„Známejší na zemi, milší na nebesiach“

„Známejší na zemi, milší na nebesiach“

Valentín Drugeth de Homonna v širších súvislostiach

Európska spoločnosť naprieč celým kontinentom od západu na východ s veľkým záujmom a obavami sledovala postup státisícového vojska Osmanskej ríše cez Balkán smerom do Uhorska, ktoré sa vinou slabej panovníckej dynastie na tróne ocitlo na prelome 15. a 16. storočia v ťažkej situácií. Po nástupe Jagelovcov na uhorský trón sa len veľmi málo finančných prostriedkov investovalo do zabezpečenia južných hraníc, a tak osmanská armáda bez odporu vpadla do Uhorského kráľovstva a v bitke pri Moháči 29. augusta 1526 porazila vojská kráľa Ľudovíta II., ktorý pádom z koňa cez rieku Cselle ukončil svoj pozemský život. Víťazstvo Osmanskej ríše a strata kráľa destabilizovala zaužívané pomery v Uhorskom kráľovstve a vytrhla uhorskú šľachtu spolu s duchovenstvom z letargie. Boj o uhorskú korunu medzi Ferdinandom I. Habsburrským a Jánom Zápoľským, šírenie reformácie do tradičnej kresťanskej krajiny, neustále ohrozovanie zo strany Osmanov či nespokojní šľachtici v Uhorsku oslabili postavenie stredoeurópskeho štátu natoľko, že sa v 16. storočí krajina zmietala v občianskej vojne, ktoré v 17. storočí prerástli do odboja sedmohradských veľmožov proti novej dynastii na uhorskom kráľovskom stolci.

Na pozadí vyššie uvedených problémov Uhorského kráľovstva budeme sledovať život šľachtica Valentína Drugetha, ktorý sa síce narodil až v roku 1577, ale rodina Drugethovcov značne ovplyvňovala dianie v celej krajine. Len pre úplnosť informácií dodávame, že prví Drugethovci, konkrétne Filip I. a Ján I., prišli do Uhorska v sprievode s Karolom Róbertom z Anjou, ktorý sa po mnohých peripetiách v prvom desaťročí 14. storočia stal uhorským kráľom. Práve Filip I. a Ján I. sa považujú za zakladateľov uhorskej vetvy rodu Drugeth. Obaja bratia sa stali vernými a blízkymi spolupracovníkmi nového kráľa Karola I., ktorému pomáhali prevziať moc nad celou krajinou, pretože tú kvôli úpadku predchádzajúcej dynastie Arpádovcov v závere 13. storočia ovládali silné magnátske rody. Uhorských magnátov sa podarilo zlomiť až po bitke pri Rozhanovciach, za čo Filip I., inak veľmi zdatný vojak, donačnou listinou získal rozsiahle panstvo na Zemplíne s mestečkom Humenné, ktorého názov pozvoľne ako prídomok sa v mene rodu objavoval už od druhej polovice 14. storočia (de Homonna alebo Homonnai). Drugethovci si v 14. a 15. storočí upevnili moc nielen v regióne Zemplína, ale získavali dôležité posty aj na kráľovskom dvore. Za podporu a vernosť kráľovi sa im odplatil udelením úradu palatína. Počas tohto obdobia sa rod etabloval na uhorské pomery a rozumnou sobášnou politikou sa zaradil medzi najvýznamnejšie šľachtické rody v kráľovstve.

Presuňme sa však do obdobia prvej polovice 16. storočia. Po smrti kráľa Ľudovíta sa rozhorel boj o uhorský trón medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským. Druhý menovaný neváhal a 10. novembra 1526 sa vyhlásil v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa a poveril Štefana IV. Drugetha, aby správu o Zápoľského zvolení zaniesol do Poľska. Aj ďalší Drugethovci spočiatku podporovali Jána Zápoľského, ale neskôr ako to u uhorskej šľachty môžeme v tomto období pozorovať, pod vplyvom rôznych okolností či prísľubov sa priklonili na stranu Ferdinanda Habsburga. Svoju náklonnosť dynastii Habsburgovcov preukázali tým, že sa zúčastnili korunovácie Ferdinanda za uhorského kráľa. Jediný, ktorý nepodporil novokorunovaného panovníka bol František II., čo je však pochopiteľné, keďže s Jánom Zápoľským bol spätý rodinnými väzbami. František II. ako jediný z rodu Drugethovcov zostal verný Jánovi Zápoľskému aj v čase núteného poľského exilu. Keďže situácia sa pre sedmohradského magnáta a kandidáta na uhorský trón nevyvíjala priaznivo, zvažoval ďalší postup v občianskej vojne. Práve František Drugeth mu mal navrhnúť, aby rokoval s Habsburgovcami o mieri, čo sa aj uskutočnilo. Podpísane prímeria urýchlili neustále vpády Osmanskej ríše na uhorské územie. Ján Zápoľský zomiera v roku 1540. Presne v tom istom období zomiera aj jeho spojenec a verný druh František II. Ostatní členovia drugethovského rodu sa zdržiavali skôr v úzadí alebo podporovali Ferdinanda Habsburského. Po prevzatí moci Ferdinandom I. sa situácia v krajine čiastočne stabilizovala a nová dynastia na uhorskom tróne sa zamerala na boj proti Osmanom. Jedným z najudatnejších bojovníkov na strane habsburskej dynastie sa stal Štefan V. Drugeth, otec Valentína I, o ktorom sa hovorí, že spával pri delových násypoch. Nebol to však iba udatný vojak, ale horlivý veriaci. Dokonca bol prvým v rodine, ktorý prijal protestantskú vieru, ktorú vyznával i jeho syn, Valentín. Štefan V. zomrel na chorobu v roku 1599 a zanechal po sebe dvoch synov – Ladislava V. a už spomínaného Valentína I. Manželka nebohého Štefana Eufrozína o rok pochovala svojho syna Ladislava V., a tak celé panstvo i s obrovským majetkom prešlo do rúk mladého Valentína. Pre rod Drugethovcov bolo práve 17. storočie najžiarivejším obdobím ich panovania na východe Uhorského kráľovstva. Len v humenskom panstve ovládali dovedna 192 poddanských dedín, 6 miest a 14 hradov.  Význam drugethovského rodu aj po niekoľkých desiatkach rokov dokumentujú Peštbudínske noviny a článok Naukosdelná reč na katolíckych gymnasiach z 20. septembra 1861, kde sa mocná dynastia ovládajúca veľké časti severovýchodného Uhorska, vďaka podpore katolicizmu a stredného školstva zaradila medzi ďalšie významné uhorské rody ako Eszterházy, Koháry či Károlyi.

Ako sme už uviedli, Valentín Drugeth sa narodil v roku 1577. Počas svojho života sa dvakrát oženil. Najprv s Alžbetou Rákociovou, ktorá bola dcérou Žigmunda Rákociho, a následne s Kristínou Horvátovou (Paločajová). Nevieme aký mal vzťah s novým kráľom Rudolfom I., ale ten ho v roku 1600 menuje do úradu zemplínskeho župana (1600 – 1609) a neskôr mu udelil aj post užského a marmarošského župana. Ako vidíme, tak už vo veľmi mladom veku si upevnil moc na východe krajiny a možno mladícka nerozvážnosť alebo pocit moci sa pretavili do jeho správania neohrozeného šľachtica, ktorý po svojom otcovi zdedil vojenský talent a odvahu. Na druhej strane musíme dodať, že podľa slov historika a geografa Zemplína Antona Szirmya, Valentín „v mladosti zažiaril  obzvláštnou skromnosťou mravov…(a) užíval vždy takú umiernenosť, že koľkokrát spomína cisára Rudolfa alebo katolícke náboženstvo, vždy o nich píše čo najúctivenšie ako o svojom kráľovi a tak aj hovoril.“ Možno práve kombinácia charakterových vlastností, povahových čŕt a mladého veku spôsobila, že meno Valentína Drugetha je poznačené nepríjemnou udalosťou viažucou sa k obci Krásny Brod v dnešnom okrese Medzilaborce, kde v tom čase v miestnom kláštore žili a pôsobili baziliáni. Najstaršie zmienky o kláštore v Krásnom Brode siahajú do 14. storočia, pričom prvá písomná zmienka o obci pochádza až z roku 1478. K vzniku kláštora sa viaže ústne tradované svedectvo o zázračnom uzdravení slepého človeka, ktorý sa napil zo studne a vodou si pretrel oči. Po tomto akte uvidel vznášajúci sa kríž nad prameňom. Na mieste údajného zázraku miestni obyvatelia postavili kaplnku, do ktorej umiestnili ikonu Bohorodičky. Od tejto udalosti sa na sviatok Zoslania Svätého Ducha ku kaplnke schádzali ľudia nielen z Krásneho Brodu, ale aj okolia. Zázrak podnietil šľachtica Teodora Koriatoviča vládnuceho na Mukačevskom panstve k výstavbe dreveného chrámu a monastiera (kláštora). A tak sa každoročne v čase sviatku ľudia schádzali v drevenom chráme a oslavovali Boží zázrak. Práve výstavba dreveného chrámu a monastiera predchádzala vzniku sídla, ktoré dnes poznáme ako Krásny Brod. Kláštor baziliánov, ktorí okrem iného sídlili v Užhorode, z cirkevno-administratívneho hľadiska spadal pod Przemyśl.

Podobne tomu bolo aj v roku 1603. Už večer pred samotným sviatkom smerovali ku Krásnemu Brodu procesie. Veriaci spievali náboženské piesne, niesli kríže a zástavy. Práve v tom čase okolo Krásneho Brodu prechádzal Valentín Drugeth vo svojom koči. Nebolo to nič výnimočné, že sa šľachtic vydal na obhliadku svojich majetkov a poddanských usadlostí. Možno to vykonával pravidelne, keďže sa pýšil úradom zemplínskeho župana. Pri obchádzaní zástupu ľudí smerujúcich do Krásneho Brodu sa kone náhle splašili a celý koč sa prevrátil, pričom Valentín I. utrpel zlomeninu ruky, čo ho náramne rozzúrilo a od hnevu vydal rozkaz hajdúchom, aby podpálili drevený chrám spolu s monastierom. Nemáme žiadne záznamy o úmrtí, ale materiálny škody boli obrovské. Zhorel celý drevený chrám i monastier baziliánov. Ako keby zázrakom sa zachovala Ikona Presvätej Bohorodičky, ktorú objavili pastieri oviec až po niekoľkých mesiacoch vysiac medzi konármi pri studničke. Na toto miesto pastierov priviedlo záhadné svetlo a pravdepodobne už tí si všimli, že Ikona Bohorodičky ronila slzy.

Nepoznáme bližšie pozadie tejto udalosti a až istý kronikár Terlecký spomína, že Valentína I. Drugetha pripútala na posteľ nám neznáma choroba. Drugeth bol v tom čase na vrchole svojich fyzických síl a keďže rodina disponovala značným rodinným bohatstvom, mohol si zabezpečiť aj tých najlepších lekárov vo vtedajšom Uhorsku. Avšak žiaden z nich mu nedokázal pomôcť. Z kruhu jeho blízkych vzišla myšlienka znovuvybudovania dreveného chrámu a monastiera, čím by odčinil svoj ohavný skutok. Valentín, možno pod hrozbou trvalého pripútania k lôžku či dokonca smrti, súhlasil a nanovo vybudoval chrám a kláštor. Po dokončení sakrálnych stavieb v Krásnom Broe Valentín Drugeth vyzdravel a stal sa podporovateľom katolíckej viery proti ktorej tak úporne bojoval na počiatku prvého stavovského povstania z dôvodu, že habsburská dynastia obmedzovala náboženské slobody v krajine. Okrem uzdravenia Valentína, prestala Ikona Bohorodičky plakať a chýry o zázraku sa okamžite rozšírili do celého regiónu. O výnimočnosti obce Krásny Brod svedčí stručná správa Mateja Bela v jeho známych Notíciach. „Dedina (pozn. autora Krásny Brod) je máličko početnejšia, osadníci sú Rusíni. Pod dedinou sa nachádza kláštor gréckeho obradu, slávny ako pre iné veci, tak aj pre každoročné púte ľudí tohto gréckokatolíckeho náboženstva. Schádza sa tu rusínsky ľud v obrovskom množstve…“ Príbeh o krutosti Valentína Drugetha pretrval teda aj do čias Mateja Bela a jeho spolupracovníkov a Krásny Brod sa dostal na vtedajšiu mapu Uhorska ako jedno z pútnických miest, kde sa stal zázrak.

Na druhej strane musíme priznať, že nevieme akú pravdivostnú hodnotu má tento príbeh a udivujúco pôsobí aj zotavenie sa z nevyliečiteľnej choroby, keďže o pár mesiacov sa sám Valentín zapojil do povstania Štefana Bočkaja odohrávajúceho sa súbežne s vojnou medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou. Valentín bol očividne v plnej fyzickej kondícií, keďže ho v roku 1605 na sneme v Serenči zvolili za vodcu povstaleckých vojsk. Filip aj napriek mladému veku stál na čele vojsk, ktoré tiahli cez Fiľakovo, Lučenec, Zvolen až k Novým Zámkom. Tam sa jeho výprava konči. Štefan Bočkaj po sneme v Krupine začal vyjednávať s Habsburgovcami o mieri, ktorý nakoniec podpísali vo Viedni 23. júna 1606. Humenský šľachtic si počas svojho ťaženia v roku 1605 viedol denník avšak nespomína v ňom žiadne zdravotné ťažkosti či iné problémy, ktoré by mu neumožňovali viesť boj. To, že ho údajná choroba neoslabila dokazuje aj fakt, že po smrti Štefana Bočkaja sa zapojil do boja o kniežací stolec v Sedmohradsku. Veď sám vodca prvého protihabsburského povstania ho odporúčal v závete sedmohradským šľachticom, aby ho zvolili za knieža. K získaniu sedmohradského kniežacieho stolca mu mala napomôcť jeho manželka Alžbeta Rákociová inak dcéra Žigmunda Rákociho. Tá mala presvedčiť svojho otca, aby nekandidoval a prenechal post sedmohradského kniežaťa humenskému šľachticovi. Sedmohradské stavy nevypočuli želanie zomrelého Štefana Bočkaja a zvolili si za svoje knieža Žigmunda Rákociho. Nevieme prečo nevypočuli prosbu zomrelého vodcu prvého protistavovského povstania. Možno sa obávali spojenectva Drugetha s Turkami, pretože humenský pán spomínal vo svojom denníku ako sedával s Osmanmi a na druhej strane sám Štefan Bočkaj bol ochotný sa v prvotnej fáze spriahnuť s nepriateľom, aby si zabezpečil moc v Uhorsku. Valentín Drugeth opäť preukázal svoju nestálu a výbušnú povahu, keďže hneď po zvolení Žigmunda odvliekol do rodového sídla v Humennom cennosti, ktoré nahromadil ešte Štefan Bočkaj. Medzi pokladmi mala byť údajne srbská i grécka koruna. Valentín nebol jediný nespokojný s výsledkom sedmohradského zhromaždenia. Množstvo hajdúchov sa postavilo na stranu humenského magnáta a Drugeth vycítil, že má šancu získať viac než len Sedmohradsko. Hrozil ďalší vojenský konflikt, ktorý by ešte viac destabilizoval situáciu na území súčasného Slovenska. Plány Valentína sa neuskutočnili, pretože 6. januára 1608 sa v Bratislave zišli komisári, ktorí mali upokojiť dianie na severovýchode krajiny. Valentín si uvedomil, že nemá význam bojovať a v Košiciach verejne vyhlásil, že sa podrobuje Habsburgovcom. Dokonca sa zúčastnil na slávnostnej korunovácií Rudolfa I., čo bolo pre humenského grófa posledné veľké verejné vystúpenie čím aj verejne prejavil sympatie k vládnucej habsburskej dynastii. Nový panovník udelil Drugethovi vyznamenanie Rytier zlatého kľúča a vymenoval ho do funkcie sudcu kráľovskej kancelárie. Po tomto akte sa Valentín Drugeth utiahol na svoje panstvo do Humenného a na Užhorodský hrad, kde vykonával úrad župana až do 9. novembra 1609, kedy vo veku 32 rokov na Užhorodskom hrade zomiera. Najpravdepodobnejšou príčinou smrti bola otrava. V centre Užskej župy, čiže v Užhorode, Valentína Drugetha pochovali so všetkou úctou. Ľud smrť zemplínskeho, užského a marmarošského župana zasiahla natoľko, že ho ešte istý čas oplakávali pri jeho hrobe. To, že si ho ľud vážil dokazuje nápis na hrobe vyhotovený užhorodským pastorom Jánom Tolnajom, ktorý ho označil za ozdobu Drugethovcov. Posledná veta na hrobe znie : „Známejší na zemi, milší na nebesiach.“ Dnes už nevieme ako to autor textu myslel, ale môžeme s istotou povedať, že Valentín Drugeth sa zapísal nielen do histórie Zemplína, ale aj do uhorských dejín napriek mladému veku. Azda chcel Ján Tolnaj poukázať na to, že kvôli svojim dobrým i zlým skutkom, medzi ktoré môžeme zaradiť aj spálenie dreveného chrámu a monastiera v Krásnom Brode, veľa ľuďom utkvelo meno Filipa Drugetha v pamäti. Žiaľ, to sa už nedozvieme.

Vráťme sa ešte k spomínanej udalosti v Krásnom Brode na počiatku 17. storočia. Valentín Drugeth bol protestantom a mnísi v Krásnom Brode vyznávali východný rítus, pričom prax v Uhorsku bola taká, že panovník s vysokými katolíckymi cirkevnými hodnostármi sa snažila zabrániť šíreniu protestantizmu a iných náboženských praktík. Či táto skutočnosť ovplyvnila myslenie mladého humenského pána nevieme, ale za zmienku to určite stojí. Taktiež je zaujímavá ďalšia povesť týkajúca sa Krásneho Brodu a drugethovského rodu. Istý šľachtic z rodu Drugethovcov mal žiť v Krásnom Brode už pred 200 či 300 rokov, čiže oveľa skôr než Valentín zapálil drevený chrám spolu s monastierom. Nám neznámy Drugeth bol údajne zlý a tvrdý a podobne sa správal aj jeho 20-ročný syn. Manželka šľachtica sa však veľmi trápila a chradla. Oproti ich sídlu stála kaplnka s ikonou Presvätej Bohorodičky, kde sa šľachtičná chodila pravidelne modliť. Večer pred sviatkom Pokrova Presvätej Bohorodičky (Sviatok presvätej Bohorodičky Ochrankyne) sa šľachtic prechádzal po izbe a manželke oznámil, že na samotný sviatok pôjdu na poľovačku. Žena ho odhovárala od lovu, ale Drugeth sa nenechal presvedčiť a nechal poslať po všetkých mladých mužov, aby mu nadháňali zver. Na sviatok Pokrovy nemal kto ísť na liturgiu, keďže všetci mladí muži boli so šľachticom v okolitých lesoch. Obyčajná poľovačka na divú zver sa zmenila na drámu o život. Poľovačky sa zúčastnil aj syn šľachtica, ktorého napadol medveď. Divá zver nie je v tomto regióne ničím výnimočná a pri listovaní dennej tlače z 20. storočia by sme našli viacero článkov z Krásneho Brodu a okolia, kde sa spomínajú najmä vlci zostupujúci z lesov priamo do obce. Mladému mužovi prišiel na pomoc otec na koni a hodil na divé zviera kopiju. Tá však netrafila medveďa ale syna priamo do hrude. Zviera sa okamžite otočilo na nového protivníka a zahnalo sa po šľachticovi, ktorý len vďaka splašeniu sa koňa utiekol. Keď šľachtic prechádzal okolo kaplnky vystrelil na ikonu, čo vyľakalo koňa, ktorý sa prevrátil na bok. Šľachtic padol na kamene a zlomil si obe nohy. Kôň pokračoval bez svojho jazdca do dediny, kde ho zbadala žena. Vybehla z domu a bežala smerom k lesu, kde stretla skupinu ľudí nesúcu mŕtveho syna. Žena odpadla a od žiaľu či šoku zomrela. To všetko videl ochrnutý Drugeth, ktorý sa nemohol pohnúť a nevydal ani hlásku.

Ak sa vrátime k našim vyššie uvedeným príbehom spätých s rodom Drugethovcov nevieme overiť ich pravdivosť. Taktiež nevieme či jeden príbeh nečerpá z druhého, keďže námety sú si veľmi podobné a v oboch prípadoch magnátsky rod vystupuje v negatívnom zmysle. Krásny Brod sa aj vďaka týmto príbehom stal vyhľadávaným pútnickým miestom najmä pre gréckokatolíckych veriacich a dodnes sa na tomto mieste schádzajú pri slávení odpustových slávností. Žiaľ, kláštor bol počas ruského vpádu v čase Veľkej vojny v roku 1915 zničený a dodnes sú ruiny monastiera vyhľadávanou pamiatkou v regióne.

Valentín Drugeth patril vo svojej dobe medzi vplyvných uhorských šľachticov ašpirujúcich na najvyššie priečky, čo svedčí o jeho záujme zasadnúť na sedmohradský kniežací stolec. Jeho smrť bola rýchla a nečakaná a nič nenasvedčovala tomu, že by sa jeho život mal skončiť predčasne. Nevieme, kto ho mohol otráviť a za akým účelom a či to bola skutočne otrava. Určite ako každý vysokopostavený šľachtic vo vtedajšom Uhorsku mal množstvo nepriateľov. Na smrť mladého a ambiciózneho šľachtica musíme pozerať aj skrz politicko-mocenských zmien, ktoré Uhorsko zažívalo v priebehu celého 17. storočia, kedy najmä severovýchodné Slovensko vplyvom ťaženia sedmohradských kniežat pustlo a chudobnelo. Po smrti Valentína, ktorého meno si ľudia okamžite spájajú s Krásnym Brodom, mal v rodovej línií pokračovať jeho syn Štefan VI. Ten však zomrel v roku 1612, a tak sa táto vetva rodu Drugethovcov skončila.

______________

Autor

Bc. Matúš Burda

(Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta, Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií)

Zdroje:

  1. BADA, Michal. Korunovácia kráľa Mateja II. v Bratislave v roku 1608 v kontexte dobových mocensko politických a socio-kultúrnych vzťahov. In KOHÚTOVÁ, Mária (zost.). Politické a spoločenské pomery na Slovensku v 1. polovici 17. storočia. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave – Historický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave, 2012, s. 33-50. ISBN 978-80-80/2-546-1.
  2. CZIGÁNY, István. Hornouhorské pohraničie v prvej polovici 17. storočia. In SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (zost.). Miles Semper Honestus zborník štúdií vydaný pri príležitosti životného jubilea Vojtecha Dangla. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2007, s. 81-88. ISBN 978-80-969375-3-0.
  3. FEDIČ, Vasiľ a kol. Dejiny Humenného. Humenné : REDOS, 2008, s. 50-52. ISBN 80-968790-4-9.
  4. KOHÚTOVÁ, Mária. Mierové zmluvy zo začiatku 17. storočia. In KOHÚTOVÁ, Mária (zost.). Politické a spoločenské pomery na Slovensku v 1. polovici 17. storočia. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave – Historický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave, 2012, s. 9-32. ISBN 978-80-80/2-546-1.
  5. KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). Prešov : Citadela. 2014. s. 182-251. ISBN 978-80-89628-59-9.
  6. LENČIŠ, Štefan. Šlachtický rod Drugethovcov z Humenného. Miestny odbor Matice slovenskej – Vihorlatské osvetové stredisko. 2003. s. 9-78. ISBN 80-967302-5-8.
  7. MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt. 2012. s. 141-167.
  8. TIMKOVIČ, Jozafát Vladimír. Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku. Prešov : Baziliánske vydavateľstvo Blahovistnika. 1995. s. 23-28. ISBN 80-967398-7-5.

Needované pramene

  1. BEL, Matej. Zemplínska stolica. Bratislava : Zemplínsky valal, 1999. s. 197-198. ISBN 80-968450-6-3. (preklad Martin Slaninka)
  2. SIRMAJ, Anton. Historické, topografické a politické poznatky stolice Zemplínskej. Michalovce : Zemplínska spoločnost, 2004. s. 214-239. ISBN 80-969191-0-5.

Dobová tlač

  1. Pešťbudínske vedomosti, 20.09. 1861, Naukosdelná reč na katolíckych gymnasiach. s. 2
  2. Slovenská obrana, 08.07. 1937, Ako vznikli Medzilaborce, s. 3

Kronika

  1. Kronika reformovaného kresťanského cirkevného zboru v Humennom v rokoch 1880-2008. I. časť do roku 1918. (z maďarčiny preložila Mgr. Valéria Csontosová)

Obrázok: casopisslovo.sk/wp-content/uploads/2017/02/Humenne-manoir-2-1.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.