Vraždou k lepšej budúcnosti?

3-ddd807c776a21fde5332ead09a532099cc76e26d

Pod ostrým nožom gilotíny, či nabrúsenou čepeľou katovej sekery skončilo svoj život v stredoveku mnoho „úbožiakov“. Či už v dôsledku revolúcie, alebo pod vplyvom vlastnej neposlušnosti, život mnohých našiel podobný koniec. A vôbec nezáležalo na spoločenskom postavení. Smrtonosnú silu nalešteného ostria okúsili dokonca aj ženy. Medzi zvučné mená nežného pohlavia, ktoré sa museli oddať do rúk katovi, patrili aj dve manželky anglického kráľa Henricha VIII. – Anna Boleynová a Katarína Howardová. Zle sa povodilo aj škótskej kráľovnej Márii Stuartovej, ktorá sa chcela stať anglickou kráľovnou, a preto ju 19 rokov väznili a nakoniec ju dali sťať.

Kráľovraždy v dobách strelných zbraní boli jednoduchšie, a preto aj častejšie. Niekedy sa podarili aj bez podplácania osobných stráží. Neraz to boli takpovediac vrahovia z ulice, ako tomu bolo v prípade nasledovníka rakúskeho trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda v roku 1914 v Sarajeve, kde ho bosniansky študent Gavrilo Princip skolil ranami z revolveru.
Pri atentátoch však nehynuli len despotickí vládcovia, ale aj osobnosti, ktoré chceli niečo zmeniť, možno napraviť. Radikálny socialista, francúzsky prezident Paul Doumer bol 6. mája 1932 na parížskej ulici postrelený ruským emigrantom Pavlom Gorgulovom, ktorému sa nepáčila prezidentova politická línia. Doumer na následky zranenia zomrel.
Niektoré atentáty mali zmeniť politickú situáciu v krajine. Takýto charakter mala aj vražda obľúbeného mladého demokratického amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho 22. novembra 1963 pri jeho prvej oficiálnej návšteve mesta Dallas. Keďže bol zavraždený ďalekonosnou puškou z pomerne veľkej vzdialenosti z niektorej budovy, nedalo sa zistiť, kto bol skutočným vrahom. Okolo tohto atentátu, ktorý nebol prvým prezidentským atentátom v USA, bolo veľa záhad. Aj keď okamžite zatkli akéhosi Oswalda, ten sa k atentátu nikdy nepriznal. Bol vo väznici záhadne zavraždený a stopy po skutočných pôvodcoch atentátu sa postupne zahladzovali. Ale tuší sa, že za akciou stáli ľudia z radov jeho opozície, bola to teda zrejme ďalšia politická vražda amerického prezidenta.

jfk
V dejinách boli aj neúspešné atentáty, ktoré mali zmeniť svet, najmä ten na V. I. Lenina, ktorý sa síce celkom nevydaril, ale zranenie, ktoré pri atentáte utrpel, ho citeľne zruinovalo a pravdepodobne mu aj značne skrátilo život. Zomrel pomerne mladý, 53-ročný, 21.1. 1924. Podobný nevydarený atentát, ktorý mohol výrazne ovplyvniť druhú svetovú vojnu, bol atentát na Adolfa Hitlera dňa 20. júla 1944, keď mu plukovník Schenk von Stauffenberg v hlavnom stane vo Wolfschanze podložil pod pracovný stôl aktovku s časovanou bombou, ktorá síce vybuchla, ale Hitler náhodou vyviazol len s menšími škrabancami. Zachránila ho ťažká dubová doska veľkého pracovného stola, keď celkom náhodne jeden dôstojník odtlačil aktovku s bombou na druhú stranu stola. Napriek tomu sa plánované odstavenie A. Hitlera mohlo podariť, keby Schenk von Stauffenberg okamžite zavolal svojím telefónom do Berlína dohodnuté heslo svojim priateľom. Dal však prednosť letu do Berlína, čím sa stratili vzácne dve až tri hodiny, a tak Gestapo stačilo atentátnikov zatknúť a celú akciu plánovaného prevratu zmariť. Pochytaní vinníci boli na mieste postrieľaní, alebo boli obesení hneď po vynesení rozsudku náhlym vojenským súdom. Ďalší spojenci atentátnika boli postupne odhalení a zastrelení, či odsúdení na samovraždu podľa rituálu SS (to bola tzv. čestná smrť predtým zaslúžilých najvyšších vojenských hodnostárov, napr. maršala Rommela). Celkovo popravili alebo odsúdili na samovraždu 180 vysokých politických alebo vojenských hodnostárov.
Ak si však dobre všímame podobné situácie, ktoré sa ocitli v histórii, môžeme postrehnúť, že atentáty na štátnikov nie sú doménou Európanov, skôr sú dielom Arabov, Tamilov, Indov, ba občas sa vyskytnú aj v Amerike. Európa nemá vyvinutý zmysel pre individuálny teror, ako ho majú na Blízkom východe a v Ázii. Európskou verejnosťou však otriasli „drobné“ atentáty, ktoré by sa dali nazvať „zásielkové“. Obzvlášť často sa vyskytovali v Rakúsku. Dostanete list, otvoríte ho a nastane výbuch. Umožňuje to typ veľmi účinnej výbušniny, najmä u nás v bývalej ČSFR vynájdenej trhaviny SEMTEX, ktorá i v nepatrnom množstve, ako napríklad v liste, dokáže dokaličiť obeť.
Atentáty na štátnikov či politikov sú odsúdeniahodné a sú zverským spôsobom vyrovnávania si účtov. V demokracii by sa nemali vyskytovať. Na odstraňovanie nevhodných či zlých vládcov máme u nás namiesto výbušnín predsa len istejší a menej neľudský spôsob – slobodné voľby. Ak sa predsa len ktosi pokúša o iný nedemokratický spôsob zmeny vlády, je terorista a nemá právo tvrdiť, že odstránením zlého vládcu pomocou zabíjania chce nastoliť dobro. Je dôležité si uvedomiť, že zo žiadneho zla ešte dobro nevyrástlo. Atentáty nie sú riešením a málokedy zmenia beh dejín, lebo za zavraždenými vládcami stojí aj tak ešte celý rad iných mocných ľudí a často zabitého nahradia jeho prívrženci. Napriek tomu však atentáty neustávajú.

Autorka: Mirka
Zdroj: Konštantín Horecký – Zločin kráča Európou

Obrázky: humansarefree.com; teraz.sk

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.