Z ruských dejín – Moskva

stara moskvaMagistra História si pre svojich čitateľov pripravila nový cyklus, ktorý sa bude venovať ruským dejinám. Začneme, ako inak, tradičnou a hrdinskou metropolou. Mesto Moskva sa rozkladá na niekoľkých pahorkoch obklopujúcich rovnomennú rieku. Bola a je miestom, ku ktorému sa upiera zrak celej krajiny, tvorí bránu k objavovaniu a dobývaniu celého kontinentu. Červená Moskva bola zase centrom komunizmu. Pripomenieme si pár dôležitých udalostí, ktoré za posledné dve storočia toto veľkolepé mesto zažilo.

1812: Moskva v plameňoch

V septembri roku 1812 sa Moskva ocitla v plameňoch. Zo strachu pred vojnou a okupantským Francúzskom z nej uteká čoraz viac ľudí. Mesto stojí na pokraji katastrofy. To má na svedomí jediný muž vedúci Francúzsko, Napoleon Bonaparte (1769-1821), ktorý si počiatkom 19. storočia stihol podrobiť väčšinu Európy. V roku 1812 zaútočil na svojho posledného vážnejšieho kontinentálneho protivníka, na cára Alexandra I. (1777-1825). Od počiatku útoku sa ruská armáda vyhýbala priamemu stretu, radšej ustupovala a nepriateľovi vydávala svoje územie bez boja.

Dňa 7. septembra 1812 sa napokon odohrala rozhodujúca bitka pri Borodine, asi sto kilometrov pred Moskvou. Takmer stotisíc mŕtvych z nej robí najkrvavejšiu bitku 19. storočia, z ktorej Rusi vyšli oslabení a Napoleonovi sa otvorila voľná cesta do veľkomesta, kde plánoval spolu so svojou armádou prezimovať, keďže blížiaca sa ruská zima mala byť veľmi krutá a studená.

Ako to dopadlo pri Borodine, nebolo v Moskve ihneď známe, vlna nenávisti k dobyvateľom zo západu však aj tak rástla. Srdce celého Ruska sa Napoleonovi napokon vzdalo bez boja. Nikto však nevyšiel z Moskvy von naproti Francúzom, aby im odovzdal kľúče od mesta, ako sa patrilo. Táto vojna sa už dlhšie nevyvíja podľa Napoleonových predstáv. V mnohých častiach mesta sa následne rozhoreli požiare a čoskoro sa centrum ocitlo v plameňoch.

Kontroverzný starosta mesta, gróf Fjodor Rostopčin (1763-1826), nechcel Napoleonovi dopriať triumf v podobe dobytia svätého mesta, aj keby to malo znamenať jeho absolútne zničenie. Za týmto účelom boli dokonca oslobodzovaní väzni z väzníc, pokiaľ si následne splnia svoju vlasteneckú povinnosť a založia požiare. Oheň v Moskve horel celé dni, strávil veľa kostolov a palácov, dokonca v ňom zhoreli aj tisícky Moskovčanov.

Veľký požiar Moskvy je míľnikom tak ruskej, ako aj európskej histórie a znamená začiatok konca Napoleonovho cisárstva. Dlho sa s istotou nevedelo, kto ho založil a mnohí z tohto činu upodozrievali aj Napoleona a jeho vojakov. Tento krutý plán ale priniesol svoje ovocie, pretože Napoleon nemal kde prezimovať a pri ústupe Ruskom sprevádzaným svojou povestnou krutou zimou stratil väčšinu svojej veľkolepej armády.

1891: Základný kameň Transsibírskej magistrály

Srdce Moskvy je aj srdcom ruskej železničnej siete, ktorá tvorí aj akúsi chrbticu ruského dopravného systému. Koncom 19. storočia boli ruskí nevoľníci konečne slobodní, industrializácia krajiny bola na vzostupe a Rusko urgentne potrebovalo kvalitný dopravný systém, aby získalo ľahší prístup k surovinovým zdrojom za Uralom. Preto vznikol projekt Transsibírskej magistrály, ktorá v dĺžke vyše 9300 kilometrov prechádzala od ďalekého Vladivostoku cez step, tajgu, tundru a pohorie Ural až do samotnej Moskvy. V dejinách cestovania sa tak začala písať nová kapitola, keďže týmto spôsobom bolo zrazu možné už za dva týždne prejsť časťou Európy a celou Áziou.

Stavba železnice bola i otázkou prestíže. Keď sa s ňou v roku 1891 začalo, vychádzalo sa predovšetkým z inšpirácie obdobných železníc v USA, ktoré umožnili kolonizáciu Divokého západu. Každý rok sa položilo priemerne 600 kilometrov koľajníc. Týmto spôsobom sa rozľahlá a zdanlivo nekonečná Sibír priblížila veľkým mestám ako Moskva a Petrohrad. Pre stavbu sa využívala aj sila väzňov, pracujúcich v tých najťažších možných podmienkach. Väznice mnohých miest tak boli poloprázdne, už čoskoro sa ale mali zaplniť ľavicovými revolucionármi, ktorých do nich začal posielať cár Alexander III. (1845-1894). Spravil tak po atentáte na svojho otca, cára Alexandra II. (1818-1881). Z Ruska sa razom stal policajný štát.

Najťažšiu etapu stavby Magistrály predstavovalo jedno z najstarších a najhlbších jazier sveta, Bajkal. Na jeho brehoch museli cestujúci prestupovať do druhého vlaku. Pôvodne sa vlaky prepravovali po dvoch obrovských železných lodiach pochádzajúcich z lodeníc v Newcastli. Tieto trajekty slúžili zároveň aj ako ľadoborce a železnicu tak udržovali v prevádzke po takmer 10 mesiacov v roku. Od januára do apríla bol ale ľad tak silný, že sa nedal preraziť ani tou najmodernejšou dostupnou technikou.

1918: Hlavné mesto komunizmu

Kremlin je aj dnes hlavou Moskvy a po celé stáročia bol sídlom Moskovského kniežatstva a ruských cárov. Októbrová revolúcia v roku 1917 sa ale začala šíriť od Petrohradu, ktorý bol od čias cára Petra I. Veľkého (1672-1725) ruským hlavným mestom. Vladimír Iljič Uľjanov (1870-1924), známejší ako Lenin, však v roku 1918 určil za hlavné mesto opäť Moskvu, nakoľko steny Kremlinu predstavovali lepšiu ochranu pred možnými kontrarevolučnými silami. Po dvoch storočiach bola teda Moskva opäť hlavným mestom krajiny a v roku 1922 bol práve z nej slávnostne vyhlásený vznik Zväzu sovietskych socialistických republík.

MoskvaKeď v roku 1924 Lenin zomrel, jeho zabalzamované telo vystavili v mauzóleu na Červenom námestí. Nahradil ho jeho bývalý spolupracovník Josif Vissarionovič Stalin (1878-1953), vládnuci oveľa bezohľadnejšími metódami. 

Počas 30. rokoch bol ale obraz Sovietskeho zväzu vo svete naozaj pôsobivý. Obrovské stavby boli dôkazom rýchlo postupujúcej indrustrializácie. Sovietski piloti uskutočnili prvý let z Ruska do Kalifornie bez medzipristátia a sovietski vedci ako prví zdolali Severný pól, pričom o svojich pokrokoch informovali cez rádio, ktoré už v tom čase vlastnili mnohé domácnosti.

V roku 1937 bol však Sovietsky zväz skôr väzením žijúcim z nútených prác väzňov a krajinou gulagov s minimom spravodlivých procesov. Potenciálni disidenti a oponenti komunistov museli byť navždy umlčaní a v celej krajine vládol hysterický strach zo sabotáží a špionáže. Začalo sa obdobie obrovských čistiek, ktoré siahalo až na tie najvyššie miesta mocenských štruktúr. Do pochodu sa dala obrovská vlna zatýkania, ktorá bola sprevádzaná nútenými prácami a smrťou zastrelením. Ďalšia veľká vlna čistiek sa potom spustila proti cudzincom žijúcim v tom čase v Sovietskom zväze, hlavne proti Nemcom, ktorí boli obvinení zo špionáže a terorizmu. Obdobie veľkého teroru v Sovietskom zväze je jednou z najhorších humanitárnych tragédií ľudstva. V priebehu jediného roku tu padlo za obeť 700.000 ľudí.

Koniec komunistickej Moskvy

Druhá svetová vojna je v Moskve známa skôr ako Veľká vlastenecká vojna a aj v súčasnosti predstavuje významný zdroj ruskej národnej hrdosti. Hoci vo vojne visel osud Moskvy na vlásku, napokon slávila obrovské víťazstvo, hoci za cenu smrti vyše 27 miliónov sovietskych vojakov a civilistov. Hneď nato sa však ocitla Moskva (a s ňou i celé Rusko) v Studenej vojne, ktorej následky mohli byť oveľa zničujúcejšie, ak by Sovietsky zväz a USA medzi sebou rozpútali jadrovú vojnu.

Jadrový fyzik Andrej Sacharov (1921-1989) bol najmladším členom Sovietskej akadémie vied a hrdinom socialistickej práce. Bol totiž hlavným konštruktérom sovietskych atómových zbraní. V roku 1961 viedol vývoj a úspešné testovanie najväčšej dovtedy vyrobenej vodíkovej bomby. K tomu došlo krátko po vybudovaní Berlínskeho múru a politické vedenie ZSSR označilo tento test za fenomenálny úspech.

Sacharov si však náhle uvedomil možné následky jadrového konfliktu a hoci sovietske skúšky naďalej pokračovali, prestal sa na nich podieľať a stal sa jedným z najhlasnejších kritikov pomerov vo vlastnej krajine, za čo si získal mocných nepriateľov. Sacharov sa zo sovietskeho hrdinu zmenil na disidenta, ktorý roky protestoval proti väzneniu svojich priateľov a vodcov opozície. Za obhajovanie ľudských práv mu bola v roku 1975 udelená Nobelova cena za mier, účasť na odovzdávacej ceremónii mu však vedenie ZSSR znemožnilo. V zastúpení tak ocenenie za Sacharova prebrala jeho manželka a dlhoročná spolupracovníčka v boji za ľudské práva, Jelena Bonnerová (1923-2011).

O pár rokov neskôr vtrhla sovietska armáda do Afganistanu, kde chcela podporiť tunajšiu komunistickú vládu. Sacharov bol touto brutalitou šokovaný a v médiách žiadal okamžité stiahnutie Sovietov z Afganistanu. Ponúkol aj vlastný názor na to, ako vyvinúť na Sovietsky zväz politický tlak. Moskva sa v roku 1980 totiž pripravovala na usporiadanie Olympijských hier, kde sa chcela ukázať pred celým svetom v tom najlepšom možnom svetle. Sacharov navrhol hry bojkotovať, pričom Spojené štáty jeho návrh prijali a dali Moskve ultimátum, aby sa do mesiaca z Afganistanu stiahla, inak sa na hrách nezúčastní.

Sacharov bol už aj predtým verejným nepriateľom číslo jeden, teraz si však proti sebe poštval takmer celú krajinu. Prikázali mu odísť z Moskvy a znemožnili akýkoľvek kontakt so Západom. Bol so ženou poslaný do vyhnanstva v meste Gorkij, kde mal byť nadobro umlčaný. Neustále bol pod dohľadom polície a KGB, nesmel opustiť mesto. Spoločne s manželkou to však zvládli a on sa rozhodol na protest proti momentálnym pomerom zahájiť hladovku. Sovieti ho však násilím kŕmili, a takto to prezentovali aj západnému svetu.

Zmena nastala až s príchodom Michaila Gorbačova k moci. V roku 1986 sa pod novým politickým vedením vracia Sacharov do Moskvy, pričom jeho návrat tu oslavujú stovky ľudí. Gorbačov zrušil výnos o Sacharovom vyhnanstve, a on tak mohol pokračovať vo svojom boji za ľudské práva. Nastali zmeny prichádzajúce spolu s politikou glasnosti a perestrojky, čiže reštrukturalizácie a otvorenosti. Sacharove vystúpenia v parlamente boli prenášané naživo televíziou a sledoval ich celý národ. Jeho neustály boj sa však odrazil na jeho zdraví a 14.decembra 1989 zomrel na zlyhanie srdca.

Tento disident, na počesť ktorého sa dodnes udeľuje Sacharova cena za slobodné myslenie, vždy považoval Sovietsky zväz za svoj domov, hoci patril zároveň aj k najhlasnejším kritikom jeho vládnucich elít. Nedočkal sa však konca Sovietskeho zväzu, ktorý nastal o dva roky neskôr (26. december 1991). ZSSR bol oficálne rozpustený. Rusko sa stalo opäť Ruskom, presnejšie Ruskou federáciou. A Moskva zostala pulzujúcim hlavným mestom na brehoch rovnomennej rieky, mestom plným života, slávnej histórie a hnacím motorom najväčšej krajiny sveta.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Dejiny Ruska odhalené: Moskva

Obrázky: wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c0/Moscow_after_1812_fire_2.jpg

russianpaintings.net/upload/author/pervunenskiy/large_30d6b7d957d2987fde7726addf6b6903.jpg

Comments
  1. 2205
  2. Anonym

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.