

Ďalšou možnosťou teda je, že rukopis súvisí s antikoncepciou a potratmi, čo by vysvetľovalo, prečo je písaný v kódoch, keďže podobné veci boli prenasledované cirkvou, a tak bolo bezpečnejšie udržiavať ich v tajnosti. Autorom rukopisu bol v prípade tejto domnienky stredoveký herbológ s radikálnymi myšlienkami o ľudskom tele a počatí.

Je Voynichov rukopis podvodný dokument?

Nemožno vylúčiť ani alternatívu, že celý rukopis je len podvod a výmysel. K tomu ho prikláňa spojitosť s vyššie spomenutým Kellym, všeobecne považovaným za šarlatána, ktorého schopnosť dorozumievať sa s anjelmi bola spochybňovaná. Kelly mohol Deeho podporu využiť, aby sa dostal na dvor cisára Rudolfa, od ktorého chcel získať finančnú podporu. Podľa iných by však spísanie celého rukopisu bolo nad Kellyho schopnosti.

K podvodu však mohlo dôjsť aj v súvislosti so samotným Voynichom. Je totiž podozrivé, že jediný dôkaz o dokumente sa v dejinách objavuje v liste z roku 1666 a neskôr akoby sa prepadol pod zem. Čudne pôsobí aj fakt, že Voynich počas života nechcel prezrádzať miesto svojho objavu a argumentoval to tým, že chce ochrániť svoj zdroj. Z jezuitskej knižnice pritom získal aj iné knihy a všetky mali pečiatku z prelomu 17. a 18. storočia, kedy sa v knižnici robil inventár. Všetky s výnimkou rukopisu.

Ešte ako študent chémie vo Varšave bol Voynich aktívnym členom hnutia, ktoré sa snažilo dosiahnuť poľskú nezávislosť od Ruska. Za svoj aktivizmus bol zadržaný a poslaný do väzenia na Sibír, odkiaľ sa mu podarilo ujsť a s falošným pasom dostať až do Londýna. Naďalej bol však považovaný za politického radikála a britská bezpečnostná služba ho podozrievala, že príjmy zo svojho antikvariátu využíva pre financovanie hnutia.

Niektorí sa dokonca domnievajú, že Voynich bol v kontakte so slávnym britským špiónom, Sidneym Reilly (1870-1925). Obaja pochádzali z územia spadajúceho pod ruské impérium, mali akademický titul z chémie a spájal ich aj záujem o stredoveké rukopisy a kontakty s tajnými ilegálnymi organizáciami. Tak britská bezpečnostná služba, ako aj ruská tajná polícia mala oboch mužov podrobne zachytených vo svojich spisoch. Nájdu sa preto takí ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že Voynich s Reillym sa spojili, aby vytvorili záhadný rukopis, ktorým by oklamali celý svet.

Proti obviňovaniu Voynicha z podvodu stojí ale objav z hlbín archívu Gregoriánskej školy v Londýne. Tým je list podobný tomu, aký Voynich našiel v rukopise a ktorý je taktiež adresovaný Athanasiovi Kircherovi, napísaný bol ale o rok neskôr. Pisateľ listu sa učenca v latinčine pýta, či by bol schopný neznáme písmená previesť do známych písmen a popisuje taktiež byliny, hviezdy a chemické tajomstvá podobné tým z Voynichovho rukopisu.

Nie je pravdepodobné, že by bol Voynich o existencii druhého listu informovaný, a preto je skutočne možné, že v tejto dobe rukopis existoval. Hoci nejde o dokonalý dôkaz, predsa len ho v očiach niektorých ľudí zbavuje obvinenia z úmyselného podvodu. Napriek úsiliu mnohých odborníkov z rôznych vedných odborov však Voynichov rukopis aj naďalej zostáva záhadou. Kto bol jeho autorom, prečo ho takto napísal a čo sa v ňom vlastne píše?

Kde je rukopis dnes?

Po Voynichovej smrti (rok 1930) pripadol rukopis jeho manželke a neskôr bol predaný známemu newyorskému kníhkupcovi Hansovi P. Krausovi (1907-1988). Kraus knihu kúpil len za 25-tisíc dolárov, snažil sa ju však predať za rovnakú sumu ako Voynich, a teda 160 tisíc dolárov. Podobne sa mu však tiež kupca nájsť nepodarilo, a tak napokon knihu daroval knižnici „Beinicki univerzity“ v Yale, kde prebýva Voynichov rukopis pod súpisným označením MS 408 do dnešných dní. Univerzita pritom len málokedy nechá niekoho k dielu pristúpiť, nedovoľuje ho podrobiť výskumu a nesmie ani opustiť jej budovu.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The Voynich Mystery

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/6d/

Voynich_Manuscript_%2866%29.jpg/800px-Voynich_Manuscript_%2866%29.jpg

Comments

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.