Zabudnuté mestá Hašima a Gary

Hašima a Gary – dvojica miest, ktoré boli vybudované z ničoho a neskôr opustené priemyslom, ktorý ich zrodil. Prvé bolo kedysi najhustejšie obývaným mestom na Zemi, druhé prosperovalo vďaka oceliarni. Obe rozprávajú príbeh firemných ziskov aj za cenu strát na ľudských životoch.

Ťažba uhlia a podporovanie vojenských ambícií

Len  15 km južným smerom od rušného prístavu Nagasaki v Japonsku leží ostrov Hašima, ktorý bol po dlhú dobu len holým kusom skaly obmývanej morskou vodou. V 19. storočí však boli pod tunajšou morskou hladinou objavené obrovské zásoby uhlia a ostrov sa tak stal vlastníctvom rozvíjajúcej sa spoločnosti Mitsubishi. Nedostatok rovnej pôdy pre stavbu sa riešil hlušinou, ktorá sem bola privážaná podobne ako zásoby vody, jedla, plynu a všetkého ostatného na lodiach.

Pravidelný kontakt s pevninou sťažovalo rozbúrené more a sezónne tajfúny vejúce až rýchlosťou 160 km za hodinu. Aby firma ochránila ostrov pred vlnami, dokončila okolo neho v roku 1907 ochrannú hrádzu, tá však bola len čiastočnou ochranou pred vlnami tak vysokými, že sa občas prehnali aj celým ostrovom. Pre svojich robotníkov nechala Mitsubishi postaviť železobetónové budovy, ktoré boli prvé svojho druhu v Japonsku.

Uhlie vyťažené na Hašime pomáhalo v nasledujúcich rokoch poháňať japonskú zbrojnú mašinériu. Kým miestni robotníci bojovali v druhej svetovej vojne, na ich miesto nastúpili čínski a kórejskí zajatci, ktorí boli nútení pracovať v otrockých podmienkach a mnohí sa pokúsili o útek skokom do mora. Nie je však známe, že by to niektorý z nich prežil. Zhodenie atómovej bomby na Nagasaki dňa 9. augusta 1945 bolo cítiť aj na Hašime, ktorá však utrpela len menšie škody a zasiahlo ju len málo rádiaktívneho odpadu.

Od tisícok obyvateľov k mestu duchov

Po druhej svetovej vojne sa na Hašime pokračovalo v ťažbe uhlia. Deti boli vzdelávané v miestnej škole a k dispozícii bola aj škôlka a moderná nemocnica. Na druhej strane na ostrove bolo málo miesta napríklad pre stavbu ciest a výťahov a preto museli miestni obyvatelia všade chodiť pešo a po schodoch. V roku 1959 žilo na Hašime vyše 5300 ľudí, čím sa malé banícke mestečko zmenilo na najhustejšie obývané miesto na Zemi, kde nebol priestor ani len pre vegetáciu a tak si ľudia vytvárali drobné záhradky na strechách budov.

V 1974 počet obyvateľov Hašimy klesol na 2200 ľudí. Hoci bane na uhlie naďalej prinášali zisk, japonská energetika sa postupne modernizovala a prechádzala z uhlia na ropu. Mitsubishi sa preto rozhodla bane zatvoriť a svojim zamestnancom dala tri mesiace nato, aby sa navždy vysťahovali a väčšine z nich dala novú prácu na pevnine. Po odchode poslednej lode spoločnosť prehlásila Hašimu za zakázané mesto, ktoré rýchlo začalo priťahovať zvedavcov platiacich rybárom za odvezenie k ostrovu.

Budovy zo železobetónu sa dnes rozpadajú a korodujú pod vplyvom slaného morského vzduchu. Dodnes sa v mnohých z nich nachádzajú elektrospotrebiče, ktoré ľudia zanechali po svojom ochode. Hašima sa tak stala mestom duchov a pripomína väzenie Alcatraz.

Vzostup aj pád Gary spojený s oceliarňou

Na južnom brehu Michiganského jazera v Indiane asi 40 km východne od Chicaga stojí mesto Gary, ktorého energia a potenciál sa postupne vyčerpali. Založené bolo v roku 1906 z iniciatívy prvej miliardovej spoločnosti sveta, The United States Steel Corporation, ktorá na mieste vybudovala rozsiahlu oceliareň a pomenovala ju na počesť jedného zo svojich zakladateľov, sudcu Elberta Henryho Gary (1846-1927).

V severnej časti mesta vyrástli domy manažérov a predákov, zatiaľčo robotníci pochádzajúci prevažne z južnej a východnej Európy boli sústredení v ubytovniach a nocľahárňach v južnej časti. V roku 1908 bola postavená impozantná budova železničnej stanice Union Station, rozposielajúca produkty spoločnosti po celom území USA. Centrom zábavy bolo honosné divadlo a kino Palace a hlavné ulice lemovali bary a obchody otvorené 24 hodín denne. Gary sa rýchlo stalo z mesta postaveného na ničom Mestom príležitostí.

V 20. rokoch pribudol metodistický kostol a ľudia sa vo veľkom schádzali aj vo viacúčelovej hale Memorial, kde sa hrával basketbal a oslavovalo ukončenie štúdia žiakov jednej z 8 stredných škôl. V tých však bol v 40. rokoch zakorenený rasizmus a študenti tmavej pleti mali mohli študovať len vo dvoch z nich. Počas nasledujúcich desaťročí sa Gary viac integrovalo a v roku 1967 v ňom vyhrala spevácku talentovú súťaž začínajúca afroamerická skupina známa pod menom The Jackson Five.

Úpadok Gary a jeho dnešná podoba

V 60. rokoch sídlila v meste najväčšia oceliareň v krajine a zároveň bolo domovom 175 tisíc ľudí. Postupne však Gary postihli ekonomické problémy a pretrvával v ňom rasizmus, ktorého dôkazom je, že keď sa Richard G. Hatcher stal v roku 1967 jedným z prvých afroamerických starostov, mnohí belošskí obyvatelia v reakcii na jeho voľbu odišli z mesta. Luxusné obchody v centre zostali bez zákazníkov a tak boli zatvárané alebo podpaľované samotnými majiteľmi s vidinou zisku poistky.

Hoci oceliareň v Gary prosperovala vďaka vojne vo Vietname, po jej konci začala upadať. V 80. rokoch navyše spoločnosť US Steel väčšinu fabriky zautomatizovala, čím nielen zvýšila produktivitu a zisky, ale zároveň aj znížila počet jej zamestnancov až o dve tretiny. Oceliareň funguje dodnes, väčšina jej zamestnancov ale v metropolitnom Gary už nebýva. Kedysi pyšné priemyslové centrum tak ovláda burina a zvieratá živiace sa odpadkami.

Mohlo by vás zaujímať aj

Zabudnuté mestá: Mŕtve mestá v Chile a Detroit

____________

Autorka: Monika Nosková

ZdrojZapomenutá města – díl 6 – Hašima a Gary

Obrázok: i1.wp.com/www.tomboy-urbex.com/wordpress/wp-content/

uploads/2011/12/gunkanjima201039.jpg?resize=860%2C420

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.