Ako vznikla Mata Hari?

Mata Hari, skutočnosť či mýtus? Prostitútka alebo matka dvoch detí? Špiónka či obeť I. svetovej vojny? Magazín Magistra História pozýva odhaliť tajomstvo jednej z najznámejších žien v dejinách, ktorej život je pre mnohých stále veľkou neznámou. 

Mata_Hari_Grietje_Zelle

Detstvo

Margaretha Geertruida Zelle, ako znelo pravé meno legendárnej Mata Hari, sa narodila 7. augusta 1876 v Leeuwardene v provincii Frízsko v Holandsku ako dcéra Adama Zelleho a Antje Van der Meulenovej. Bola prvým dieťaťom v rodine, po ktorom prišli ešte traja synovia, ale napriek tomu si ani jedno z ďalších detí nezaslúžilo takú veľkú pozornosť ako malá Margaretha Gertruida. Otec Adam sa zaľúbil do jej čiernych hlbokých očí. Tak veľmi mu pripomínala jeho samého, že si z nej urobil princeznú, kým Margaretha ho považovala za Boha, ktorý jej dovolil všetko.

Adam bol v tom období významným klobučníkom zo strednej vrstvy snažiaci sa povýšiť na úroveň šľachty. Jeho obchod výrazne profitoval, a tak sa prestal brániť akýmkoľvek finančným machináciám, skupoval akcie a investoval prakticky, kde sa len dalo. Aj preto mohla jeho malá dcérka dostať všetko. Naučil ju tiež, že ak jej niekto niečo nedá, musí bojovať. Ďalšou dôležitou vlastnosťou, ktorú jej otec vštepil, bola morálna nevyváženosť. Ukázal jej, že malá lož neobráti svet na ruby, a preto sa môže používať. Preto jej vnútorný hlas povoľoval drobné klamstvá s určitou ľahkosťou a výsmechom pravdy samotnej. Tieto vlastnosti ju sprevádzali celý život a práve vďaka ním sa mohol utvoriť mýtus známy ako Mata Hari. Poslednou bodkou, ku ktorej prispel Adam, bolo jej vzdelanie. Chodila do drahej a prestížnej školy slečny Buysovej, kde sa naučila tancovať, hrať na klavíri a taktiež hovoriť plynule po francúzsky.

Vďaka otcovi si teda Margaretha zvykla na luxus, stala sa stredobodom pozornosti a hviezdou domácnosti, čo sa snažila presadzovať aj v dospelosti. Napriek tomu, že z nej vyrástla inteligentná žena, nedokázala sa vzdať vlastností z detstva, ktoré ju napokon skompromitovali. Avšak ešte predtým prišiel úplne iný úder. Niečo, čo nikto nečakal. Pán Zelle v roku 1889 skrachoval. Neostalo mu nič. A namiesto toho, aby sa snažil zdieľať toto trápenie s rodinou, radšej ušiel. Vtedy iba trinásťročná Margaretha utrpela prvý ťažký šok vo vzťahu k mužom. Uvedomila si, že dôvera je krehká vec a možno sa príliš preceňuje. To isté uplatňovala aj pri láske.

Ďalšia rana prišla v podobe telesne slabej matky, ktorá trpela srdcovým ochorením. Nedospelá Margaretha sa tak začala starať o svojich troch bratov a domácnosť. Zistila, že napriek prudkému temperamentu miluje deti a domov ako taký. No ani toto provizórium v jej živote netrvalo dlho, pretože už o rok chatrná matka Antje umrela. Deti od seba navždy odtrhli a Margaretha sa nikdy nevyjadrovala k nejakým ďalším kontaktom, ktoré by s nimi mala. Ona sama šla ku kmotrovi Visserovi a potom do Leidenu k strýkovi Taconisovi, kde žila do svojich osemnástich rokov.

Manželstvo

Obdobie puberty bolo pre Margarethu prechodným. Sny, ktoré si vytvárala o živote, dobrodružstvách a cestovaní sa mali náhle rozplynúť. Z M᾽greet, ako ju familiárne nazývali, sa mala stať vychovávateľka alebo spoločníčka. Pre jej temperament a sny to bolo väzenie, chcela žiť a milovať, no kvôli nulovému venu bolo nemožné nájsť si dobre zabezpečeného muža.

Keď sa pomaly začala stotožňovať so svojím nelichotivým osudom, stal sa zlom. Margaretha si prečítala inzerát v novinách Het Nieuws van den Tag. „Dôstojník na dovolenke, slúžiaci v Nizozemskej Indii, hľadá ženu milej povahy. Na majetku nezáleží…“ Okamžite odpísala a pridala aj fotku. Avšak o dvadsať rokov starší Rudolf MacLeod, ktorý mal napísať inzerát, nikdy nič podobné neurobil. Spravili to za neho jeho kamaráti, ktorí takmer štyridsaťročnému starému mládencovi chceli urobiť radosť.

Rudolf sa z toho spočiatku smial, ale keď z obálky vypadla Margarethina fotografia, bola to láska na prvý pohľad. Stretli sa 24. marca 1895 pred Ríšskym múzeom v Amsterdame. A už o tri a pol mesiaca sa vzali.

Margaretha využila príležitosť, ktorú jej toto manželstvo ponúkalo. Vždy snívala o cestovaní a dôstojník jej ho vedel poskytnúť. K tomu všetkému sa prikláňala fyzická príťažlivosť, no ani to na úspech zväzku nestačilo. Margaretha bola príliš mladá, aby si uvedomila, že si berie ťažko chorého vojaka z povolania, ktorý trpel silnou reumou a cukrovkou. Aj toto však zvládla, pomáhala manželovi ako sa len dalo. Ale tiež jeho myslenie 19. storočia sa pre oboch stalo faktickou priepasťou, ktorá sa každým dňom vzájomného spolužitia zväčšovala. Striedanie mileniek a tiché mlčanie ženy, to mladá a temperamentná Margaretha jednoducho nedokázala.

30. januára 1897 sa im narodilo prvé dieťa, syn Norman. V máji odišli na Jávu. Vďaka tomu sa malo ich spolužitie zlepšiť, Margaretha sa tešila na veľké dobrodružstvá a zábavu, no spoznala pustatinu, ktorú začala nenávidieť. Cítila veľkú psychickú a fyzickú samotu. Ženy ju obchádzali, pretože svojou krásou, nenútenou eleganciou a vystupovaním bola o krok ďalej. Muži ju zase chceli obletovať, ale pre výbuchy žiarlivého manžela to nebolo možné. No on sám ju neustále podvádzal, a práve preto sa obával, že to isté robí aj ona. Vyústilo to do bitiek a psychického týrania. Napriek tomu porodila Margaretha 2. mája 1898 dcéru Jeanne-Louise, Non.

Vypätie vzťahu na chvíľu povolilo. Možno to bolo tým, že Rudolf trávil viac času so svojím psom ako so ženou, ale problémy zakrátko prišli opäť. V roku 1899 im zomrel syn Norman. Je pravdepodobné, že deti niekto otrávil z pomsty. Rudolf totižto často zneužíval domorodé ženy. Avšak on to videl inak, začal Margarethu natoľko obviňovať, že zakrátko skoro umrela na brušný týfus. Ani tu však neprišlo odpustenie. Rudolf sa ešte viac nahneval, pretože jej liečba bola drahá.

Celé toto jej utrpenie dokonale vystihuje úryvok z Rudolfovho listu pre sestru Louisu. „Ach! Keby ma aspoň mor zbavil tej kreatúry, potom by som bol opäť šťastný… Ale čo mám robiť, aby som sa jej zbavil?“

Tento problém sa mal vyriešiť návratom do Holandska. Obaja očakávali, že v zmenenom prostredí nájdu hľadaný pokoj. A tak sa v marci roku 1902 obaja vzdali exotickej Jávy.

 Z ulice na výslnie

V Amsterdame sa vypätá situácia výrazne zmiernila. Z Rudolfa sa síce nestal džentlmen, ale bitky boli čoraz zriedkavejšie. Margaretha sa po dlhom čase cítila v bezpečí, keď prišiel ďalší úder. Po rannej prechádzke s Non sa vrátila domov, ale Rudolf tam už nebol. Muži v jej živote, tí, ktorých najviac milovala, a ktorí ju najviac zranili, od nej odchádzali bez rozlúčky. V auguste 1902 sa konal súd, ktorý potvrdil ich rozluku. Margaretha získala do opatery dcéru, pričom manžel jej mal platiť mesačne 100 frankov.

Požadovanú sumu zaplatil iba raz. Margaretha, ako žena na prahu 20. storočia, bola úplne bezmocná. Najprv všetko riešila pôžičkami, ale aj tu ju Rudolf potopil, keď napísal do novín. „Nedávajte viac pôžičky mojej bývalej manželke Margarethe MacLeodovej-Zellovej.“ Celé toto obdobie jej života bolo neznesiteľné, jej dieťa hladovalo, ona sa pokúšala nájsť si solídnu prácu, ale nič sa jej nedarilo. Až napokon Rudolf MacLeod malú Non uniesol. Margarethe to zlomilo srdce, no vedela, že so starostlivým otcom sa bude mať lepšie, a tak sa rozhodla opustiť Holandsko, zarobiť dostatok peňazí a vrátiť sa po dcéru. Vo výsluchoch z roku 1917 sa k tomuto odchodu vyjadrovala s istou ľahkosťou. „Myslela som si, že všetky ženy, ktoré chcú ujsť svojim mužom, idú do Paríža.“

Očakávala, že jej exotický výzor ihneď dobyje celé mesto. Chcela robiť veľké umenie, byť herečkou alebo pózovať ako model. No Paríž, ktorý už videl všetko, očakával viac. A tak po každej jej snahe uplatniť sa ako umelkyňa prišlo bolestné: „Vyzlečte sa.“ Unavená žena, silná protestantka, vždy povedala nie, chcela, aby jej muži prejavovali úctu. Inteligentná, elegantná aj v jednoduchých šatách, ovládajúca päť jazykov, sa nechcela predávať.

Chvíľu zvažovala samovraždu, avšak potom si uvedomila, že život jej stojí za to, aby sa podvolila. Nikto dodnes nevie ako, no Margareth si zohnala luxusné šaty, prenajala koč a celkom na mizine sa ubytovala v Grandhoteli. Využívala mužov naokolo, pretože pochopila, že pred tým robili oni to isté jej. A tak nemala žiaden problém zaplatiť účet za hotel. V tom období si ju chcel vziať Louis Castagnols, ale ona odmietla. Už viac nechcela manželstvo, ktoré by ju spútalo, ale slobodu a nekonečné dobrodružstvo. K tomu potrebovala peniaze.

Šla za Ernestom Molierom, ktorý v tom období riadil jazdecký klub. Chcela tam totižto vystupovať. No opäť prišla tá istá ošúchaná fráza, ktorá ju rozhnevala. Ale už na druhý deň sa rozhodla, že to urobí. Prezliekla sa za exotickú hinduistickú tanečnicu, ktorá všetkým vyrazila dych. Napriek tomu však prišla s niečím novým. Na scéne sa totižto neobjavila hneď nahá. To považovala za prostitúciu. Prišla odetá v ľahkom závoji, ktorý si pomaly vyzliekala počas exotického tanca. A vo chvíli, keď mala ešte zahalené ňadrá a na sebe opasok, zmizla. Práve vtedy vytvorila základy striptízu. V podstate štylizovala erotiku, čo považovala za umenie.

Mata Hari na scéne

Klasická Mata Hari vznikla až v roku 1905 v múzeu orientálneho umenia na place de Iéna, ktoré viedol Emil Guimet. Práve Emil jej umenie predstavil ako jávske a hinduistické. Našťastie v tom období nik z vyššej spoločnosti nevedel, že Jáva je moslimská. Margaretha sa teda opätovne vynorila ako tanečnica, ale tentoraz už ako Mata. Čiže oko dňa alebo slnko.

Ulicami Paríža sa nieslo: „Kto je tá slávna Mata Hari? Pochádza z Indie alebo Jávy? Je to princezná?“ Margaretha mala na všetko pripravenú odpoveď. Vymyslela si príbeh o tanečnici z posvätného chrámu v Barme. Ako štrnásťročná z neho ušla pre anglického dôstojníka MacLeoda. Tento príbeh stále obmieňala, no novinárov ani čitateľov to vôbec nezaskočilo, práve naopak tešili sa jej klamstvám, ktoré postupne vyústili do mýtu o Mata Hari.

Mata Hari

V tom období spoznala Eduarda Cluneta, ktorý sa do nej platonicky zamiloval. Priatelili sa od roku 1905 až do jej smrti. Viedli dlhé rozhovory, po ktorých mu Mata vždy poslala kvety. To on ju zoznámil s Gabrielom Astrucom, ktorý jej vybavil angažmá v divadle Olympia. Keďže Astruc sa bál, aby mu neutiekla, jej vystúpenie bolo poistené prítomnosťou divadelného súboru Freda Karna, ktorý objavil aj Charlieho Chaplina. Vtedy sa dostala na vrchol. A v novinách sa začalo písať: „Ak má India také nečakané kúzla, potom budú všetci Francúzi emigrovať na brehy Gangy.“

Mata zarábala 10.000 frankov za večer, ale jej šťastie netrvalo dlho. V roku 1906 ju totižto začal vydierať manžel nahými fotografiami. Pod podmienkou, že sa občas môže prísť pozrieť na Non, mu ju musela zveriť do opatery. Inak by fotografie ukázal holandskému súdnictvu, vďaka čomu by Non nevidela už nikdy.

Z herečky špiónka?

Tento smútok sa snažila zahnať cestovaním,  preto v roku 1906 vystupovala v Madride a v Monte Carle, kde spoznala Prusa Alfreda Kieperta. V tom období jej robil spoločníka po cestách v Európe. V lete ju zaviedol do Berlína, spolu bývali v Nachodstrasse 39. A keďže ich vzťah bol hlboký a priateľský, sprevádzala ho aj na manévre cisárskej armády v Sliezsku pri obciach Jauer a Streigau, v dnešnom Poľsku. Práve toto bol jeden z dôvodov na obvinenie v roku 1917. Francúzska tajná služba tvrdila, že na manévroch sa z nej stala nemecká špiónka, ktorá sa vrátila do Paríža iba preto, aby získala čo najviac informácii od vysokých štátnych predstaviteľov. Vraj tak Nemecko dokázalo úspešne rozpútať I. svetovú vojnu, lebo dokonalo poznali francúzske pomery. Margaretha si uvedomovala nezmyselnosť tohto obvinenia. „To je pekná blbosť, pretože, keby som patrila k nemeckým tajným službám, bola by som ostala v Paríži a nie v Berlíne, kde som sa šla usadiť a baviť.“

Dokonca roka 1907 ostala v Berlíne, potom sa s Alfredom Kiepertom  na nátlak jeho rodiny rozišla a vrátila sa do Paríža. No už na začiatku roka prišlo ďalšie sklamanie. Mata bola síce stále populárna, no žiadaná už menej, pretože ju začali napodobňovať mladšie ženy. Avšak to, čo ona povýšila na umenie, ostatné reprezentovali ako niečo vulgárne.

Od roku 1908 sa všetko zhoršilo, Mata chcela žiť stále luxusne, a predovšetkým byť stredobodom pozornosti. Ale v tom období bol Paríž presýtený Indie a Jávy. A sláva ako rýchlo prišla, tak aj pominula. Oveľa viac sa všetkým páčila grécka mytológia, a keďže Mata už nebola najmladšia a nedokázala zmeniť svoje vystúpenie, jej sláva pomaly pohasínala. V rokoch 1908 až 1910 brala akúkoľvek prácu, dokonca aj to čo by pred tým bez mihnutia oka odmietla. No už koncom roka 1909 sa na ňu opätovne usmialo šťastie. André Antoine jej ponúkol stvárniť Kleopatrinu smrť v predstavení Antar. V januári 1910 túto úlohu prezentovala v Monte Carle. Všetkým vyrazila dych, ale André ju napriek tomu prepustil. Jej podanie sa mu totižto nepáčilo.

Po troche slávy bola opäť psychicky na dne. Jej rodinný život stroskotal, kariéra tiež. Jediné, čo jej ostalo, boli peniaze, ktoré dostala pri rozchode od Kieperta, 300.000 mariek. Rozhodla sa nájsť šťastie v tichosti a pokoji. Spolu s ďalším milencom Xavierom Rousseaurom sa ubytovala vo vile Madrid v rue de Windsor v Neuille. Zverila mu svoje peniaze a spoločne si užívali pokoj. Avšak bankár Xavier v roku 1912 skrachoval a pritom teda prišla o peniaze aj Mata.

Dva posledné roky neboli o nič lepšie, Mata si nenašla žiadnu solídnu prácu, zarábala málo, no životný štýl zmeniť nechcela.

Vojna a špionáž

Pred I. svetovou vojnou už nemala Mata Hari Parížu čo ponúknuť. Do ruského baletu sa jej nepodarilo dostať, pretože jej tanec a vek nespĺňali základné predpoklady umenia, ktoré sa tu predvádzalo. Zúfalo sa teda snažila pozmeniť svoju choreografiu. Do tanca priniesla egyptské prvky, ale ani to nepomohlo. Preto sa rozhodla zmeniť prostredie. Svoje nádeje upierala na berlínske Egyptologické múzeum. A napokon sa jej predsa len podarilo nájsť prácu vďaka kontaktom na bývalého priateľa Alfreda Kieperta. Už 23. mája 1914 podpísala zmluvu s riaditeľom divadla Metropol Schulzom. Ale divadelná hra mala mať premiéru až 1. septembra. Na jej nešťastie v tom období už v Európe zúrila vojna. Berlín bol hore nohami a Mata chcela odtiaľ čím skôr preč. Batožinu poslala do Francúzska, ale jej sa tam nepodarilo dostať cez švajčiarske hranice. Nakoniec musela odísť do Holandska.

Pôsobila v Haagu a Amsterdame, no nič ju dostatočne neuspokojovalo, priateľov mala v Paríži. A tak sa napriek zúriacej vojne rozhodla odísť do Francúzska, vtedy si ešte neuvedomovala, že je to jeden z jej najväčších omylov.

Do Paríža prišla v roku 1915. Všetko bolo však iné. Niektorí zo starých priateľov dávno zmizli a na jej tance už nikto nebol zvedavý. Keďže tam však mala všetku svoju batožinu, zbalila ju do 10 debien a vrátila sa do Holandska cez Španielsko, anglické pobrežie vtedy bolo uzavreté pre vojenské transporty. V jej policajnej karte sa v tom období písalo, že je nutné ju sledovať, lebo sa vraj vrátila z Nemcami okupovaného Belgicka, čo samozrejme nebola pravda.

Prvé podozrenia sa tvorili teda už v roku 1915. Ich dôvodom boli početné cesty Mata Hari, ktorá sa nedokázala vzdať toho, čo bolo pre ňu pred vojnou také prirodzené. Jej ďalšie kroky, ktoré nasledovali v rokoch 1916 a 1917 definitívne spečatili jej osud. V lete roku 1916 sa zamilovala do kapitána Vadima de Masloffa, keďže bol zranený, podstúpila s ním cestu do kúpeľov vo Vitell. Francúzsky súd ju obvinil, že tu získala tajné informácie a upozornila Nemcov na pripravovaný útok v Chemin des Dames. Je však nezmyselné, aby mala nejaký vplyv na túto bitku, pretože tá sa uskutočnila až v októbri 1917. Avšak pri výsluchoch ju potopil práve de Masloff, kvôli ktorému vtedy toľko riskovala.

Ďalším nesprávnym krokom sa stal opätovný návrat do Paríža. Vtedy si ju dal predvolať kapitán francúzskej kontrašpionážnej služby Ladouxe. Ponúkol jej milión frankov za jej pomoc pri získavaní informácii v Belgicku, Mata jeho ponuku neodmietla. Vôbec jej nebolo divné, že nedostala ani krycie meno alebo to, že s ňou nikto nepodpísal zmluvu. Ako sa neskôr ukázalo, kapitán Ladouxe nechcel jej služby. Iba chcel vedieť, či je lojálna Parížu, keď bola vo Vitelli, ktorý obsadili Nemci. Mata nikdy žiadne peniaze nevidela a či vôbec nejaké informácie niekomu poskytla je otázne, keďže ju politika takmer nezaujímala.

Ladouxe bol od toho obdobia posadnutý Matou, napokon dal zriadiť odpočúvaciu stanicu na Eiffelovej veži, čím získal informácie o agentovi H21, ktorým podľa neho musela byť Mata Hari.

Zatkli ju 13. februára 1917, vtedy mala pri sebe iba 700 frankov. Takže nič nenasvedčovalo, že by pracovala s nemeckou tajnou službou, ale keďže bola v neustálom kontakte s Nemcami, musela byť potrestaná. Vo Francúzsku vtedy nepanovala najlepšia atmosféra, tisíce mŕtvych v zákopovej vojne, dezertérstvo, zúfalstvo. Muselo to mať svoju príčinu, a kto sa nato hodil viac ako Mata Hari?

Počas tohto obdobia prišla Mata o všetko. Starí priatelia sa jej obrátili chrbtom, jediný, kto jej ostal, bol právnik Clunet, ktorý ju vždy platonicky miloval. V tom období sa riešilo aj to, že Mata dostala 20.000 frankov od nemeckej špionážnej služby. Mata sa priznala k tomu, že peniaze vzala tak ako vždy, ale informácie neposkytla, prečo by aj, veď od Francúzov mala dostať milión. Auditor tretieho vojenského tribunálu Pierre Buchardon napriek tomu rozhodol o treste smrti zastrelením. 15. októbra 1917 opustila väznicu Saint-Lazare a šla do Vicennes na popravu. Tri guľky ju zasiahli do srdca a jedna do hlavy. Mata síce umrela, ale legendy sa začali rodiť stále vo väčšom meradle. Podľa neskorších domnienok francúzsky súd nepopravil špiónku Mata Hari, ale spôsob života, ktorý sa konzervatívnym mužom 19. stočia nepáčil.

_____________

Autorka: Veronika Dziaková

Zdroj: COLLAS, Philippe. Mata Hari, pravdivý příběh. Praha: Themis, 2008.

Obrázky: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/99/Mata_Hari_Grietje_Zelle.jpg/800px-Mata_Hari_Grietje_Zelle.jpg

s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/d8/c6/ad/d8c6ad61517f49f963a3920f492669d3.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.