Čaša času: ako vzkriesiť minulosť alebo o Ruske, ktorá očarila Rím  

Múdrosť, to nie sú vedomosti. Múdrosť je duchovná sila, ktorá vedomostiam dáva zmysel. Sčítanosť bez múdrosti podobá sa svietniku bez sviečok. To je odkaz ženy, ktorá rozprúdila stuhnutú krv v žilách kultúrnej Európy 19. storočia. Zinaida Volkonskaja nás volá do svojho kočiara. Nastúpime? 

Revolúcie sú ako blesky. Trvajú krátko a zanechávajú spúšť. V roku 1789, kedy ulicami Paríža s heslom liberté – égalité – fraternité dupotali ľudské kopytá, sa v rodine ruského diplomata v germanofónnom kúte Európy v Drážďanoch balili kufre. Knieža Alexander Michajlovič Beloseľskij-Belozerskij dobre vedel, čo je to kočovný život.  

Obrázok č. 1.: Alexander Beloseľskij-Belozerskij sa v 19. rokoch dostal k vojsku a vypracoval sa na ruského vyslanca na saskom dvore. Dielo švédskeho portrétistu Antona Graffa z roku 1790. Zdroj: internet 

Meno podľa Dia 

Orlíča sotva vedelo lietať, už odvážne trepotalo krídlami. Vyliahlo sa v rodine kniežaťa Belozerského v roku 1789 alebo 1790. Zinaida Alexandrovna Volkonskaja sa stihla narodiť ešte v Drážďanoch. Podľa niektorých biografií ju bocian priniesol na svet až v nasledujúcom pôsobisku jej otca v talianskom Turíne.   

Aby som to zamotala viac, dátum a miesto narodenia 3. decembra 1789, Turín, uvádza napríklad Ján Komorovský v biografickej črte Veľký duch z vily Wolkonsky. Internetová encyklopédia píše nesprávne 14. december 1792. Kedy sa vlastne narodila? Jednoznačný vedecký konsenzus by sme hľadali márne.           

Vieme, že jej matka odišla na večnosť v roku 1792. Malá kňažná mala vtedy približne dva roky. Matka pôrod Zinaidinej sestričky neprežila, ale manželovi-diplomatovi dala štyri dcéry. Inými slovami: tri Grácie a jednu bohyňu. Pretože meno Zinaida odvodené z archaickej gréčtiny (Ζηναις) znamená „tá, čo patrí Diovi“. Zeus, najvyšší z bohov helénskeho sveta, dal jej do očí blesky umenia.          

Ako sa grécke meno dostalo na Rus? Hagiografia byzantského Východu s láskou uctieva svätice spojené súrodeneckým putom Zenaidu z Tarzu a Filomelu. Podľa tradície boli prvými kresťanskými ženami-lekárkami, ktoré liečili bez nároku na mzdu. Vďaka venerácii svätej Zenaidy sa toto meno rozšírilo v krajinách s dominanciou pravoslávneho vyznania vrátane Ruska a Rumunska.       

Obrázok č. 2.: Sväté Zenaida a Filomela na modernej ikone. Zdroj: pinterest.com

Svadba z donútenia  

Už v roku 1805 sa približne pätnásťročná Zinaida Alexandrovna mihla vo vyšších ruských kruhoch – a petrohradská spoločnosť na nej visela ako kabát na vešiaku. Distingvované dievča vedelo latinsky, starogrécky a písalo nie triviálne francúzske verše.  

Nik nepochyboval, že v Zinaide pôsobí duch jej otca. Ten vo voľnom čase lámal brko na písanie poézie a pričuchol aj ku komponovaniu hudby. V roku 1778 vydal knieža Belozerskij útlu brožúru o dejinách hudby v Taliansku (De la musique en Italie). Písal ju v dobovej lingua franca diplomatov vo francúzštine.        

Zinaidin učiteľ hudby francúzsky skladateľ François Adrien Boieldieu je autorom opery La dame blanche (Biela pani) o láske k domnelému prízraku. Keď literárne nadanú majiteľku operného hlasu Zinaidu Alexandrovnu Beloseľskú v 19. rokoch vydali za ruského pobočníka Nikitu Grigorieviča Volkonského, nikto sa mladej ženy nepýtal, či vo svojom nastávajúcom vidí objekt túžby alebo prízrak.   

Obrázok č. 3.: Nikita Grigorievič Volkonskij, s ktorým kňažná Zinaida zdieľala život. Zdroj: wikimedia.org

Z ich manželstva vzišiel syn Alexander. Kňažná bola manželovi oporou aj v roku 1812 počas protinapoleonských bojov.  

Šťastie opernej divy  

Za šťastím sa skrýva tvár latinskej bohyne Fortuny (v gréčtine Τύχη). Traduje sa, že rímska bohyňa nosievala šticu vlasov sčesanú do čela, ale vzadu mala holú lebku. Prečo? Pýtame sa spolu so starogréckym mysliteľom Poseidippom. A ako znie odpoveď Fortuny? „Aby ma ten, kto ma minul, nemohol viac chytiť.“       

Chytiť Šťastenu za pačesy (šticu) značí nenechať ubziknúť medzi prsty piesok zvaný príležitosť. Šance rozoznieť svoj klasicky školený hlas Volkonskaja dostávala v šľachtických salónoch v Paríži či v Londýne.  

Vlastnila kontraalt – najhlbší ženský hlas, ktorý sa v 19. storočí kryl s rozsahom od mužského tenora (sic!) až po dramatický mezzosoprán. Pravý kontraalt s kovovým jadrom a výškami s energickým squillom nezriedka obsiahol tri oktávy (squillo je taliansky termín, ktorý označuje zvonivý lesk tónov hlavového registra).   

Spoločnosť kňažnej vyhľadával aj cár Alexander I. Ona vyhľadávala ticho. Ticho pretkané potleskom. Zinaida Volkonskaja stvárnila hlavné hrdinky v operách L’Italiana in Algeri (Talianka v Alžíri) a Tancredi (Tankréd) Gioachina Rossiniho. Bohémsky skladateľ z Pesara ocenil výbornú dikciu talianskeho jazyka z úst Rusky narodenej v Drážďanoch.

Obrázok č. 4.: Zinaida Volkonskaja prepožičala hlas syrakúzskemu bojovníkovi proti Saracénom Tankrédovi. Na Bruniho maľbe v kostýme titulnej postavy z rovnomennej Rossiniho opery. Zdroj: pelister.org

Atóm z jej pohľadu si odkrojili hudobníci Glinka a Bortňanskij, spisovateľ Gogoľ, básnici Mickiewicz a Puškin. Volkonská viedla korešpondenciu aj s Goethem. Boli starí známi. Ich pohľady sa prvýkrát skrížili v západočeských Tepliciach v roku porážky Napoleonovho impéria 1813. 

Umelecké „sestry“

Sotva sa Európa striasla francúzskeho generalissima, generál Arakčejev začal v Rusku rozsievať teror. Petrohrad potemnel, pre Zinaidinu umeleckú dušu tu bolo dusno. Kurz jej životného kormidla bol jasný. Smer Itália. V roku 1821 na seba opäť upozornila v Ríme oblečená do kostýmu Johanky z Arku. Na motívy Schillerovej drámy skomponovala vlastnú opernú hudbu i verše. V „patriarchálnom“ 19. storočí nebolo bežné, aby ženy písali opery. 

Volkonskaja predbehla dobu a zrejme inšpirovala kolegyňu La Bertin z Francúzska, s ktorou má všeličo spoločné. Louise-Angélique Bertin sa narodila v roku 1805 v dome novinára. Maľovala, spievala, veršovala, hrala na klavíri – aby sa napokon rozhodla plniť notový papier bodkami. Dávnou „morzeovkou“ hudobnej drámy.    

Absolventka parížskeho konzervatória výraznejšie rozčerila vody parížskeho hudobného života v roku 1827 svojou v poradí druhou opernou prácou, komédiou Le Loup-garou na libreto Eugèna Scriba. Úspech povzbudil mladú, iba 21 ročnú autorku, aby siahla po módnom Goetheho Faustovi. Výbušná skaldateľkina hudba spôsobila v roku 1831 v parížskom Théâtre Italien výbuchy nadšenia.  

Obrázok č. 5.: Louise Bertin v sebe zasnúbila poéziu a hudbu. Zdroj: wikimedia.org

Kométa zhasla prirýchlo a La Bertin, ako ju prezývala parížska smotánka, sa po roku 1836 (premiéra jej opery Esmeralda podľa Victora Huga) stiahla do ústrania. Vystopovať, či Angélique Bertin udržiavala s Volkonskou pravidelné styky, je extrémne ťažké, až nemožné. 

Hasila oheň zápalkami 

Aj nad Pallas Athénou svätej Rusi visel Damoklov meč. Minimálne otáznik, čo s ňou bude ďalej. Po krátkom intermezze v Sankt Peterburgu a v Paríži, kde v roku 1824 vydala štúdiu o dejinách starých Slovanov (Славянская картина V века), prišiel „big bang“ v podobe úmrtia jej protektora cára Alexandra I.

Povstanie dekabristov v decembri 1825 poznačilo vládu jeho nástupcu Nikolaja I. stigmou strachu. Medzi poprednými účastníkmi odboja bol aj brat manžela kňažnej. Volkonská sa sympatiami k dekabristom nijako netajila a na päty sa jej lepila polícia. 

Oheň náboženskej intolerancie hasila zápalkou filokatolicizmu. Priateľka kryptokatolíka Čaadajeva zatvorila dvere pred pravoslávnym popom, ktorého k nej poslal cár. Viac nebolo treba. Ak Zinaida naozaj konvertovala k pápežencom, ako sa šepkalo vo vysokých kruhoch, jediným riešením bol exil. V roku 1829 sa aj s celou rodinou presťahovala do Ríma. Do Ruska sa viac nevrátila.  

Obrázok č. 6.: Zinaida Volkonskaja očami Oresta Kiprenského. Zdroj: wikimedia.org

Volkonskaja preniesla do Večného mesta to, čo religionista Komorovský nazýva moskovským Parnasom. Každý Rus (a nielen Rus), ktorý v umení niečo znamenal a zavítal do Ríma, stisol u nej kľučku. Vo svojej vile nechala postaviť Puškinov memoriál. Ťažké, dôstojné kroky kňažnej možno dodnes rezonujú útrobami druhého poschodia paláca pri Fontane di Trevi, ako aj múrmi bývalej vily Wolkonsky neďaleko chrámu San Giovanni in Laterano.

Fakt, že táto poetka, historička, speváčka, hudobná skladateľka, ambasádorka ruskej kultúry a duša európskych literárnych salónov zomrela v roku 1862, na tom nič nemení. Fluidum je vôňa, ktorá nevyprchá. 

Dejiny – magnetofónová páska?

Volkonskej mladší kompatriot filozof Lev Šestov (tá ruská duša pokropená frankofónnou rosou!) tvrdí (podobne ako veľký stredoveký mysliteľ Damiani), že Boh môže vzkriesiť minulosť a opraviť dejiny. Príklad? Omnipotencia Božia dokáže zadržať Sokratovu ruku, aby nesiahla po čaši bolehlavu (z dejín vieme, že tlak okolností naordinoval gréckemu mravokárcovi samovraždu). Je to ako vymazať a znova nahrať jednu a tú istú magnetofónovú pásku.

Keď Zinaida Volkonskaja prijímala z pohľadu pravoslávia heretické rímskokatolícke učenie, je pravdepodobné, že uvažovala veľmi podobne. Neprijímala herézy, ale ochutnávku budúcich „opravených dejín“! Verila vari ilúzii? Pre objektivitu dodajme, že byzantská spiritualita pozná pojem prelesť (cirkevnoslovansky прелесть), keď je človek oklamaný „vlkom v ovčom rúchu“.    

Opakujme s českým filozofom Zdeňkom Kratochvílom: „Filozof musí hľadať. Mnohé opúšťa a nachádza málo – totiž jedno.“ Zinaida Volkonskaja žila v dobe, kedy ruskej ortodoxnej cirkvi vládol namiesto patriarchu vrchný prokurátor posvätnej synody – bábka v rukách cára. Hľadala to, čo počas jej života neexistovalo, a neexistuje to ani dnes: ruský pravoslávny Vatikán.      

Obrázok č. 7.: Volkonskej salón v Moskve bol dielňou umeleckých mozgov. Zdroj: wikimedia.org

A názor kňažnej na lásku k vlasti? Nenarodila sa v Rusku. Mohli ste ju stretnúť v Londýne, Paríži, Viedni a napokon v Ríme. Bolo verejným tajomstvom, že jej ruština mala v prvej polovici jej života ďaleko od dokonalosti. Celý život však zostala Ruskou do poslednej bunky. Dôverne poznala významné európske kultúry (francúzsku, taliansku, nemeckú) a ovládala klasické jazyky, a predsa nepodľahla synkretizmu.   

Odkaz pre 21. storočie  

Pre nepokojného ducha Zinaidy Volkonskej bola Európa oceánom, po ktorom sa mohla plaviť, no prístavom pre ňu zostávalo Rusko. Do exilu neodišla ex voluntate sua. Nebol to útek, skôr vyslobodenie persony non grata zo zlatej klietky dobovej reálpolitiky.

Za zamyslenie stojí Volkonskej umelecká a vedecká mnohokoľajnosť. Milovala históriu (Spoločnosť pre ruské dejiny a starožitnosti pri Moskovskej univerzite a Spoločnosť milovníkov ruskej slovesnosti ju poctili čestným členstvom). Volkonskaja vyznávala návrat ad fontes a viedla flexibilný vnútorný dialóg s Herderovým výskumom negermánskych národov. 

Bez ohľadu na to, či sa stotožníme s niektorými z neortodoxných politických a spirituálnych postojov Volkonskej, treba uznať, že zostáva zapísaná v dejinách ako tá, čo zalievala záhradu ruskej intelektuálnej elity v Taliansku.  

Vo fyzike sa energia nestráca, ale premieňa. Prevedené do historickej vedy, kultúry nemiznú. Transformujú sa. Nezmizla teda antika, nezmizli starí Rimania, Gréci, Slovania… iba nám na našej časovej osi ostali za chrbtom. Aby sme im dovideli do očí, musíme k nim obrátiť tvár.    

_________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

KOMOROVSKÝ, Ján: Veľký duch z vily Wolkonsky. In: Historická revue, ?

KRATOCHVÍL, Zdeněk: Studie o křesťanství a řecké filosofii. Praha : Česká křesťanská akademie, 1994. ISBN 80-85795-06-X

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.