Zabudnuté mestá: Mŕtve mestá v Chile a Detroit

Dve mestá, ktoré kedysi zohrali dôležitú úlohu počas vrcholu priemyselnej revolúcie, sú v súčasnosti mŕtvymi zónami, ktorých rozpad urýchľujú prírodné živly a ľudský vandalizmus. Chilské mestá, ktoré zásobovali dusičnanom sodným celý svet, a priemyselná zóna Detroitu v Michigane, niekdajšieho centra automobilového priemyslu.

Dusičnany prinášajúce záchranu aj smrť

Uprostred najsuchšej púšte sveta, ktorou je Atacama v Chile, kedysi stáli mestečká Humberstone a Santa Laura postavené pre ťažbu a spracúvanie čilského liadku, teda dusičnanu sodného. Tunajšie ložiská boli až do 1. svetovej vojny jediným zdrojom tejto chemickej zlúčeniny, ktorá sa tu prirodzene vytvára vyparovaním vody pritekajúcej na pobrežnú púšť z Ánd.

Rýchlo si našla použitie v poľnohospodárstve ako látka podporujúca rast rastlín, čo pôvodne zabezpečovali živočíšne hnojivá. S nárastom svetovej populácie koncom 19. storočia už ale nedokázalo udržať krok, a tak objav dusičnanu v Chile odvrátil masový hladomor, hoci bol dusičnan zároveň kľúčovým elementom pri výrobe strelného prachu.

Ťažba liadku si vyžiadala mnohé obete na životoch, keďže sa uskutočňovala s pomocou explózií. So strelným prachom bolo náročné manipulovať. Po vyťažení bol prevážaný v nákladiakoch k železnici, ktorej trate boli úzke len 76 cm, a tak sa často vykoľajovala, no tiež pripravila mnohých robotníkov o život. Železnica smerovala po pobreží Tichého oceánu do Iquique a dusičnan sodný bol následne spracúvaný v Santa Laura, kde počas tohto náročného a zdraviu škodlivého procesu dochádzalo k mnohým, často aj smrteľným nehodám.

Vykorisťovanie robotníkov vedúce k masakru

Z týchto takzvaných nitrátových miest kedysi plynulo veľké bohatstvo, ktoré bolo dlhšiu dobu hlavným zdrojom chilského bohatstva a vlastné vrecká si ním naplnili aj tunajší vedúci. Väčšinou išlo o Britov, ktorí si nechali v Humberstone postaviť priestranné sídla s množstvom izieb, kde často usporadúvali spoločenské akcie, počas ktorých bolo podávané to najlepšie jedlo a víno. Robotníci zodpovední za ťažbu a spracúvanie dusičnanu naproti žomu žili vo veľkej chudobe v chatrčiach s hlinenou podlahou, ktoré sa často otriasali v dôsledku zemetrasení, ktoré sú v oblasti Atacamy veľmi bežné.

Do práce v doloch na liadok prišli chilskí robotníci za vidinou lepšieho života, nakoniec sa však ocitli v systéme, ktorý sa k nim správal ako k otrokom. Nechránili ich žiadne zákony o zdraví ani práci a dokonca im namiesto výplaty dávali žetóny, s ktorými mohli nakupovať výlučne v predajni ťažobnej spoločnosti. Mnohým to nevystačilo na základné životné potreby, a tak sa zadlžovali a čoraz viac záviseli od svojej práce.

Útlak robotníkov na Atacame napokon vyústil v roku 1907 do masovej vzbury, kedy sa mnohí z nich vybrali do mesta Iquique a ukryli sa v miestnej škole Santa Marta. Tu sa s nimi stretli vojaci, ktorí ich najprv vyzvali, aby odišli a keď robotníci nepočúvli, spustili na nich paľbu. Dňa 21. decembra 1907 tu tak prišlo o život približne 3-tisíc ľudí, pričom širokej verejnosti bol masaker v Santa Marii neznámy až do roku 2006, kedy sa dostala k moci v Chile prezidentka Michele Bachelet (1951). Prikázala odkryť masové hrobky ukrývajúce okolo 2500 tiel a 100. výročie tragédie vyhlásila za deň štátneho smútku.

Ukončenie ťažby a nový chránený status

Po vypuknutí 1. svetovej vojny ohrozovalo pre Nemecko životne dôležité zásoby dusičnanu sodného britské námorníctvo, a tak došlo pri brehoch Chile k prvej dôležitej námornej bitke vojny. Nemeckí vedci čoskoro vyvinuli tiež metódu extrakcie dusičnanov priamo z dusíku v atmosfére a rozvoj technológie výroby syntetických dusičnanov znamenal postupný zánik ich ťažby v Chile.

V 50. rokoch už ťažba v Humberstone nebola viac rentabilná a tak bola v roku 1960 ukončená. Zostali po nej domy robotníkov a priemyselné stroje, ničené v dôsledku veľkého množstva prachu, silného slnečného žiarenia a soli, ktorú ledok obsahuje. Poškodzujú ich aj silné zemetrasenia, ako napríklad v roku 1968 vyvolávajúc pri pobreží Iquique vlny tak vysoké, že pod nimi zmizli všetky skladované zásoby dusičnanu.

V roku 1961 boli Humberstone aj Santa Laura vydražené, nový majiteľ im však veľkú starostlivosť nevenoval a tak sa v nich začalo rozvíjať rabovanie a vandalizmus. Ľudia tu nachádzali veľa dreva a železa, na ktorom sa ľahko dalo zarobiť. To niektorí z bývalých zamestnancov kritizovali, pretože sa im zdalo, že Chile tak prichádza o dôležitú časť svojej minulosti. V roku 1970 preto boli pozostatky Humberstone zákonom vyhlásené za národné dedičstvo a dnes sú tak na polceste medzi rozkladom a konzerváciou. 

Kľúčové mesto automobilového priemyslu

Americký Detroit bol v minulosti štvrtým najväčším mestom USA, v ktorom sa sústredila automobilová výroba. Charakterizovali ho impozantné domy, kvalitné školy a platy priemyselných robotníkov patriace medzi najvyššie na svete. V posledných dekádach sa ale začal postupne rútiť do skazy a kolapsu, ktorý si vo veľkej miere zapríčinil sám. Od 20. do 50. rokov 20. storočia bol Detroit označovaný za Paríž Stredozápadu a sídlili v ňom obrovské obchodné zóny aj závideniahodné kultúrne atrakcie. V raste držal krok s New Yorkom a Chicagom a bol považovaný za motor amerického priemyslu a populárnej kultúry.

Zlatý vek Detroitu sa začal v čase, kedy továreň Henryho Forda (1863-1947) spustila revolučnú montážnu linku a výrobu slávneho modelu T, ktorý posadil za volant bežného Američana. Po druhej svetovej vojne bol Detroit centrom prekvitajúcej automobilovej kultúry, v 70. rokoch boli však práce vo Fordovej továrni zastavené. Zatvorená bola tiež obrovská továreň na kolesá a spoločnosť Packard Automotive Plant, ktorá vyrábala luxusné autá, neskôr však skrachovala pod vplyvom zlých obchodných rozhodnutí.

V predchádzajúcich dekádach bol pritom Detroit mestom skutočného amerického sna, ktorého štedré platy v automobilovom priemysle umožnili rozvoj stavebníctva a dali mu prezývku Mesto majiteľov domov. Zároveň v ňom  vyrástli početné divadlá, mrakodrapy a kostoly, z ktorých väčšina ale už ukončila svoju činnosť, keďže členovia ich kongregácií sa presúvali do predmestí. Do iných budov v Detroite je dnes vstup len na vlastné riziko a z bývalej železničnej stanice Michigan Central odišiel posledný vlak v roku 1988.

Problémom Detroitu bola aj segregácia, v rámci ktorej bola pre Afroameričanov vymedzená východná časť mesta. V 50. a 60. rokoch došlo k postupnej integrácii, policajný zbor pozostávajúci prevažne z belochov bol však naďalej často obviňovaný z brutality. Napätie výustilo v roku 1967 do nepokojov, ktoré si vyžiadali 43 obetí a zahalili Detroit do plameňov. Oheň spôsobil na mnohých miestach škody tak veľké, že ich už nebolo možné obnoviť. Postupom času odišli z Detroitu státisíce ľudí a jeho kedysi luxusné obytné štvrte tak začínajú dostávať pôvodnú podobu poľnohospodárskej pôdy.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Zapomenutá města – díl 5 – Mrtvá města v Chile a Detroit

Obrázok: chile.travel/wp-content/uploads/bfi_thumb/Salitrera-Humberstone-

shutterstock_223089553-mpo42ybo37bp52awnh52b22evm81l34yu3gxg5ehm8.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.