Aké to bolo byť katom v stredoveku?

Zabudnite na obraz kata s kapucňou, ktorý sa oháňa sekerou. Veľa z našich vžitých predstáv o stredovekých katoch nie je vôbec pravda.

Jedno popoludnie v máji 1573 stál na dvore otcovského domu v nemeckom Bavorsku 19-ročný muž menom Frantz Schmidt, ktorý sa pripravoval na zabitie túlavého psa mečom. Nedávno absolvoval „dekapitáciu“ (sťatie) neživých tekvíc, aby si to nacvičil, kým sa dopracuje k praktikovaniu na živých zvieratách. Keby absolvoval túto poslednú fázu, považovali by ho za pripraveného začať pracovať na pozícii kata ľudí.

Podrobnosti tejto morbídnej scény sú známe, pretože Schmidt si starostlivo zaznamenával situácie zo svojho života kata a spísal sériu denníkov, ktoré ilustrovali bohatý obraz tejto profesie počas šestnásteho storočia. Jeho slová poskytli náhľad na ľudskosť skrytú za násilím a odhalili človeka, ktorý bral svoju prácu vážne a často dokonca cítil empatiu k svojim obetiam. Ba čo viac, Schmidt sa nevenoval len týmto nevyhnutným opisom, a práve jeho prídavky k téme o živote kata búrajú prevládajúci stereotyp brutálneho popravcu s kapucňou a krvou na rukách.

Aké to teda bolo, vykonávať túto prácu v Európe pred stovkami rokov? A ako vlastne vznikla pracovná pozícia kata?

Joel Harrington, historik na Vanderbiltovej univerzite v Tennessee a autor knihy o Schmidtovom živote „Verný kat: Život a smrť, česť a hanba v turbulentnom šestnástom storočí“ vraví, že pre všetky krajiny Európy v tom čase bolo spoločné to, že sa snažili o lepšie presadzovanie trestného práva. Podľa Harringtona bol však problém v tom, že situácia vyzerala „skôr ako na americkom divokom západe, kde sa väčšina zločincov vždy dostala na slobodu“. Práve preto, keď ich už konečne chytili, veľmi radi z nich urobili exemplárny príklad a usporiadali verejné predstavenie. Práve v tom čase začali byť potrební aj verejní kati, čiže kati, ktorí túto funkciu už mohli považovať za svoje zamestnanie.  

Ľudia sa však (a celkom pochopiteľne) o prácu, zahŕňajúcu vešanie, stínanie a pálenie zločincov veľmi netrhali; väčšina ľudí ju pochopiteľne považovala za prácu úplne nevyhovujúcu. V skutočnosti tí, ktorí sa nakoniec stali katmi, sa nimi nestali na vlastnú žiadosť. Práca im bola pridelená.

V niektorých prípadoch bola táto práca ponúknutá mäsiarom, inokedy zasa odsúdeným ľuďom ako alternatíva k ich vlastnej poprave. Avšak väčšinou sa k tejto práci dostávali kati prostredníctvom rodinných väzieb. Otcovia väčšiny katov sa tiež živili prácou kata. Dokonca aj náš „spisovateľ“ Schmidt bol potomkom kata. Jeho otec však otca kata nemal. Prácu kata získal nedobrovoľne. Toto miesto mu totiž náhodne prikázal prijať princ.
Časom toto odovzdanie štafety z otca na syna vytvorilo „dynastie katov“, ako ich začal nazývať Harrington. Tieto dynastie sa postupne rozširovali po celej stredovekej Európe.

Avšak práve vznik a existencia týchto dynastií spôsobila to, že ich ľudia začali považovať za akýchsi vyvrheľov spoločnosti. Ľudia boli uväznení v tomto rodinnom cykle zamestnania, pretože podľa Harringtona mali v skutočnosti málo ďalších príležitostí na prácu. Ich „rodinné“ povolanie bolo úzko späté so smrťou, čo zvyšok spoločnosti odradzovalo od akýchkoľvek bližších stykov s nimi. Kati boli teda postupne vyčlenení na kraj spoločnosti, a to doslova. Dokonca boli časom prinútení žiť na okraji mesta.

Harrington píše, že nikto nepozýval kata ani jeho rodinu k sebe domov. „Ľudia by nepozvali popravcov do svojich domovov. Mnohí kati nemali povolené chodiť do kostola. Preto aj manželstvá uzatvárali vo svojich vlastných domoch. Niektoré školy dokonca odmietali prijať aj deti katov. Nesmeli jednoducho školu navštevovať.

Táto sociálna izolácia spôsobila to, že sa kati stretávali s ostatnými vyvrheľmi spoločnosti, s podsvetím, ktoré ich medzi seba prijalo. Stýkali sa s nežiaducimi ľuďmi, ako sú prostitútky, malomocní a zločinci. To len zvýšilo odpor verejnosti voči začleneniu katov do spoločnosti. Bolo to jednoducho nevhodné.

Kati boli preto hlavolamom: boli rozhodujúcim článkom pre udržanie práva a poriadku, napriek tomu od nich všetci bočili práve kvôli ich nechutnej práci. Hannele Klemettilä-McHale, profesorka kultúrnej histórie na univerzite vo fínskom Turku, ktorá študovala interakcie katov uvádza, že „postoje voči profesionálnym katom boli veľmi nejednoznačné. Považovali ich za veľmi potrebných a zároveň za veľmi nečistých“.
Klemettilä-McHale ďalej ale dodáva, že napriek tomu ponúkala táto morbídna práca hneď niekoľko profesionálnych výhod. Popravcovia profitovali z niečoho, čo sa nazýva „havage“, druh dane, ktorý im dával právo bezplatne si od predajcov na trhu vziať časť potravín a nápojov. Ba čo viac, „úrady často poskytovali katom a ich rodinám bezplatné ubytovanie a oslobodili ich dokonca aj od platenia mýta a daní“. Účelom týchto malých „ústupkov“ bolo aspoň čiastočne kompenzovať sociálnu izoláciu katov, a tak ich vlastne nepriamo prinútiť, aby zostali v svojej práci.
V rozpore s ich slabou spoločenskou pozíciou však bola aj profesionalita, ktorá sa od katov v práci doslova vyžadovala. Klemettilä-McHale upresňuje, že aj keď sa zdá, že výkon exekúcie vyžaduje len hrubú silu a nevyhnutnú dávku barbarstva, v skutočnosti však jej vykonávatelia potrebovali dosiahnuť relatívne vysoký stupeň odbornosti, aby mohli túto prácu bez problémov vykonávať. Od kata sa očakávalo, že bude úspešný pri každej jednej poprave. Ak zlyhal, bol obvinený nielen z neschopnosti a nespôsobilosti, ale aj z krutosti.

V niektorých oblastiach boli popravcovia obmedzení na tri údery. Ak hroznú scénu nedokázali priviesť k zdarnému koncu, tak mohli dokonca očakávať vážne následky. Zúriví diváci občas aj napadli neúspešného kata a ten ak prežil, bol úradmi potrestaný nevyplatením poplatku za tento nevydarený úkon, prípadne ho potrestali až väznením či prepustením z funkcie.

Zjavne teda pre katov existovala silná motivácia vykonávať svoju prácu čo najčistejšie, a k tomu bolo potrebné relatívne dobré pochopenie ľudského tela. Na rozdiel od všeobecného názoru neboli kati vôbec nevzdelaní. V skutočnosti disponovali tí, ktorí v tejto profesii pracovali, neobvykle vysokou mierou gramotnosti oproti členom ich sociálnej triedy, spolu so základnými znalosťami ľudskej anatómie.
To viedlo k prekvapujúcej irónii tohto zamestnania: Niektorí kati sa mohli stať doktormi. Toto vytvorilo ďalší zaujímavý spoločenský paradox: Ľudia, ktorí nechceli mať nič spoločné s katom, prišli k jeho domu a žiadali o uzdravenie. Vieme napríklad, že Schmidt uzdravil omnoho viac svojich pacientov, ako popravil tých, ktorí sa k nemu dostali ako ku katovi. Schmidt v svojich zápiskoch dokonca píše, že práve práca doktora by ho dokázala napĺňať, ak by nebol prinútený pracovať ako kat.

Je zrejmé, že popravcovia z dávnych čias boli viac než len krvilační surovci. Namiesto toho ich knihy o histórii vykresľujú ako bežných ľudí, prinútených chopiť sa „remesla“, ktoré by inak nikto iný neurobil. A to v čase, keď sa poprava považovala za nevyhnutný akt na udržanie mieru.
Treba zabudnúť na anonymných a sadistických katov skrytých pod kapucňou a so sekerou v ruke. Skôr by sme ich mali vnímať ako úradníkov činných v trestnom konaní.
V príbehu o Schmidtovi je ešte jeden posledný zvrat. Počas svojej kariéry získal neobvyklý stupeň rešpektu vďaka svojej pozoruhodnej profesionalite, ktorá viedla k jeho menovaniu za oficiálneho popravcu mesta Bamberg v Bavorsku. To mu prinieslo veľkorysý plat a umožnilo mu žiť veľmi pohodlný život s jeho rodinou vo veľkom dome. Kvôli práci bol však stále stigmatizovaný. A tento nepríjemný a nezávideniahodný osud nechcel preniesť na svoje deti.

Takže ako 70-ročný dôchodca vyzval Schmidt bavorské úrady, aby prepustili jeho synov spod ťarchy Schmidtovho priezviska a dedičstva. Jeho odvážnej prosbe bolo vyhovené. Jeho deti boli v konečnom dôsledku oslobodené od života v zamestnaní kata a dostali tak právo vykonávať svoju vlastnú kariéru tak, ako o tom vždy sníval aj sám Schmidt. Šťastný koniec príbehu katov.

____________

Autorka: Zuzana Zreláková

Zdroj: livescience.com/medieval-executioner-life.html

Obrázok: wp.decrypt.co/wp-content/uploads/2018/10/shutterstock_1166243815-610×347.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.