Zrod Osmanskej ríše a jej rozširovanie

Osmanská ríša sa počas šiestich storočí svojej existencie vypracovala na jedno z najväčších impérií v dejinách ľudstva, ktoré po sebe zanechalo stopu nielen na Blízkom Východe, ale aj v Európe a Severnej Afrike. Ponorte sa spolu s nami do jej histórie, ktorú sme rozdelili do dvojdielneho článku. Prvá časť rozpráva o založení Osmanskej ríše, o jej prvých sultánoch a dobytí Konštantínopolu, ktoré znamenalo zlom nielen pre osmanských Turkov.

Zrod Osmanskej ríše

Na počiatku 14. storočia obývali Anatolskú plošinu, teda hlavnú časť územia dnešného Turecka, kmene nomádskych Turkov, ktorých príslušníci vyznávali islam a zaoberali sa pestovaním obilia či chovom dobytka. Z východu ich domovinu napádali barbarskí kočovní Mongoli, ktorí si počas 13. storočia vytvorili impérium siahajúce od východnej Európy až k Tichému oceánu.

Zo západu ich zas ohrozovali kresťanské armády kedysi mocnej (toho času však už značne oslabenej) Byzantskej ríše. V 14. storočí bola Byzantská ríša staršia než tisíc rokov a časy svojej najväčšej slávy mala dávno za sebou. Počas štvrtej krížovej výpravy okupovali rytieri hlavné mesto Konštantínopol. Z tejto okupácie sa už ríša nikdy nespamätala a zostala oslabená voči útokom smerujúcim z východu.

V tejto situácii sa do popredia ako vodca tureckých kmeňov dostal muž, ktorý sa mal čoskoro stať pod menom Osman I. (vláda 1299-1324) zakladateľom Osmanskej ríše. Obklopoval sa silnými a statočnými mužmi, ktorí dobre poznali okolie, dokázali dobre bojovať a poznali vojenské stratégie. V teréne sa pohybovali rýchlo, boli skvelými jazdcami a používali kvalitné luky, čo im dávalo taktickú výhodu nad nepriateľmi. Osman bol považovaný za muža z ľudu, oplýval charizmou a na jeho stranu sa pridávalo čoraz viac ľudí.

V roku 1302 nastali na území obývanom Osmanom a jeho prívržencami veľké dažde, ktoré zmenili kurz tunajšej rieky. Pevnosti postavené Byzantíncami, ktoré v minulosti lemovali rieku, stratili na význame a začali upadať. To Osman využil v severozápadnej Anatólii, kde sa nachádzalo mocenské vákuum a Turci mohli vykrádať bohaté byzantské mestá, čo pre nich znamenalo viac bohatstva, ktoré si medzi sebou prerozdelili bojovníci. Mnohí z prvých prívržencov Osmana boli kresťania, ktorí sa chceli počas jeho vojnových výprav obohatiť a keďže Osman bol voči svojim spolubojovníkom štedrý, čoraz viac mužov sa pridávalo na jeho stranu. Turci tak posúvali hranicu svojho sveta čoraz viac na západ.

V roku 1302 viedli Byzantínci útok na Osmanovu armádu. On proti nim však použil mongolskú taktiku boja, čo znamenalo, že ich voviedol do pasce. Jeho nasledovné víťazstvo potvrdilo vernosť jeho mužov voči nemu. Osmanove vojenské sily pôvodne zahŕňali okolo 400 mužov, v roku 1307 ich bolo už desaťnásobne viac. Nasledovníci Osmana začínali byť označovaní ako Osmania, respektíve osmanskí Turci.

Rozširovanie územia Osmanskej ríše

Osmanova moc sa zakladala nielen na jeho osobnosti, ale aj viere v jeho božské právo vodcovstva. Patril totiž k sufijcom a táto odnož islamu bola v danom území veľmi populárna. Podľa legendy mal Osman raz sen, ktorý hovoril o tom, že sa stane zakladateľom mocného impéria, ktoré bude zaberať veľké územie. Okrem toho prinesie svojmu rodu a islamu veľkú slávu. Oženil sa s dcérou sufijského šejka a narodením ich syna Orhana (1281-1362) sa zrodila veľká osmanská dynastia.

Otec a syn vybudovali armádu, ktorá rozširovala ich územie po okolitých regiónoch, ku ktorých obyvateľom sa správali menej prísne ako iné dobyvateľské mocnosti. Napríklad kresťanom na dobytých územiach umožnili zachovávať si svoju vieru.  V roku 1324 po Osmanovej smrti ho ako líder Osmanov nahradil syn Orhan, ktorý sa snažil o získanie lepšie chránených a prestížnejších miest.

Prvým väčším mestom, ktoré Orhan zabral, bola Bursa, z ktorej spravil svoje hlavné mesto a prehlásil sa za sultána. V tejto pozícii vytvoril monetárny systém, začal raziť mince, postavil školy, vybudoval mešitu a pamätník na počesť svojho otca. Postupom času Osmania zanechali nomádsky spôsob života, začali sa usádzať a venovať viac remeslám a poľnohospodárstvu. Kontrolovali obchodné cesty a niektoré opevnené mestá Byzantskej ríše. Ako sa stávali v oblasti známejšími, priťahovali viac bojovníkov do svojich radov.

Medzitým vyústil v upadajúcej Byzantskej ríši konflikt medzi cisárom Jánom V. Kantakuzenosom (1292-1383) a jeho odporcami do občianskej vojny. Aby si cisár udržal moc, požiadal o pomoc práve Orhana, ktorý na to pristúpil sledujúc vlastné záujmy. Cisár svojich nepriateľov s pomocou Osmanov porazil a dal Orhanovi za manželku svoju dcéru Theodoru. Orhan v nasledujúcih rokoch v mene pomoci cisárovi rozmiestnil okolo Dardanel svojich 6-tisíc mužov, čím zabral územia, ktoré nepatrili nikomu a čoraz viac sa približoval k Európe.

Orhan rozširoval úspešne teritórium Osmanskej ríše až do svojej smrti. Počas 60 rokov sa tak z kočovných Turkov stal pol miliónový národ. V roku 1362 sa po smrti Orhana stal novým sultánom jeho syn Murad I. (1326-1389), ktorý pokračoval v politike dobývania nových území a náboženskej tolerancie. Osmani preferovali spočiatku na dobytých územiach výber dane pred násilným konvertovaním na islam. 

Prístup k iným náboženstvám a výcvik janičiarov

Politika tolerancie iných náboženstiev zjednodušovala správu dobytých území a zároveň znižovala riziko rebélií. V mnohých oblastiach tak boli kresťania s osmanskou nadvládou spokojní, keďže zároveň od nich vyžadovala nižšie dane než predchádzajúci vládcovia. Súčasne Osmani vychovávali z mladých chlapcov pochádzajúcich z dobytých území vojakov, známych aj ako janičiari. 

Taktika únosov chlapcov od rodín spočiatku vyvolávala v osadách paniku, neskôr však začala byť vnímaná skôr ako prestíž, keďže ich synovia mohli týmto spôsobom absolvovať úspešnú kariéru vo vojsku alebo správe ríše. Mladíci boli prevezení do hlavného mesta, kde museli konvertovať na islam a následne sa podrobovať tréningu v boji a vojenských stratégiách. Neskôr boli umiestnení do osmanských rodín, v ktorých mali vypomáhať na poli alebo pri domácich prácach a súčasne zlepšovať svoju znalosť miestneho jazyka.

Následne boli janičiari poslaní do špeciálnych škôl, v ktorých rozširovali svoje vzdelanie. Učili sa po turecky, arabsky a perzsky, rôzne islamské vedy a niektorých zaúčali aj do hry na hudobných nástrojoch, ktoré sprevádzali janičiarov do boja. Po ukončení vojenskej služby sa niektorí z janičiarov dostali do blízkosti sultána v pozícii vezírov a kancelárov, zatiaľčo iní sa vracali do svojej domoviny ako správcovia zastupujúci sultána.

Chaos sa strieda s vojenskými výbojmi

V roku 1389 viedol sultán Murad I. svojich mužov do boja pri Kosove, kde bol smrteľne zranený a hovorí sa, že za svojho následníka určil nie staršieho, ale mladšieho brata. Bayezid I. (1360-1403) následne nariadil popravu svojho staršieho brata, čo bolo počiatkom krvavej tradície osmanskej dynastie, v rámci ktorej viedla otázka následníctva k početným vraždám v rodine. Princovia sa snažili čo najskôr zbaviť svojich bratov, aby si tak zaistili trón a súčasne sa vyhli tomu, aby bratia usmrtili ich samotných.

Počas nasledujúceho desaťtročia sa Osmanská ríša zmietala v nepokojoch a občianskej vojne, a to až do nástupu sultána Mehmeda I. (1381-1421), ktorý impérium vyslobodil z chaosu. Jeho syn Murad II. (1404-1451) následne viedol po dve dekády vojenské ťaženia, ktoré sa čoraz viac dotýkali Európy. V roku 1444 sa sultán už cítil unavený z neustáleho bojovania a politiky, túžil sa stiahnuť do ústrania a stať sa učencom.

Abdikoval teda na vlastnú funkciu a za svojho nástupcu určil syna Mehmeda II. (1432-1481), ktorý bol v tom čase len 12-ročný. V nasledujúcich dvoch rokoch však vzrástla hrozba útoku na ríšu zvonku. Murad II. sa tak vrátil k moci v roku 1446 a následne vládol až do svojej smrti, ktorá prišla o päť rokov neskôr. Mehmed II. mal v čase svojho druhého nástupu na trón už 19 rokov a cítil sa na svoju funkciu lepšie pripravený.

Plány na dobytie Konštantínopolu

Janičiari verní Muradovi II. nedôverovali v schopnosť mladého sultána vládnuť, a preto rebelovali proti jeho moci. Mehmed II. si bol vedomý, že potrebuje získať veľké víťazstvo, aby presvedčil skeptikov a odporcov o vlastnej vládyschopnosti. Rozhodol sa preto zabrať Konštantínopol, srdce Byzantskej ríše, ktorý znamenal imperiálnu slávu a svetový úspech. Sultán vykázal zo svojho dvora janičiarov, ktorí mu vzdorovali a od ostatných si vyžiadal prísahu vernosti. Mnoho času trávil štúdiom vojenských manuálov, taktík a stratégií.

Na jar 1452 nechal Mehmed II. v priebehu štyroch mesiacov postaviť majestátnu pevnosť len niekoľko kilometrov od Konštantínopolu, do ktorej poslal 6-tisíc mužov. Podobná pevnosť stála z čias predchádzajúceho sultána aj na ázijskej strane mesta a spoločne tak kontrolovali Bosporskú úžinu, čím mali pod palcom zásoby smerujúce do Konštantínopolu z Čierneho mora.

Byzantský cisár Konštantín XI. Palaiologos (1405-1453) bol zdesený očividnou prípravou Osmanských Turkov na zabratie Konštantínopolu a začal teda mesto opevňovať. Hoci jeho populácia klesla z takmer milióna (koniec 10. storočia) na približne 40-tisíc obyvateľov, Konštantínopol sa mohol aj naďalej spoľahnúť na pevné a vysoké múry, ktoré mesto obklopovali zo všetkých strán a boli považované za nedobytné.

Špióni osmanského sultána však medzitým už po celé mesiace prechádzali mestom a hľadali slabiny v jeho obrane. Zároveň sultán do svojich služieb prijal talentovaného výrobcu kanónov, ktorý pochádzal z Uhorska. Ten vytvoril rozsiahlu vojenskú techniku vrátane najväčších diel vtedajšej doby.

Boj o Konštantínopol

S dobývaním Konštantínopolu sa napokon začalo dňa 6. apríla 1453, kedy sa pred bránami mesta rozložil osmanský vojenský tábor so stotísic vojakmi vrátane elitných janičiarov. Obrana Konštantínopolu naproti tomu spočívala na pleciach 9-tisíc mužov. Tí sa ale spoliehali na odolnosť mestských múrov a horúci olej (prezývaný grécky oheň), ktorý liali na Osmanov snažiacich sa vyšplhať po múroch.

Súbežne s pozemným útokom sa ku Konštantínopolu, ktorý ležal na poloostrove, blížilo 150 osmanských lodí, keďže sultánovi špióni zistili, že morské múry v oblasti Zlatého rohu sú menej pevné ako múry na súši. Ešte pred príchodom Osmanov umiestnili Byzantínci pri vstupe do Zlatého rohu do mora reťaze, ktoré znemožnili plavbu lodí do blízkosti mesta. Sultána ale táto prekážka nezastavila a rozhodol sa ju obísť.

Až 80 sultánových lodí tak bolo vytiahnutých na breh, po zemi ťahaných až za vodnú bariéru a spustených za ňou späť do vody. Podobný čin musel byť vzhľadom na váhu a veľkosť lodí veľmi náročný, risk sa ale Mehmedovi II. vyplatil. Len čo sa lode do Zlatého rohu dostali, začali útočiť na múry Konštantínopolu od mora, kam byzantský cisár poslal časť svojej armády a oslabil tak obranu na strane pozemných múrov.

Po šiestich týždňoch dobývania dal osmanský sultán dňa 29. mája 1453 príkaz na finálny útok. Byzantskú obranu najprv oslabili dve vlny jednoduchých pešiakov a následne sa do boja pustilo 5-tisíc elitných janičiarov, ktorých si Mehmed II. šetril až do poslednej chvíle. Múry Konštantínopolu boli následne prelomené, janičiari vstupovali do mesta a zvyšok byzantských vojakov pred nimi utekal.

Konštantínopol sa mení na Istanbul

Konštantínopol, ktorý bol po vyše tisíc rokov symbolom kresťanskej dominancie v oblasti, sa tak ocitol v rukách islamských osmanských Turkov. Dobytie mesta prinieslo osmanskému sultánovi veľký rešpekt islamského sveta, zatiaľčo západné mocnosti šokovalo. Pápež od Mehmeda II. požadoval, aby konvertoval na kresťanstvo, on však namiesto toho vytvoril z Konštantínopolu hlavné centrum svojho islamského osmanského impéria. Zmenil kurz svetovej histórie, do ktorej vstúpil ako Mehmed Dobyvateľ a súčasne sa tak začal zlatý vek Osmanskej ríše.

Nové hlavné mesto ríše bolo premenované na Istanbul a sultán Mehmed II. hneď začal pracovať na jeho prestavbe. Nariadil vybudovať dobyté múry a postaviť vlastnú veľkú mešitu. Na mešitu bol pretvorený aj Kosol sv. Sofie, z ktorého sa tak stala Hagia Sofia. Sultán chcel vrátiť mestu jeho zašlú slávu a nariadil vybudovanie veľkého bazára, ktorý je dodnes najväčším krytým trhom na celom svete.

Získaním Istanbulu zároveň Osmani prevzali kontrolu nad obchodnými cestami smerujúcimi do Európy z Ázie, Číny a Východnej Indie. Sultán chcel obnoviť obchodný význam mesta, a preto doňho povolal obchodníkov a remeselníkov z celej Osmanskej ríše, ponúkajúc im rozličné ekonomické výhody. Pozval do Istanbulu aj kresťanov, Židov a príslušníkov iných náboženstiev, pričom všetkým bola sľúbená ochrana a tolerancia.

V roku 1465 začal Mehmed II. budovať korunný klenot svojho nového hlavného mesta, prekrásny palác Topkapi. Obklopoval sa byzantskými filozofmi, spisovateľmi a diplomatmi. Jeho náboženská tolerancia a záujem o umenie, obchod a kultúru spravila z Istanbulu aktívne centrum islamského sveta a jeho tak zároveň môžeme vnímať ako renesančného muža.

Zároveň ale sultán pokračoval, podobne ako jeho predchodcovia, vo výbojoch, keďže transformácia nového mesta si vyžadovala stály prísun finančných zdrojov. Po 25 rokov tak viedol vojnu proti kresťanským teritóriám a posúval vonkajšiu hranicu Osmanskej ríše na územia dnešného Rumunska, Albánska a Bosny.

Mehmed II. zomrel v roku 1481 a svojim nasledovníkom zanechal vskutku pôsobivé impérium. Ako sa jeho história vyvíjala ďalej je obsahom druhej časti nášho článku.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The History of the Ottoman Empire

Obrázok: 4.bp.blogspot.com/-BUDHB2aVpq0/UILAdlacGZI/

AAAAAAAAEdY/MhnI79OzmkI/s1600/ottoman-empire.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.