Vzostup islamského Španielska

V stredoveku bolo územie Španielska domovom kresťanov, Židov aj moslimov, ktorí spolu nažívali v mieri a harmónii bok po boku. Vzájomné prepletanie ich kultúr im umožnilo dosiahnuť pokrok v mnohých oblastiach a znovu nadobudnúť zabudnuté znalosti antiky, čím boli vlastne položené základy renesancie. Tento svet však neskôr zanikol ako obeť netolerancie a túžby po moci. Ako k tomu došlo vám prezradíme v našom dvojdielnom článku, ktorého prvá časť rozpráva o vzniku a vzostupe islamského Španielska.

Príchod prvých moslimov na Pyrenejský polostrov

Po páde Rímskeho impéria v 5. storočí nášho letopočtu sa začína ranný stredovek, počas ktorého upadá obchod a navždy sa strácajú niektoré diela klasickej literatúry. Znalosti antických Grékov a Rimanov z oblasti medicíny, vedy, poézie či matematiky zostávajú na dlhý čas zabudnuté a nastáva Temná doba. V roku 466 je na Pyrenejskom polostrove založené Vizigótske kráľovstvo, pričom na mnohých územiach žili už od 1. storočia Židia, ktorí sa usádzali hlavne v oblasti Córdoby, Granady a Toleda. Pod rímskou vládou prosperovali a venovali sa obchodu.

Po príchode Vizigótov si Židia naďalej udržiavali svoje zvyky, tradičný spôsob života a počas prvých sto rokov disponovali relatívnou slobodou. Nemali však prístup k mocenským pozíciám a boli marginalizovanou menšinou pod vládou ľudí, ktorí nerozumeli ich kultúre ani náboženstvu. Keď Vizigóti koncom 6. storočia konvertujú na kresťanstvo, narastá napätie a mnohí Židia sú postupne prenasledovaní, nútení konvertovať na kresťanstvo alebo obmedzovať svoje aktivity.

Medzitým sa v ďalekej Mekke rodí tretie Abrahámovo náboženstvo, islam. Nová viera rýchlo zjednocuje arabské kmene a dáva do pohybu masy šíriace sa po Blízkom Východe a Severnej Afrike. Tu konvertujú na nové náboženstvo aj Berberi, ktorých bojovníci boli veľmi podstatní pre šírenie arabského vplyvu. Netrvalo dlho a zo Severnej Afriky upriamili arabskí velitelia pozornosť na zraniteľné Vizigótske kráľovstvo na Pyrenejskom polostrove.

Skupina sedem tisíc mužov, ktorá sa v roku 711 vyloďuje na polostrove pozostáva prevažne z Berberov a jeden z nich ju aj vedie. Volal sa Tariq ibn Ziyad a z jeho mena bol odvodený názov Gibraltár. Jeho posádka sa postavila vojsku vizigótskeho kráľa Rodriga v bitke pri Guadalete, kde ho porazila. Arabom a Berberom tak nič nestálo v ceste pre kolonizáciu Pyrenejského polostrova.

Vznik Al-Andalus a vláda kráľa Abdarrahmána I.

Po roku 711 sa kladú základy nového islamského kráľovstva v Európe, ktoré pomáhajú rozširovať aj utláčaní Židia, ktorým moslimovia dávali zbrane. Oni im následne pomáhali v boji proti Vizigótom. Spoločnými silami ovládli v roku 732 už väčšinu polostrova a územie dostalo meno Al-Andalus. Kresťania a Židia, ktorí tu žili ešte pred príchodom moslimov, dostali štatút chránených osôb a mohli naďalej vyznávať svoju vieru bez obáv z prenasledovania. Stačilo, ak na oplátku platili peňažnú daň.

Hoci zo strán menšín nehrozili rebélie, dochádzalo k častým roztržkám medzi moslimami, ktorí sa začali čoskoro deliť na rivalské frakcie Arabov a Berberov, ktorým sa nepáčilo, že sa s nimi zaobchádzalo ako s občanmi druhej kategórie. Do podobnej situácie sa dostáva princ Abdarrahmán (731-788) pochádzajúci z Damasku, z ktorého uniká v dôsledku nástupníckych sporov a využíva kontakty svojej berberskej matky v Severnej Afrike pre príchod na Pyrenejský polostrov.

Abdarrahmán ako syn Berberky a Araba dokáže utlmiť rivalitu medzi jednotlivými moslimskými frakciami, preberá kontrolu nad moslimským Španielskom a vedie rebéliu proti skorumpovanému vládcovi Yusufovi, nad ktorým víťazí v bitke pri Guadalquivir.

V roku 756 sa tak prehlasuje pod menom Abdarrahmán I. za emira a za hlavné mesto svojho kráľovstva určuje Córdobu, v ktorej začína s výstavbou impozantnej mešity La Mezquita. Tá bola postavená na základoch vizigótskeho kostola, inšpirovala sa typicky islamskou architektúrou a nakoľko na nej pracovali stavitelia z Konštantínopolu, vidieť na nej aj charakteristické znaky architektúry Byzantskej ríše.

Vládou Abdarrahmána I. sa Al Andalus dostáva do novej éry a jeho hlavné mesto sa naplno rozvíja nielen vďaka moslimom, ale aj kresťanom a Židom. Väčšina z nich naďalej vyznávala vieru svojich predkov, súčasne ale aj hovorila po arabsky, keďže to bolo praktické pre obchod. Obzvlášť Židia sa veľmi rýchlo integrovali do novej moslimskej politickej a sociekonomickej reality a dokázali v nej prosperovať. V otvorenej spoločnosti sa emirovia necítia byť ohrození menšinami a tie sú tak tolerované.

Do Córdoby prichádza tovar aj ľudia z rôznych častí sveta, od Bagdadu až po Vikingov z oblasti Severného mora. Takto sa v roku 822 do mesta dostáva aj hudobník Ziryab, považovaný za zakladateľa prvého hudobného konzervatória na svete. Zároveň so sebou priniesol novinky z oblasti gastrónomie či odievania a je obrazom renesancie tohto obdobia, kedy vznikajú dôležité technické a vedecké myšlienky.

Éra Córdobského kalifátu a kalifa Abdarrahmána III.

Zatiaľčo Córdoba bola v pravom zmysle slova prekvitajúcou metropolou, Zaragoza bola v tom istom čase hraničnou oblasťou, kde bol mier veľmi krehký a kde dochádzalo k častým ozbrojeným stretom s kresťanmi. Mnohí Vizigóti tu konvertovali na islam, aby tak mali viac možností rozvoja v moslimskej spoločnosti. Aj naďalej sa však podľa ich názoru nenachádzali v pozíciu, akú si zaslúžili. Ich rebélie preto museli byť opakovane potlačované a rastúce napätie vedie k sérii občianskych vojen trvajúcich prakticky počas celého 9. storočia.

V roku 912 sa emirovi Abdarrahmánovi III. (889-961) napokon podarí zjednotiť obyvateľstvo Al-Andalus a nastáva obdobie mieru, rozkvetu a prosperity pre všetky komunity. V 929 vyhlasuje emir svoju ríšu nezávislú od zvyšku islamského sveta, pretvára ju na Córdobský kalifát a sám sa prehlasuje za kalifa, teda legitímneho následníka proroka Mohameda.

Následne kalif spúšta na celom svojom území rozsiahly staviteľský program a rozvíja diplomatické vzťahy, prijíma veľvyslancov iných vládcov a zároveň posiela do zahraničia vlastných reprezentantov. Tak sa napríklad v roku 959 k neskoršiemu prvému cisárovi Rímskonemeckej ríše, Ottovi I. (912-973), dostáva kalifov kresťanský vyslanec, ktorý dosiahol medzi oboma ríšami zmluvu.

Na dvore Abdarrahmána III. pôsobil aj židovský učenec Hasdai ibn Shaprut (915-970), ktorý kalifovi slúžil ako diplomat aj osobný lekár so značnými poznatkami z medicíny a medzi oboma mužmi panoval vzťah založený na vzájomnej dôvere, z ktorej obaja profitovali.

Kalif udržiavajúci kontakty s byzantským cisárom tohto požiadal, aby mu poslal mnoho kníh a ľudí, čo by ich preložili do arabčiny. Tak sa na územie Španielska dostala napríklad v gréčtine písaná práca Pedania Dioskorida, ktorý cestoval s rímskymi jednotkami a písal o bylinách s využitím v medicíne. Ibn Shaprut ovládal latinčinu a pomáhal tak kresťanským emisárom z Byzantskej ríše s prekladmi, pričom k nim prispieval vlastnou troškou. Zároveň podporoval rozvoj poézie v židovskej komunite, prostredníctvom ktorej sa v tomto čase šírili myšlienky podobne ako dnes s pomocou tlače.

Aj vďaka knihám prichádzajúcim z Konštantínopolu vzniká v roku 963 v Córdobe jedna z najväčších knižníc stredoveku, plná kníh z Bagdadu rozprávajúcich o astronómii, astrológii a prírodných vedách. Vďaka poznatkom sa zároveň rozvíja poľnohospodárstvo využívajúce staré rímske akvadukty a zdokonaľujúce systém prívodu vody na polia z hôr. Vskutku pokrokové zavlažovanie zároveň umožnili v Córdobe a okolí zakladanie prekrásnych záhrad s pestrými a voňavými kvetinami.

Úpadok Al-Andalus a zakladanie taif

Po smrti následníka Abdarrahmána III.sa však Al-Andalus ocitá bez mocného panovníka, narastá napätie a po rokoch krvavých bojov sa napokon Córdoba v roku 1013 ocitá v rukách rebelov. Sláva mesta upadá, jeho knižnica je ničená a mnohí vzdelanci usmrtení. Kalifát sa začína rozpadať na množstvo menších štátov nazývaných taify, medzi ktorými panuje neustála rivalita o moc a teritórium. Zároveň sa toto obdobie paradoxne spája aj s kultúrnym rozvojom, keďže vládca každej taify túžil vyniknúť a do pohybu sa dáva množstvo obyvateľov hľadajúcich si nový domov.

Tak sa napríklad dostáva v roku 1014 do Málagy židovský učenec Semuel ibn Nagrella (993-1055), ktorý sa neskôr presúva do Granady, ktorú obývalo mnoho Židov a aj samotná moslimská spoločnosť tu bola značne diverzifikovaná. Nagrella písal po hebrejsky knihy o filozofii a poézii. Zároveň edituje korešpodenciu vezíra, ktorý ho odporučí na vládcov dvor, kde sa následne v roku 1056 stáva veliteľom armády.

Zhruba v tom istom čase na území Španielska pôsobil aj moslimský učenec Ibn Hazm (994-1064), ktorý sa snažil viesť nekonfliktný život a bol idealistom túžiacim po návrate zašlej slávy kalifátu a jeho jednote. Neúspešne sa pokúša o politickú kariéru a píše knihu o láske s názvom Holubin náhrdelník. Jeho myšlienky, často označované za príliš heretické a excentrické, ho priviedli do exilu aj väzenia. Koncom života sa venoval štúdiu náboženstiev, o ktorých napísal viaceré práce. Dúfal, že jeho komparatívny postoj k islamu, kresťanstvu a judaizmu povedie k dialógu, namiesto toho sa však stretol len s kritikou. 

V dôsledku absencie zjednocujúcej autority čoskoro v Al-Andalus dochádza k obdobiu neustálych konfliktov a vojen, v ktorých medzi sebou o nadvládu súperia predovšetkým mocné kráľovstvá Granada a Sevilla. Zraniteľnejšie Toledo je napadnuté. Aby prežilo, žiada spolu s ďalšími severnejšími a slabšími islamskými kráľovstvami o pomoc kresťanských kráľov z oblasti severného Španielska. Tí im ju výmenou za daň skutočne poskytli, a tak sa začína nová etapa vzťahov medzi kresťanmi, moslimami a Židmi na území Španielska.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Las ciudades de la luz, la caida de la España Islamica 01

Obrázok: i.ytimg.com/vi/FIITabtDGoA/hqdefault.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.