Zabudnuté mestá Kolmanskop a Bodie

Namíbijský Kolmanskop kedysi prekvital vďaka ťažbe diamantov, v Bodie v Kalifornii sa zas šírila zlatá horúčka. Dnes obe miesta pripomínajú, ako ďaleko sú ľudia ochotní v honbe za bohatstvom zájsť, a zároveň varujú pred tým, čo sa stane, keď prírodné zdroje pominú.

Ťažba diamantov v Kolmanskope

V púšti africkej Namíbie sa nachádzajú niekdajšie banícke mestá Kolmanskop a Elizabeth Bay. Kedysi sa v nich vyťažilo mnoho diamantov, dnes už sú ale tunajšie doly prázdne a mestá postupne zanikajú pod vplyvom neľútostných slnečných lúčov, šľahajúceho vetra a všade prítomného piesku. Aktívne sopky v oblasti Južnej Afriky vyvrhli pred miliónmi rokov na povrch Zeme obrovské množstvo diamantov, ktoré vody Oranžskej rieky odnášali k pobrežiu Atlantického oceánu, kde ich silný juhozápadný vietor rozosieval po púšti.

Do pozornosti človeka sa tunajšie diamanty dostali až počiatkom 20. storočia, kedy tu začali nemeckí kolonisti stavať železnicu. Diamanty sa nachádzali na povrchu púšte v skalných puklinách a štrbinách, cez ktoré prúdil vietor a Namíbiu rýchlo zachvátila vlna diamantovej horúčky. Z celého sveta prichádzali ľudia túžiaci po rýchlom zbohatnutí, koloniálna správa však čoskoro celú oblasť uzatvorila a vstup do nej mali len jej oficiálni baníci.

V rokoch 1908 – 1914 bolo v Namíbii vyťažených približne 15 miliónov karátov diamantov, čo predstavuje okolo 2, 2 tony diamantov prvotriednej kvality, teda v tom čase zhruba 70 % svetovej produkcie diamantov. Pre nemeckých baníkov boli postavené domy, ktorých architekti sa snažili vytvoriť atmosféru typicky nemeckého mestečka, hoci Kolmanskop sa nachádzal uprostred púšte. Materiál potrebný na stavbu bol tiež privezený z Nemecka a v domoch nechýbali vodovod, kúrenie či elektrina. Zároveň sa ale do nich neustále dostával piesok prinášaný vetrom, ktorý vial rýchlosťou 150 km za hodinu.

Presun na Pobrežie kostier

Keď v roku 1908 začali do Kolmanskopu prichádzať prví baníci, vďaka činnosti vetra bol miestny piesok diamantami prakticky posiaty. Po niekoľkých rokoch ich však nachádzali čoraz ťažšie a geológovia si neskôr uvedomili, že drahé kamene boli do oblasti priviate od mora, a tak sa kolonisti rozhodli sledovať ich stopu späť ku zdroju. Približne 40 km južne od Kolmanskopu bolo priamo na pláži neslávne známeho Pobrežia kostier vytvorené mestečko Elizabeth Bay.

Nehostinné územie bičované pieskom, vetrom a búrlivými morskými vodami bolo taktiež plné diamantov, a to nielen na povrchu, ale aj hlboko v piesočných vrstvách. Pre ťažbu diamantov bola postavená špeciálna továreň, ktorá patrila k najmodernejším svojej doby a pracovalo v nej približne 1400 robotníkov. Do súčasnosti sa z nej zachovali už len zvyšky, podobne ako z kasína, kde sa hrávali kolky či karty a počúvali hudobné vystúpenia z Európy.

V Elizabeth Bay bol v druhej polovici 20. rokov vyprodukovaný veľký podiel svetových diamantov. V roku 1929 sa však trh s diamantami pod vplyvom veľkej hospodárskej krízy prepadol a dopyt po diamantoch, ako aj ich cena klesli. Bane prestali byť životuschopné, keďže viac nedokázali vytvoriť príjmy, ktoré by ich udržali pri živote. Baníci sa tak postupne presunuli viac na juh a koncom 2. svetovej vojny už Elizabeth Bay pohlcoval piesok a soľ, zatiaľčo miestne budovy podliehali korózii vyvolanej morskou slanou vodou.

V Kolmanskope aj po úpadku baníckej činnosti naďalej fungovala nemocnica, ktorá patrila svojho času k najvyspelejším v oblasti Južnej Afriky. Disponovala priekopníckym röntgenom, ktorého služby využívali tiež ľudia zo vzdialenejších oblastí, zároveň ale slúžil ku kontrole robotníkov, aby sa tak zamedzilo v krádeži a pašovaní diamantov. Aj nemocnica ale bola v 50. rokoch už zastaralá a Kolmanskop bol postupne definitívne opustený.

Ťažba zlata v Bodie

V pohorí Sierra Nevada v americkej Kalifornii objavil v roku 1859 mladý zlatokop W. S. Bodey (1814-1859) zlatú žilu, pri ktorej si postavil zrub. V ten istý rok ho však tuhá zima odrezala od zvyšku sveta a jari sa už nedožil. Na jeho počesť bola oblasť pomenovaná Bodie a pokračovalo sa v jeho baníckej činnosti. V roku 1875 sa podarilo nájsť veľkú zlatú žilu, ktorá začala rýchlo prinášať zisky a lákať do mesta nových ľudí, vďaka čomu sa Bodie prakticky zo dňa na deň zmenil z pôvodného baníckeho tábora na životaschopné mesto.

Koncom roku 1878 počet obyvateľov Bodie stúpol z pôvodných pár stoviek na 5 až 6-tisíc a v priebehu niekoľkých rokov sa podarilo vydolovať zlato v hodnote jednej miliardy dolárov v dnešných cenách. Z Bodie sa tak stalo rozprávkovo bohaté mesto a začal doň prúdiť luxusný tovar v podobe kvalitnej whisky, francúzskeho vína či homárov.

Okrem toho bolo ale Bodie začiatkom 80. rokov 19. storočia označované za divoké a skazené, keďže v jeho početných salónoch dochádzalo k mnohým prestrelkám a väčšina ženskej časti populácie pozostávala z prostitútok. V polovici 80. rokov začalo Bodie postupne upadať, keďže produkcia tunajšieho zlata poklesla. Ľudia tak začali mesto opúštať a do začiatku 90. rokov v ňom zostalo už len 500 – 600 obyvateľov.

Ich miesto ale čoskoro zaplnili zamestnanci veľkých ťažobných spoločností, ktorí prichádzali aj s manželkami a deťmi. Pod vplyvom tejto zmeny sa v Bodie vybudovala škola, kostol a obchodíky, do ktorých sa začínalo presúvať centrum spoločenského života z pôvodných vykričaných salónov.

Nový rozkvet ale dlho nevydržal, keďže už začiatkom 20. storočia zostal v Bodie jediný naďalej funkčný zlatý dol a aj ten bol len tieňom svojej zašlej slávy. Napriek tomu jeden z miestnych obyvateľov menom James S. Cain neprestával veriť v potenciál mesta. Pomohol v ňom vybudovať banku, mnohé domy odkúpil za daňové nedoplatky a nechal ich uzatvoriť a strážiť, čím chcel ochrániť svoju rastúcu investíciu.

Premena baníckeho mesta na historickú pamiatku

V roku 1932 postihol Bodie veľký požiar, ktorý zničil drivú väčšinu mesta s výnimkou približne 10 % pôvodných budov. Po tejto udalosti opustili mesto mnohí obyvatelia a zostali už len niekoľkí pracovníci udržujúci pri živote ťažobný priemysel. Aj ten bol ale s vypuknutím 2. svetovej vojny ukončený, keďže ťažba zlata nebola pre vojnové úsilie podstatná. Cain naďalej udržiaval väčšinu zostávajúcich budov uzatvorených, a tak sa mu podarilo zachovať autentický skanzen z obdobia rozkvetu americkej zlatej horúčky.

V roku 1962 predali Cainovi potomkovia celé mesto Kalifornským štátnym parkom, ktoré ho ponechali v stave pozastaveného rozpadu. To značí nedovoliť, aby sa pôvodné budovy rozpadali, ale zároveň ich ani nijako nemeniť. Bodie tak dodnes prestavuje pravý americký západ, tak ako vyzeral kedysi a pripomína časy, kedy neexistovali autá, diaľnice či predajne s rýchlym občerstvením.

Odporúčame prečítať si aj ďalšie časti seriálu Zabudnuté mestá:

Mŕtve mestá v Chile a Detroit

Zabudnuté mestá Hašima a Gary

Zabudnuté mestá Balestrino a Hunters Point

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Zapomenutá města – díl 2 – Mrtvá města Kolmanskop a Bodie

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/33/Kolmanskop_

Ghost_Town.jpg/1200px-Kolmanskop_Ghost_Town.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.