Zabudnuté mestá Weston a Saltonské more

Vo Westone vo Virgínii sídli niekdajší ústav pre duševne chorých, v ktorom dodnes strašia temné tajomstvá. Saltonské more v Kalifornii zas bolo kedysi centrom rekreantov, teraz je však opustené a pripomína vyprahnutú mesačnú krajinu. Prečítajte si o ďalších dvoch miestach, kde prítomnosť tisícok ľudí nahradila prázdnota a postupný rozklad. 

Začiatky liečebne vo Westone

Mestu Weston v Západnej Virgínii v USA dominuje veľkolepá budova, ktorou v priebehu rokov prešlo státisíce pacientov a podľa niektorých názorov sa tu duše niektorých z nich nachádzajú dodnes. Transalleghenský ústav pre choromyseľných mal pre postihnutých ľudí predstavovať lepšie miesto než nemocnice, chudobnice a väzenia. Jeho hlavná budova bola postavená v druhej polovici 19. storočia spolu s rozsiahlymi nádvoriami, krásnymi záhradami a ihriskami.

Celý areál ústavu zaberá takmer 270 hektárov a každé poschodie hlavnej budovy pozostáva zo samostatného oddelenia, pričom 900 okien zaplavuje celý interiér svetlom. Podľa pôvodného plánu malo zariadenie slúžiť pre potreby maximálne 250 ľudí, už koncom 19. storočia sa však využívalo pre 800 pacientov.

V roku 1902 pribudla pomocná budova pre hospitalizáciu 200 žien,  mnohé z nich tu však príbuzní umiestňovali neprávom aj z dôvodov ako boli depresia, lenivosť, alkoholizmus, pýcha, menopauza, či dokonca čítanie kníh. Inokedy zas dotyčná žena niečo zdedila po príbuzných alebo sa jej manžel zamiloval do inej, a tak svoju manželku nechal hospitalizovať.  Pokiaľ už žena v ústave bola, jej jedinou šancou na únik bolo prepustenie mužským členom rodiny, ktorý ju nechal zavrieť. Preto tu mnohé z nich prežili zvyšok života.

Nekompromisné liečebné metódy

V 60. rokoch 20. storočia presiahol počet pacientov ústavu 2600 osôb, pričom mnohí z nich boli podrobovaní brutálnym a násilným terapiám. Zatiaľčo niektorí sa nechali hospitalizovať dobrovoľne, väčšinu priviedla násilím rodina alebo polícia. Každý z pacientov mal vlastnú izbu s posteľou a na konci všetkých chodieb sa nachádzala izba sestier vybavená nástrojmi používanými pri liečbe psychicky chorých.

Pacientom bolo podávané veľké množstvo liekov meniacich ich správanie, ktoré malo zaručiť, že budú poslušní a ľahko ovládateľní. Každé oddelenie oddeľovali od zvyšku liečebne zamknuté dvere a množstvo personálu. Oddelenie C bolo určené najagresívnejším ženám a oddelenie F zase mužom. Tu boli umiestnené osoby, ktoré napadli personál alebo iného pacienta, nechceli brať lieky alebo boli príliš nebezpeční.

Pri liečbe pacientov sa využívali radikálne riešenia, ktorých priekopníkom bol doktor Walter J. Freeman II. (1895-1972), špecialista na lobotómiu. Účelom operácie bolo pretrhnúť väzbu medzi emocionálnou a intelektuálnou časťou mozgu, často však vyústila do trvalého vegetatívneho stavu. Lobotómia bola istý čas veľmi populárnym riešením. Často sa realizovala bez súhlasu pacienta alebo jeho rodiny. V 70. rokoch začala byť považovaná za príliš barbarský zákrok a bola nahradená novými druhmi liekov.

Temná minulosť a zatvorenie ústavu

Depresívnu atmosféru cítiť v Transalleghenskom ústave pre choromyseľných dodnes. Odhaduje sa, že počas fungovania ústavu zomrelo v jeho priestoroch vyše stotisíc pacientov a podľa niektorých názorov tu dodnes počuť ich výkriky alebo cítiť ich prítomnosť. Niekdajšia liečebňa je tak vyhľadávaná medzi profesionálmi lovcami duchov. Postupom času náklady nad prevádzkou ústavu prevážili nad jeho prínosom a liečebňa bola v roku 1994 zatvorená. Jej pacienti boli premiestnení do modernejších ústavov a v roku 2007 komplex zakúpil Joe Jordan, ktorý sa ho snaží zrekonštruovať a umožňuje jeho prehliadky.

Zrod Saltonského mora a jeho rekreačné možnosti

Približne 250 km juhovýchodným smerom od Los Angeles v Kalifornii sa rozprestiera najväčšie jazero tohto amerického štátu pomenované Saltonské more. Nevytvorila ho pritom príroda, ale činnosť človeka počiatkom 20. storočia, kedy sa zaplnili usadeninami blízke zavlažovacie kanály vedúce vodu rieky Colorodo na farmárske polia. Pre nepriechodnosť kanálov sa voda vyliala a trvalo celé dva roky, kým sa jej únik podarilo zastaviť. Medzitým sa však z nej vytvorilo jazero na ploche 70 x 30 km.

V 20. rokoch objavili Saltonské more turisti a v 50. a 60. rokoch sem prichádzali ľudia za rekreáciou. Jazero začalo byť označované za púštnu oázu či nové Palm Springs a lákalo rybárov aj priaznivcov vodných športov. Pobrežie zas prekvitalo rušným nočným životom v početných baroch a diskotékach. V 50. rokoch lákalo Saltonské more turistov viac než Yosemitský národný park a každoročne sa tu konali preteky člnov, ktorých rýchlosť podporovala nadmorská výška pod úrovňou mora a vyššia slanosť vody.

Pôsobenie slanej vody

V 70. rokoch však nastalo sedem rokov veľmi vlhkého podnebia a územím sa prehnali tropické búrky vyvolajúce silné povodne. Postupom času sa navyše zistilo, že chemické zloženie Saltonského mora bolo zmenené v dôsledku znečistenej vody odtekajúcej z priľahlej poľnohospodárskej pôdy zavlažovanej pesticídmi a zbavovanej soli, ktorá skončila práve v jazere.

Problémom je, že väčšina z toho, čo sa do jazera dostane, v ňom zostáva natrvalo. Ročne sa v ňom zhromaždia 4 milióny ton soli a keďže v priemere spadne okolo 5 cm zrážok ročne, Saltonské more je slanšie ako Tichý oceán a jeho podiel soli je čoraz vyšší. Stravovacie, ubytovacie a zábavné zariadenia na pobreží už nebolo možné zachrániť, keďže slaná voda jazera, ktorá ich zasiahla, bola príliš korózna.

Rekreanti tak oblasť opustili a ich miesto vystriedali excentrici, bezdomovci a ľudia snažiaci sa vymaniť z každoenného zhonu. V minulosti lákali vody jazera početných rybárov, v 80. rokoch však začal zvyšujúci sa obsah soli poškodzovať ich reprodukčnú schopnosť a tak ryby postupne vymreli a už celé roky tu nikto nič neulovil. Úhyn rýb urýchlilo aj kvitnutie rias, ktoré podporilo nadbytočné množstvo plodín z polí a ktoré vysávajú z vody kyslík. Mŕtve ryby požierali tunajšie vtáky, v dôsledku čoho začali tiež postupne vymierať.

Dnes sa okolo jazera tiahne nikam nevedúca cesta a mnohé prázdne ulice, na ktorých mali v čase najväčšieho boomu vyrásť mnohé luxusné domy pripomínajúce Francúzsku riviéru v oblasti považovanej za atraktívnu investičnú príležitosť. V súčasnosti žije v okolí jazera menej než tisíc hlavne starších ľudí, ktorí postupne vymierajú, zatiaľčo ich domy chátrajú. Oblasť pripomínajúca mesačnú krajinu vyzerá akoby ju zasiahla bomba. Vznikla ako omyl, pokračovala do podoby obľúbeného rekreačného centra a napokon skončila opustená bez istej budúcnosti.

O ďalších zabudnutých mestách si môžete prečítať tu:

Zabudnuté mestá: Mŕtve mestá v Chile a Detroit

Zabudnuté mestá Hašima a Gary

Zabudnuté mestá Balestrino a Hunters Point

Zabudnuté mestá Kolmanskop a Bodie

Zabudnuté mestá Pripjať a Picher

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Zapomenutá města – díl 4 

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/0a/Weston_WV_downtown.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.