Zabudnuté mestá Pripjať a Picher

Tentokrát vám v našom seriáli „Zabudnuté mestá“ predstavíme tie, z ktorých človekom zapríčinené katastrofy vyhnali ich obyvateľov, už nikdy nebudú obývateľné a sú varovným signálom pre náš moderný svet. Pripjať na Ukrajine bola dejiskom desivej jadrovej katastrofy a Picher v Oklahome otrávila priemyselná činnosť, ktorá ho zrodila.

Detaily nehody v elektrárni a jej dosah

Mesto Pripjať na území dnešnej Ukrajiny bolo postavené v 70. rokoch 20. storočia za účelom ubytovania pracovníkov Černobyľskej jadrovej elektrárne a ich rodín. Žilo v ňom vyše 45-tisíc obyvateľov a bolo považované za jedno z najlepších miest pre život v Sovietskom zväze. To sa navždy zmenilo v noci z 25. na 26. apríla 1986, kedy bol v reaktore číslo 4 vykonaný systémový test, ktorý mal zistiť množstvo energie vyprodukovanej po výpadku elektrického prúdu. Chyby operátorov a nezvládnuté rozhodnutia zapríčinili popraskanie palivových tyčí, a to spustilo nekontrolovateľnú jadrovú reakciu.

Vo štvrtom reaktore elektrárne tak došlo k silnej explózii, ktorá odtrhla strechu a vyvrhla do výšky takmer 1500 metrov rôzne druhy rádioaktívneho materiálu. Explózia pripravila o život dvoch pracovníkov a spustila veľký požiar, ktorý do vzduchu vypustil druhý smrteľný oblak radiácie. Jej prvé účinky sa ukázali na príslušníkoch záchranných zložiek, ktoré hasili požiar. Prejavovali sa zvracaním, hnačkou a spálenín rádioaktívnym materiálom, ktorý prenikol cez pokožku až do vnútorných orgánov. 

Výbuch reaktoru v ranných hodinách pocítili aj obyvatelia mesta Pripjať, z ktorých mnohí sa zobudili na ohlušujúcu ranu. Bolo im jasné, že sa niečo stalo, vedenie elektrárne však spočiatku poskytlo len minimálne informácie. Množstvo radiácie, ktorá počas explózie z elektrárne unikla pritom bolo približne 400-krát vyššie než radiácia, ktorú vyvolali atómové bomby v Hirošime a Nagasaki dohromady. Explóziou a horením grafitu sa rádioaktívny materiál dostal vysoko do atmosféry a vzdušné prúdy odviali v najbližších hodinách koncetrované oblaky na západ a na sever nad mesto Pripjať.

Prvotná radiácia zasiahla východnú časť mesta, ktorého obyvatelia prežili bežný deň netušiac, že sa im nad hlavami vznáša rádioaktívny odpad. Rádioaktívny jód, najviac škodiaci detskej štítnej žľaze, prenikal do škôlky a v reštaurácii sa varilo ako v ktorýkoľvek iný deň, pretože nik netušil, že používané potraviny môžu byť kontaminované. Postupom dňa však začali viacerí obyvatelia mesta Pripjať kašľať, zvracať a sťažovať sa na bolesti hlavy, pocit závrate a čudnú chuť v ústach.

Utajovanie a blesková evakuácia

Komunistická vláda Sovietskeho zväzu sa počas 24 hodín snažila katastrofu utajiť, vo večerných hodinách ale silný vietor začal roznášať rádioaktívny oblak do zvyšku krajiny aj okolitých európskych štátov. Evakuácia obyvateľov mesta sa tak spustila 36 hodín po explózii, pričom ich informovali, že musia najbližšie tri dni stráviť mimo Pripjať. Mali si so sebou vziať len osobné dokumenty, peniaze, trochu jedla a vody.

Aby sa zabránilo panike a celý proces vysťahovania bol urýchlený, Sovieti presviedčali obyvateľov, že evakuácia je len dočasná a neudali jej pravý dôvod. Ľudia predpokladli, že ide o obyčajný požiar, po ktorého uhasení sa vrátia domov, a tak väčšina z nich pokojne zanechala svoje obydlia nevediac, že sa do nich už nikdy nevrátia. Nastupovali do vlakov a vyše tisícky autobusov, ktoré ich odviezli do vzdialených miest bez toho, že by čo i len tušili, že v skutočnosti je príčinou ich evakuácie jadrová nehoda.

Dňa 28. apríla 1986 rádiaktívny oblak uvoľnený z Černobyľu prekročil vzdialenosť 1500 km a spustil poplach v jednej jadrovej elektrárni vo Švédsku. Jej pracovníci zachytili zvýšenú úroveň radiácie a začali špekulovať o nehode v inej elektrárni, čo o niekoľko dní neskôr Sovietsky zväz potvrdil a správa sa rýchlo rozšírila po svete.

Pripjať v súčasnosti

V tom čase už bolo z miest a dedín v blízkosti Černobyľskej elektrárne evakuovaných takmer 200-tisíc ľudí a život tu je nebezpečný aj dnes, keďže je tu naďalej prítomná radiácia, ktorej ak je človek vystavený po dlhšiu dobu, môžu sa u neho prejaviť závažné zdravotné ťažkosti. Bývalí obyvatelia mesta Pripjať dostávajú príležitostne povolenie ku krátkym návštevám svojich niekdajších domovov, nemôžu si však so sebou nič odniesť, keďže zanechané objekty sú kontaminované.

Strhnutie alebo spálenie tunajších budov by len uvoľnilo do vzduchu viac radiácie, a tak sú ponechané napospas osudu a prírode. Predpokladá sa, že bude trvať niekoľko storočí, kým radiácia v oblasti dosiahne hodnoty predchádzajúce Černobyľskej katastrofe. Už vyše 30 rokov je tak Pripjať odrezaná od sveta v uzatvorenej zóne s okruhom 30 km okolo výbuchom zničeného reaktoru.

Rozsah dôsledkov nehody je sporný. Podľa niektorých odhadov bolo v dôsledku rádioaktívneho odpadu na plochu 240-tisíc km2 rôznymi chorobami postihnutých niekoľko stotisíc ľudí a medzi tými, ktorí sa podieľali na odstraňovaní okamžitých následkov explózie, došlo k prudkému nárastu rakoviny.

Ťažobná činnosť v Picheri a jej dedičstvo

V roku 1913 došlo v oblasti severovýchodnej Oklahomy k objavu olovenej a zinkovej rudy, ktorá vyvolala veľkú ťažobnú horúčku. Zóna pôvodne náležala kmeňu pôvodných Američanov, Úrad pre indiánske záležitosti ju však nakoniec prenajal desiatkam ťažobných firiem. Začalo sa teda s ťažbou a nad podzemnými chodbami čoskoro vyrástli domy baníkov a vládne úrady zoskupené do podoby mesta Picher.

Zakrátko sa z neho stal najväčší producent olova a zinku na svete, naplňujúci potreby prvej aj druhej svetovej vojny. V 70. rokoch 20. storočia však ceny surovín klesli a ťažba v doloch začala upadať, čo viedlo k tomu, že mnohí obyvatelia sa odsťahovali a v Picheri ich zostalo bývať asi len dvetisíc.

Banícka činnosť zanechala v oblasti podzemné vody znečistené z odpadových materiálov, nestabilné podpovrchové doly a vyše 70 miliónov ton jedovatej sutiny. Kontaminácia zanechala aj stopu na zdraví tunajších obyvateľov a Picher dnes vykazuje zvýšenú úroveň olova, zinku aj kadmia. Vody potoku pretekajúceho mestom sa sfarbili do oranžova. Počas ťažby bola voda síce prečerpávaná, po jej ukončení sa však čerpadlá zastavili, a tak umožnili prienik kontaminovanej vody do potoka a jeho menších prítokov. 

Zdravotné riziká a hrozby prepadu pod zem

V 80. rokoch sa s pomocou vládneho fondu začalo s vyčisťovaním kontaminovaných zón vrátane mesta Picher, už v ďalšej dekáde sa však zistilo, že až štvrtina z tunajších detí vykazovala dva a pol krát vyššiu úroveň olova v krvi než je bezpečné. Ich učitelia zaznamenávali zároveň u detí nižšiu úroveň IQ a poruchy učenia.  V roku 2004 ponúkla vláda rodinám s deťmi do 6 rokov, ktoré reagujú na otravu olovom, program výkupu domov, do ktorého sa mnohé rodiny zapojili. Popri znečistení obyvateľov trápili aj obrovské závraty, ktoré sa začali v oblasti vynárať a v roku 2006 sa zistilo, že väčšinu Picheru ohrozuje prepadnutie pod zem, keďže sa ťažilo príliš blízko povrchu.

V tom istom roku bol Picher prehlásený za nebezpečnú zónu a vláda navrhla program výkupu domov všetkých zostávajúcich obyvateľov. Proti tomu sa pôvodne postavilo 800 ľudí, ktorí však zmenili názor po príchode tornáda s vetrom vejúcim rýchlosťou 280 km za hodinu. Najničivejšie tornádo v Oklahome za 10 rokov zabilo 8 ľudí, 150 zranilo a 20 blokov mesta zrovnalo so zemou.

Zároveň ale napomohlo urýchliť program výkupu domov. V roku 2009 bola v Picheri ukončená činnosť mestskej správy a školy. Dnes je tak Picher mestom duchov, do ktorého prichádzajú už len vandali a zberači odpadu odnášajúci si so sebou trúbky, medené drôty a iné materiály.

Ďalšie časti seriálu „Zabudnuté mestá“ nájdete na týchto odkazoch:

Zabudnuté mestá: Mŕtve mestá v Chile a Detroit

Zabudnuté mestá Hašima a Gary

Zabudnuté mestá Balestrino a Hunters Point

Zabudnuté mestá Kolmanskop a Bodie

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Zapomenutá města 

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/30/Pripjat_Panorama.jpg/800px-Pripjat_Panorama.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.