Záhada strateného samurajského meča

Začítajte sa do príbehu legendárneho japonského meča, ktorý patril šogúnom z rodu Tokugawa a ktorého osud je od druhej svetovej vojny neznámy. Čím je tento meč výnimočný, čo sa s ním mohlo stať a kde ho možno hľadať?

Pôvod mýtickeho diela aj smrteľnej zbrane

Koncom 13. storočia čelila japonská provincia Kamakura neďaleko Tokia útokom mongolských nájazdníkov, ktorých pevné brnenia odolávali japonským mečom. Uznávaný kováč Masamune (približne 1264-1343) preto vyvinul nový typ meča, ktorého oceľ sa skladala z mnohých vrstiev. Zatiaľčo predné ostrie meča bolo pevné a veľmi ostré, vhodné pre útok, zadné ostrie slúžilo na obranu, keďže jeho pružnosť pohltila prichádzajúci náraz. Nemenej dôležité bolo zakrivenie meča, ktoré z neho robilo nebezpečnú zbraň.

Masamune priviedol samurajský meč k dokonalosti a za jeho najlepšiu prácu je považovaný legendárny meč Honjō Masamune predstavujúci nielen zbraň, ale aj umelecké dielo. V priebehu histórie vznikli mnohé legendy o magických vlastnostiach mečov z dielne majstra Masamune. Meč bol dôležitou súčasťou uniformy samuraja, keďže bol symbolom jeho hodnosti a postavenia v prísne hierarchickej spoločnosti feudálneho Japonska.

Prvá historická zmienka o meči pochádza z doby, kedy dostal svoje meno, približne 300 rokov potom, čo ho Masamune vyrobil. V 16. storočí porazil generál Honjō Shigenaga (1540-1614) svojho rivala, ktorý ho napadol, po víťazstve si jeho meč privlastnil ako vojnovú korisť a od tej doby sa o meči hovorilo ako o  Honjō Masamune. Meč neskôr generál predal a tak sa z neho stal vzácny dar, ktorý sa postupne posúval vyššie po spoločenskom rebríčku k šľachticom vyšších hodností na znamenie úcty.

Moc šógunov Tokugawa a Japonsko v druhej svetovej vojne

Meč napokon dostal do daru Tokugawa Iejasu (1543-1616) v čase, kedy bolo Japonsko zužované občianskou vojnou. Zhromaždil dostatočne veľkú vojenskú silu, aby mohol prevziať vládu a v roku 1603 získal titul šóguna. V japonskej histórii sa tak začala éra Tokugawského šógunátu trvajúca až do roku 1868. Počas doby nazývanej tiež obdobie Edo nemal japonský cisár v rukách skutočnú moc a šógunovia z rodu Tokugawa vládli krajine z pozície vojenských diktátorov.

Rod Tokugawa priniesol do Japonska mier a z meča Honjō Masamune sa stal dedičný meč dynastie, posúvaný z generácie na generáciu. V rodine sa udržal aj potom, čo sa v roku 1868 skončilo obdobie šógunátu v dôsledku reforiem Meidži. Neskôr bol meč slávnostne prehlásený za japonský národný poklad počas ceremónie v Tokiu v roku 1939.

V čase, keď Japonsko vstúpilo do druhej svetovej vojny koncom roku 1941, musel byť každý japonský vojak vyzbrojený mečom, ktorý bol pre nich tak zbraňou, ako aj symbolom vojenského postavenia. Tieto meče boli výsledkom masovej výroby, v dôsledku ktorej bolo v obehu počas vojny okolo dvoch miliónov japonských mečov. Japonsko bolo v septembri 1945 nútené podpísať kapituláciu, ktorú prebral Douglas MacArthur (1880-1964), generál okupačnej armády Spojených štátov amerických.

Odovzdávanie japonských mečov

Ako najvyšší veliteľ spojeneckých vojsk prikázal MacArthur spustiť demilitarizáciu Japonska, ktorá zahŕňala ničenie vojenských strojov, zabavenie strelného prachu aj mečov. Spojenci si pritom neuvedomili, že niektoré meče neboli výsledkom masovej produkcie, ale išlo o ručne vyrobené starožitnosti veľkej hodnoty, ktoré sa v rodinách vojakov posúvali z generácie na generáciu. Mnohí japonskí vojaci tak museli odovzdať cenné rodinné dedičstvo svojich predkov.

Niektoré zo zabavených mečov si zobrali americkí vojaci na pamiatku, väčšina z nich však mala byť zničená. Demilitarizácia platila aj pre meče v súkromnom vlastníctve civilných obyvateľov. Do tejto kategórie spadal tiež Honjō Masamune, ktorý sa v tom čase nachádzal vo vile rodiny Tokugawa v Tokiu. Takéto meče mali byť odovzdávané na policajných staniciach, odkiaľ ich následne preberali spojeneckí vojaci.

Mnohých Japoncov poburovala povinnosť odovdzať svoje vzácne meče Američanom, ktorí nedokázali oceniť ich historickú ani symbolickú hodnotu. Vplyvní zberatelia aj kurátori múzeí sa preto snažili americké velenie presvedčiť, že niektoré meče sú významnejšie ako iné a možno ich považovať za skutočné umelecké diela. Začali preto rozprávať o tradičných samurajských mečoch ako o umeleckých mečoch, aby ich zachránili pred zničením ako autentickú súčasť japonského umeleckého dedičstva.

Meče v súkromnom vlastníctve boli však aj naďalej zabavované a zhromažďované v skladiskách, odkiaľ ich hádzali do mora alebo roztavili na kovový šrot. Vďaka úsiliu japonských odborníkov však boli v niektorých skladiskách vytvorené špeciálne komisie, ktoré jednotlivé odovzdané meče skúmali a pred zničením tak zachránili niekoľko tisíc mečov, ktoré dostali status kultúrnych artefaktov a boli vrátené ich majiteľom.

Aký bol osud Honjō Masamune?

Už predtým však niektoré japonské rodiny ukrývali svoje historické meče a namiesto nich odovzdávali lacné meče nízkej kvality. To ale nebol prípad rodiny Tokugawa, ktorej príslušník Tokugawa Iemasa (1884-1963) považoval za svoju povinnosť dodržať zákon o demilitarizácii a pomôcť tak Japonsko dostať na novú cestu. Preto v decembri 1945 odovzdal Honjō Masamune, ktorý bol zviazaný s ďalšími 14 mečmi rodiny Tokugawa na policajnej stanici v Mejiro v Tokiu.

Stopa po významnom meči sa tu náhle stráca a znovu objavuje až v roku 1966 na stránkach amerického dobrodružného časopisu Saga. V tom bol publikovaný zoznam japonských národných pokladov, ktoré zmizli po druhej svetovej vojne. Spomenutý bol aj meč Honjō Masamune, pri ktorom sa uvádzalo, že ho z policajnej stanice v Mejiro mal prevziať seržant Coldy Bimore z americkej siedmej kavalérie.

Táto kavaléria skutočne pôsobila v tom čase v Tokiu, problémom však je, že v jej záznamoch vojak s podobným menom nefiguruje. Japonský pracovník policajnej stanice totiž jeho meno zaznamenal prostredníctvom fonetického prepisu z angličtiny do japončiny. Zapísané meno je teda nepresné a tak nepoznáme skutočné meno seržanta, ktorý si meč mohol so sebou vziať do Ameriky. Je možné, že meč bol aj zničený, hoci odborné komisie v skladiskách by ho zrejme dokázali rozoznať a pred podobným osudom zachrániť. Väčšina ľudí sa preto domnieva, že legendárny meč je stále niekde ukrytý a čaká na svoje objavenie.

Američania začali správne chápať prestíž a hodnotu japonských mečov až niekoľko rokov po druhej svetovej vojne. Vyše 600 rokov starý samurajský meč dostal do daru aj americký prezident Harry S. Truman (1884-1972). Spojenecká okupácia Japonska pokračovala až do roku 1952 a do USA sa tak dostalo množstvo historických japonských mečov, vďaka čomu mnohí znalci zbohatli na ich predaji zberateľom a kupcom predovšetkým z Japonska. Významné meče môžu byť roztrúsené po celom území USA bez toho, aby ľudia, ktorí ich zdedili po ich rodičoch alebo starých rodičoch poznali ich hodnotu.

Ak by sa raz Honjō Masamune našiel, dokázal by sa ľahko rozoznať vďaka svojmu jedinečnému vzoru na ostrí, ktoré bolo detailne zakreslené v roku 1939, kedy bol meč prehlásený za japonský národný poklad. Paradoxom pritom je, že rod Tokugawa sa nemusel s odovzdaním svojich mečov ponáhľať. V priebehu roku 1946 bol totiž prijatý zákon poskytujúci umeleckým mečom ochranu. Keďže osud meča po druhej svetovej vojne je stále neznámy, z historického artefaktu sa tak stal legendou.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny seriál Lovci záhad (Záhada samurajského meče E06)

Obrázok: ubistatic19-a.akamaihd.net/resource/en-GB/game/forhonor/game/samurai_261497.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.