Cesta k Mníchovu

Magazín Magistra História pozýva prečítať si článok o ceste k Mníchovskému diktátu. Dozviete sa tu o nátlaku zo strany Nemecka, ale aj o vnútropolitickej situácii.

Zahraničnopolitická situácia

diktatV 2. polovici 30. rokov  20. storočia sa pozícia Československa na zahraničnej politickej scéne komplikovala. Zvyšovanie napätia zo strany Nemecka a postupný nezáujem zo strany Francúzska a Veľkej Británie spôsobili, že Československo nemeckému tlaku napokon podľahlo. A to napriek snahám prezidenta Beneša chrániť republiku obrannými aktivitami, ktoré vyvíjal od roku 1935.

Po anšluse Rakúska, ktorý sa uskutočnil 12. marca 1938, sa Nemecku otvorila cesta začať pripravovať zelený plán, ktorého cieľom bolo rozbitie Československa. Adolf Hitler sa snažil Československú republiku zdiskreditovať na medzinárodnom poli a spôsobiť jej rozvrat zvnútra prostredníctvom nemeckej národnostnej menšiny žijúcej v ČSR. Ešte pred anšlusom mal Hitler prejav (20. februára 1938), v ktorom vyhlásil, že Nemci žijúci v dvoch susedných štátoch trpia, prenasledujú ich a upierajú im ich občianske práva, pričom nemajú ani slobodu svetonázoru. V tomto prejave prakticky porovnával situáciu Nemcov v Rakúsku a Československu. Aj keď si čelní predstavitelia Československa uvedomovali hroziace nebezpečenstvo, do vývoja anšlusu nedokázali aktívne zasiahnuť. Neurobili tak ani Francúzi či Briti. Deň po anšluse si politickí predstavitelia uvedomovali vážnosť situácie, no v prípade núdze sa spoliehali na pomoc členov Malej dohody. Rovnako začali zisťovať názor ZSSR na danú situáciu. ZSSR sa postavil k samotnému anšlusu kriticky. Na otázku Zdenka Fierlingera, československého vyslanca v Moskve, či sa ČSR môže spoľahnúť na spojeneckú zmluvu so ZSSR, odpovedal námestník ministra zahraničných vecí, Potemkin, kladne.

Za najsilnejšieho partnera v tejto nejasnej situácii považovali čelní predstavitelia ČSR práve Francúzsko, a to pre zmluvne zakotvenú spoluprácu z rokov 1924 a 1925. Vyslanec Štefan Osuský sa v Paríži už na tretí deň od prejavu Hitlera snažil  získať prejav podpory od predstaviteľa poslaneckej snemovne. Urobil tak Y. Delbos 26. februára. „Etnická príbuznosť nie je dôvodom na zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu a v danom prípade by Francúzsko dodržalo svoje záväzky voči Československu..“ Napriek tomuto prejavu sa v poslaneckej snemovni začali ozývať negatívne hlasy, ktoré začali kritizovať a spochybňovať versailleské mierové zmluvy, čo napokon predurčilo francúzsky postoj pri vytváraní Mníchovskej dohody. Na druhej strane bolo Francúzsko úzko späté s Veľkou Britániou a tá oblasť Československa nepovažovala za svoj primárny záujem, dôležitejšia bola pre ňu oblasť Stredomoria, kde pre ňu ako nepriateľ vyvstávalo Taliansko, ako i oblasť na Ďalekom východe, kde sa ako súper javilo Japonsko.

Na celú situáciu zareagoval aj ministerský predseda ČSR Milan Hodža. Priznal, že na území republiky žijú približne 3 milióny nemeckej národnostnej menšiny, no vyhlásil, že republika garantuje ich občianske, národné, ale i kultúrne práva. Hodža rovnako vyhlásil, že hranice republiky sú nedotknuteľné, a preto ich v prípade akejkoľvek núdze budú brániť.

Aj keď sa spočiatku zdalo, že ČSR má veľmi dobré pozície na medzinárodnej scéne a v prípade núdze ju podporia Francúzi, ktorých by určite podporili Briti, nebolo to také jednoduché práve z dôvodu vnútropolitickej krízy Francúzska. Kým Blumova vláda sľubovala splnenie záväzkov voči ČSR, pri vláde Daladiera a Bonneta to už nebolo také isté. Nová vláda začala nasledovať britskú politiku ústupkov. Po britsko-francúzskej porade, ktorá sa uskutočnila 28. až 29. apríla, bolo jasné, že Československu vojensky nepomôžu, ale zároveň československú vládu žiadali, aby urobila, čo najväčšie ústupky voči sudetským Nemcom, a z toho dôvodu mala československá vláda rokovať s Henleinom.

Vnútropolitická situácia

Hitler sa od začiatku snažil urobiť z postavenia nemeckej národnostnej menšiny v ČSR výrazný problém, ktorý chcel presunúť z vnútropolitickej sféry na zahraničnopolitickú sféru, aby tak ČSR nemala možnosť riešiť daný problém sama. V jeho službách pracoval Konrad Henlein, ktorý stál na čele Sudetendeutsche Partei (SdP). 28. marca odišiel spoločne so svojím zástupcom K. H. Frankom za Hitlerom, kde sa v spoločnosti Hessa a Ribbentropa stanovila taktika voči ČSR. Henleinovou úlohou bolo stupňovať požiadavky nemeckej národnostnej menšiny takým spôsobom, aby boli pre československú vládu neuskutočniteľné. Rovnako už v tomto období začal organizovať polovojenské ozbrojené oddiely, ktoré sa pripravovali na protičeskoslovenské vystúpenie.

Výsledkom týchto dohôd sa stal zjazd strany (24. apríla 1938) v Karlových Varoch, kde boli formulované požiadavky sudetských Nemcov do ôsmych bodov. „1. Vytvoriť stav úplnej rovnoprávnosti a rovnocennosti nemeckej národnostnej skupiny s českým národom, 2. Uznať nemeckú národnostnú skupinu ako právnickú osobu, ktorá by si mohla chrániť toto rovnoprávne postavenie v štáte, 3. Určiť a uznať priestor obývaný sudetskými Nemcami, 4. Vybudovať nemeckú samosprávu v sudetonemeckom priestore na všetkých úsekoch verejného života, 5. Prijať zákonné ochranné opatrenia pre tých nemeckých štátnych príslušníkov, ktorí žijú mimo uzatvoreného nemeckého priestoru, 6. Odstrániť krivdy, ktoré boli sudetským Nemcom spôsobené od roku 1918, 7. Uznať a uviesť do života zásadu: na nemeckom území nemeckí verejní zamestnanci, 8. Zabezpečiť úplnú slobodu priznávať sa k nemeckému ľudu a k nemeckému svetonázoru.“ Tieto požiadavky spôsobili májovú krízu v Československu.

Situáciu rovnako komplikovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá sa v tomto období radikalizovala. Už 8. februára 1938 sa stretli traja poslanci z SdP u Andreja Hlinku v Ružomberku, a následne sa strana HSĽS 25. marca 1938 rozhodla znásobiť spoluprácu so stranami národnostných menšín. Strane nevyhovoval ani národnostný štatút, ktorý vláda schválila 26. júla 1938. Strane podmienky národnostného štatútu nestačili, a preto vytvorili jej predstavitelia 3. návrh na autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Jeho autormi boli F. Ďurčanský, M. Sokol a A. Kočiš. Podľa neho sa malo ČSR pretvoriť na voľnú federáciu s konfederačnými prvkami, pričom Slovenská krajina mala mať autonómiu. Okrem tejto iniciatívy už ľudáci nadväzovali kontakty aj v zahraničí. K. Sidor odišiel do Poľska 19. mája 1938, kde sa dohadoval s ministrom zahraničných vecí Józefom Beckom. Vďaka nemu získali ľudáci podporu pri príchode delegácie z Pittsburgu. HSĽS v tomto období mobilizovala masy, už 5. júna 1938 sa v Bratislave uskutočnila ľudácka demonštrácia, kde bola ľuďom ukazovaná Pittsburská dohoda.

V tejto situácii, ktorú komplikovala aj strana HSĽS, kedy Goebbelsova propagandistická kampaň dosahovala svoj vrchol, stroskotali snahy československej vlády dohodnúť sa s Henleinovcami. Do sporu sa miešala Veľká Británia, ktorá v nemeckých oblastiach ČSR požadovala plebiscit. Francúzsko nechcelo vojenský konflikt, a preto upozorňovalo ČSR, že ak sa nepokúsi dohodnúť so Sudetendeutsche Partei, vypovedá spojeneckú zmluvu. A napokon, ZSSR sa dištancovalo od prebiehajúceho sporu. V takejto situácii mal prísť z Veľkej Británie do ČSR lord Runciman, ktorý mal zistiť informácie o postavení nemeckej národnostnej menšine v ČSR a následne mal byť prostredníkom v dohode medzi československou vládou a Sudetendeutsche Partei. Prezident ČSR, E. Beneš, s touto situáciou nesúhlasil aj z toho dôvodu, že s lordom Runcimanom nemali dobré vzťahy po vzájomných stretoch v Spoločnosti národov. Napokon musel súhlasiť, inak by ČSR bolo označené za neochotné rokovať so Sudetendeutsche Partei. Runciman prišiel do ČSR 3. augusta 1938. Touto misiou sa vnútropolitický problém týkajúci sa nemeckej menšiny riešil ako medzinárodný problém, čo šlo presne podľa Hitlerových plánov.

29. augusta československá vláda vypracovala tzv. 3. plán ústupkov voči SdP, avšak ani tieto ústupky nevystihovali Karlovarský program. Bola tu snaha uplatniť národnostný štatút a vyhnúť sa tak akceptovaniu všetkých snáh zo strany SdP. Runciman to považoval za nedostatočné a henleinovci to odmietli 2. septembra 1938. Preto napokon vláda už 5. septembra 1938 vypracovala tzv. 4. plán, v ktorom akceptovala všetky požiadavky z Karlových Varov.

To celú situáciu ešte viac komplikovalo, pretože ani SdP, ani Hitler neočakávali, že podmienky budú prijaté. 12. septembra 1938 Hitler vystúpil v Norimbergu a začal hovoriť o ťažkých životných podmienkach sudetských Nemcov, o tyranskom útlaku zo strany československej vlády a žiadal právo národov na sebaurčenie, načo na druhý deň zareagovala SdP zrážkami a pokusmi o vzburu vo viac ako 60 československých obciach. Týmto chcel Henlein vyvolať puč na celom nemeckom území v ČSR. Vláda vyhlásila vo všetkých pohraničných oblastiach stanné právo, tiež vydala zatykač na Henleina a ďalších vodcov,  a presadila úradný zákaz SdP. Vodcovia SdP preto utiekli do Nemecka. 15. septembra 1938 vydal Henlein dve prehlásenia, ktoré určil svetovej verejnosti, aby tak opätovne poukázal na zlú situáciu nemeckej národnostnej menšiny. „Chceme žiť ako slobodní ľudia! Chceme opäť mier a prácu vo svojej vlasti. Chceme domov, do ríše! Boh žehnaj nám i nášmu spravodlivému boju!“

Hitlerove požiadavky v Berchtesgadene a Godesbergu

Keďže snahy lorda Runcimana stroskotali, tak sa britský premiér A. N. Chamberlain rozhodol celú situáciu riešiť priamo s Hitlerom. K stretnutiu došlo v Berchtesgadene 15. septembra 1938. Hitler sa vyjadril, že je v prvom rade nutné vyriešiť problém Československa, a to pripojením sudetonemeckých území k Nemecku. „Malá podradná zem sa správa k veľkej tisícročnej nemeckej ríši ako k niečomu menejcennému.“

Hitler sa v tomto období snažil vytvoriť napätie na československo-nemeckom pohraničí. A to prostredníctvom zvláštnych oddielov Freikorps, ktoré vznikli 17. septembra. Mali za úlohu vnikať na československé územie, terorizovať obyvateľstvo a vykonať rôzne menšie akcie voči československým hliadkam. Túto napätú situáciu sa snažili Briti a Francúzi riešiť na zasadnutí v Londýne, ktoré sa uskutočnilo 18. až 19. septembra. Po vzájomných diskusiách si obe strany uvedomili, že existujú už iba dve riešenia, buď vyhovejú Nemecku alebo bude rozpútaná vojna. Preto sa rozhodli akceptovať Hitlerove berchtesgadenské požiadavky. Výsledkom bola britsko-francúzske ultimátum, ktoré bolo predložená československej vláde ešte v deň ukončenia londýnskych porád.

Beneš si uvedomoval, že bez podpory Francúzska a Veľkej Británie by nemal voči Nemecku žiadnu šancu, preto akceptoval bertesgadenské požiadavky. Následkom tejto situácie padla Hodžova vláda 22. septembra 1938, vystriedala ju úradnícka vláda generála Syrového a v Prahe prebehli protivládne demonštrácie.

22. septembra odcestoval A. N. Chamberlain do Godesbergu, kde chcel Hitlerovi predostrieť riešenie problému Československa. Ostal však zaskočený, pretože Hitler sa už nechcel uspokojiť len s berchtesgadenskými požiadavkami, žiadal viac. Hitler sa v tomto období ujal aj maďarskej národnej menšiny a poľskej etnickej menšiny v Tešínskom Sliezsku.

mnichovsky diktatHitler svoje požiadavky stále vyostroval. Chcel, aby sa na území, ktoré plánoval obsadiť, uskutočnil plebiscit. Ten sa mal vykonať podľa stavu k 28. októbru 1918, právo hlasovať mali mať všetci Nemci, a teda aj tí, ktorí opustili Československo, a to podľa sčítania ľudu z roku 1910. Zato Česi usadení na danom území nemali právo hlasovať. Hitler chcel, aby bolo toto územie odovzdané Nemecku k 1. októbru 1938. V takejto situácii ČSR dňa 23. septembra 1938  o pol jedenástej večer mobilizovalo. Veľká Británia aj Francúzsko súhlasili s týmito krokmi. Preto začali mobilizovať aj oni a vojsko uviedli do stavu pohotovosti. ZSSR sľúbil, že v prípade núdzi pomôže, ak pomôže Francúzsko. Avšak nik zo zainteresovaných nechcel, aby došlo k vojenskému konfliktu, preto Chamberlain začal opätovne rokovať s Nemeckom. Navrhoval, aby Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko, Taliansko a československá vláda o celom spore opätovne rokovali. Mediátorom v tomto spore mal byť B. Mussolini za Taliansko. Hitler napokon rozhodol, že konferencia sa uskutoční v Mníchove bez československej vlády.

Mníchovská konferencia

Keby sa neuskutočnila Mníchovská konferencia a neriešil sa problém Československa, Hitler mal plán vpadnúť do ČSR 28. septembra 1938 o 14:00.

Mníchovská konferencia prebiehala 29. septembra 1938 v Mníchove. Bola to konferencia štyroch veľmocí: Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska. Mal sa na nej prejednávať návrh Mussoliniho na riešenie československého problému. No v skutočnosti mu tento návrh pripravili nacisti, pričom dodržiaval godesberské podmienky, ktoré si vytýčil Hitler. Jediným ústupkom bolo, že Československo nemuselo tieto územia odstúpiť do 1. októbra, ale do 10. októbra. Všetci prítomní signatári sľúbili, že budú garantovať nové hranice. Za Československo prevzali dohodu 30. septembra vyslanci Hubert Masařík a Vojtěch Mastný, ktorí boli počas rozhovorov a samotného priebehu rokovaní Mníchovskej konferencie v hoteli Regina, kde boli strážení nemeckým gestapom. Táto dohoda bola voči československej vláde diktátom, pretože sa nečakalo na kladnú alebo zápornú odpoveď vlády, dohoda bola jednoducho prijatá podpismi jednotlivých signatárov a ČSR nemalo na výber. Napriek tomu minister zahraničných vecí ČSR, Kamil Krofta, oznámil prijatie dohody 30. septembra o pol jednej popoludní.

Nielenže sa tak mesiac od dvadsiateho výročia vzniku republiky zmenili jej pôvodné hranice, ale ČSR navyše do troch mesiacov od prijatia mníchovského diktátu mala riešiť aj požiadavky maďarskej národnostnej menšiny a zároveň aj poľskej menšiny. Mníchovskou dohodou neprišlo ČSR len o územia, ale  následne po ďalšom rokovaní s Nemeckom mu malo vyplatiť 481 miliónov korún v zlate a podľa opčného práva si mohli ponechať Nemci žijúci v Nemecku svoju pôdu v českom vnútrozemí.

___________

Autorka: Veronika Dziaková

Zdroje:

BYSTRICKÝ, Valerián – MICHELA, Miroslav – SCHVARC, Michal. Rozbitie alebo rozpad? Bratislava: Veda, 2010.

DEJMEK, Jindřich. Edvard Beneš, Československo a Mníchov: realita a mýty okolo osudového rozhodování z konce září 1938. In NĚMEČEK, Jan. Mnichovská dohoda cesta k destrukci demokracie v Evropě. Praha: Nakladateství Karolinum, 2004.

FERENČUHOVÁ, Bohumila – ZEMKO, Milan. Slovensko v 20. storočí: V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.

KOVÁČ, Dušan. Nemecko a nemecká menšina na Slovensku ( 1871 – 1945). Bratislava: Veda, 1991.

KVAČEK, Robert – OLIVOVÁ, Věra (ed.). Dějiny Československa od roku 1918 do roku 1945. Brno: Státní pedagogické nakladatelství, 1967.

RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Spolupráce a konflikty 1914 – 1992. Vyšehrad: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012.

Obrázky: galerie.vojsko.net/albums/userpics/10005/0/normal_VECERNI_CESKE_SLOVO_22__9__1938.jpg

ceskatelevize.cz/ct24/sites/default/files/styles/scale_1180/public/images/1073096-507869.jpg?itok=_f4HqY1s

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.