Čierna pani a kostlivec

Čas je ľad v ohni. Bola Ema Destinnová väzňom času? Pobozkaná múzami divadla, hudby a literatúry vedela, že po každom hosanna jedného dňa príde ukrižuj! Kto ju odsúdil na smrť?      

V roku 1914 si „Destinnka“ kúpila zámoček v juhočeskej Stráži nad Nežárkou a z bývalého sídla barónskej rodiny z Leonhardi vyrobila výkladnú skriňu tých najbizarnejších vecí. V komnatách najslávnejšieho svetového sopránu nechýbali vzácne starožitnosti, memorabílie spojené s Napoleonom, byzantské ikony či orientálny porcelán. Jej posteľ strážil kostlivec Ivánek. Vlastnila tiež zmenšený model rakvičky s umelými červíkmi, sovu so svetielkujúcimi očami, hada a krištáľovú vešteckú guľu. Kráľovná opery sa menila na kráľovnú hororu. A v módnom hororovom filme si aj sama zahrala.

Obrázok č. 1.: Ex libris Emy Destinnovej. Zdroj: internet

Krotiteľka levov

Moc spevu alebo Levia nevesta. Tak znel názov krátkej snímky Hansa Ewersa v hlavnej úlohe so slávnou opernou speváčkou, ktorej svet ležal pri nohách. A teraz pri nich ležali aj bengálske levy. Do klietky plnej štrnástich šeliem z Hagenbeckovho zverinca filmári v roku 1912 prepašovali klavírne krídlo. Destinnová, ktorá v noci hladkala mačacie chvosty a nedala dopustiť na svoju mňaukajúcu chlpatú Macinku, sa levov nezľakla. Dvaja krotitelia – pre istotu s odistenými pištoľami – neveriacky krútili hlavou.

Kráľom zvierat zaspievala áriu zvodnej Dalily z opery Samson a Dalila francúzskeho skladateľa so „svätým“ menom Camille Saint-Saënsa. Pre úplnosť treba dodať, že nešlo o príbeh so zápletkou, iba o krátky „šot“ (pre niekoho aj „šok“). Destinnová bola možno prvou Češkou, ktorá natočila videoklip!

Snímka sa žiaľ nezachovala, no fotografia speváčky s levom Goliášom, ako spokojne pradie na klavíri, zdobila svojho času nejeden kabinet kuriozít. Kto bola dáma, pred ktorou mali rešpekt aj levy?

Obrázok č. 2.: Po dobrodružstve s levmi zostali len fotografie. Zdroj: pinterest.com

Vidieť Emu Destinnovú so zaprášenou latinskou knihou nebolo ničím nezvyčajným. Bola mimoriadne vzdelaná a dopisovala si s profesormi zo Sorbonny. Po smrti milovanej matky začala experimentovať s okultizmom. Budúca diva mala vtedy iba devätnásť a jej fascinácia záhrobím rástla geometrickým radom.

Nechoďte do Ameriky, ak si chcete plniť americký sen. Zostaňte doma a zmeňte svet vôkol seba. Toto a ešte čosi navyše – o čom básnik nepíše – radil začínajúcim umelcom pražský mecenáš Emanuel Kittl. Nástrahy veľkého sveta pán Kittl okúsil na vlastnej koži. S Janom Nerudom podnikol cestu až do Palestíny a Egypta. Do Prahy kráčal bosý, aby zo stovežatej krásavice na Vltave nakoniec riadil pivovary a bane. Netrvalo dlho a jeho žena sa mohla voziť v kočiari.

Štyri schody naraz

Na stole s drevenou intarziou a s odtlačkami prstov pražskej bohémy pribudol uzlíček. Presne o polnoci, 26. februára 1878. Neboli to karty ani pohár absintu. Druhorodená dcéra Emanuela Kittla sa vedela dobre narodiť.

Okrem husľového sláčika „lámala“ maliarsky štetec aj literárne pero. Detské hry ju nelákali, zato písať dokázala ako „český žandár“. V roku 1896 debutovala ako dramatička s hrou Ta první láska. Emino okolie si nemohlo nevšimnúť jej zvláštny, zamatovo sfarbený hlas. Zdedila ho po mame, ktorá prenikala do tajov talianskeho belcanta u Lampertiho v Miláne. Jindřiška Šrutová-Kittlová to dotiahla až do parížskej opery, narodenie dcér však dalo jej kariére rekviem.

Obrázok č. 3.: Vždy elegantná Ema Destinnová nadviazala na opernú kariéru matky. Na obrázku s hlavou Jána Krstiteľa v opere Salome. Zdroj: internet

Ponáhľaj sa, vládca priepasti! Re dell’abisso, affrettati! Veštkyňa Ulrica, protagonistka Verdiho opery Maškarný bál, vzýva démonov. Aj pod maskou impulzívnej, tvrdohlavej (možno trochu rozmaznanej) pražskej femme fatale sa skrýval hlas špiritistky odvážne atakujúci priepasti kontraaltu.

Výšky dramatického sopránu odomkol Eme kľúč uciteľky Marie Destinn-Loewe, dedičky južanskej školy maestra Mazzocattiho. Pod jej vedením, ako aj pod láskyplným dohľadom herečky Otílie Sklenářovej-Malej, nekráčala schodík za schodíkom. Brala štyri schody naraz!

Studená sprcha  

V roku 1897 už hotová, vyškolená speváčka zaklopala na brány národného divadla. Pred riaditeľom Adolfom Šubrtom suverénne „vypálila“ dve árie z Bizetovej Carmen. Cesto vykypelo z hrnca. „Slečna, zdá sa mi, že sa pri spievaní príliš rozčuľujete. Dajte si sprchu.“

Všetko prečo má svoje preto, a aj impresáriova netaktná stopka má svoje pozadie. Emin otec patril k strane mladočechov, ktorá sa v Rakúsko-Uhorskej monarchii usilovala o zmeny v prospech krajiny Praotca Čecha. Riaditeľ divadla sa radil medzi pochlebovačov režimu, pre ktorých staré bolo lepšie a nové ešte horšie.

Obrázok č. 4.: Odmietnutá. Carmen neskôr patrila medzi Destinnovej najlepšie roly. Zdroj: wikimedia.org

Vybavovanie si účtov cez talentovanú dcéru politického protivníka – to bol iba začiatok. Pod vplyvom intríg nemeckých speváčok stroskotalo aj ďalšie Emino predspievanie, tentoraz v Drážďanoch. Osud? Ema si latinské destinare požičala z priezviska jej pedagogičky. Etymológia slova neukazuje prvoplánovo na osud, skôr na správny smer na ceste životom (porovnajme slovenské destinácia – miesto určenia, konečná stanica).

Pomohlo? Po fiasku v berlínskom Theater der Westens to skúsila v Dvornej opere. Uspela. Na prvej scéne pruskej opery Ema Destinnová prežila celé desaťročie. Rôzne všeslovanské pochody a zjazdy, ktoré Destinn organizovala pod Brandenburskou bránou, brali poslednému nemeckému cisárovi Wilhelmovi II. pokojný spánok. Čo by však neprepáčil svojej dive? Umelkyni, ktorej Talian Leoncavallo napísal „na telo“ operu Roland z Berlína?

Aj strecha cisárskej imunity mala deravú škridlu (latinské protector skrýva substantívum tectum, strecha: ochranca je ten, kto nás vezme pod svoju strechu). Destinnovej začiatky patrične osladzoval dvorný radca Pierson, s ktorým bola na nože. Poučenie? Svedomie nie je uterák, ktorým zotierame cudzie chyby. A skutočná kariéra nie je nikdy meteor.

Obrázok č. 5.: Mladosť s milovaným klavírom. Prežila s ním dobré i zlé. Zdroj: wikimedia.org

Jej pieseň nahral Kája Gott  

Svoju berlínsku etapu Destinnová vyfarbila v nedokončenom románe Pan doktor Casanova.  So slovom si dobre rozumela, v pase mala preto zapísané povolanie speváčka a spisovateľka. V Nemecku Destinnovej vyšli dve zbierky básní. Jej rozsahom najdlhšie literárne dielo, román Ve stínu modré růže odhaľuje osudy bývalých majiteľov strážskeho panstva. Destinnová prekladala, pokúšala sa komponovať a v roku 1902 vydala známu antológiu Album klasikov. Pieseň Franza Schuberta Planá růže na text Emy Destinnovej zaradil v roku 1984 na svoju platňu s klasickou hudbou Koncert pro tebe aj český slávik Karel Gott.

Večný strach zo sklamania z ľudí pomohla obletovanej umelkyni prekonať jej dlhoročná spoločníčka a komorná Marie Martínková. V knihe Kráľovná sopránu odhaľuje čo-to zo speváčkinej trinástej komnaty.

Levov sa nebála, zato pred deťmi upadala do rozpakov. Nevedela s nimi nadviazať kontakt. Milovala knihy, samotu a zvuk hodín na zámockej veži. Neznášala vietor, vzrušoval ju dážď. Oprášila detskú záľubu v maľovaní a pokúsila sa dokonca sochárčiť. Žblnkot rieky Nežárky bol pre Emu Destinnovú najúčinnejším sedatívom. Napriek tomu nehľadala slávu – sláva si ju našla sama.

„Kdybych nebyla výstřední, byla bych prostřední.“ dala sa počuť, tušiac krédo budúcich popových hviezd, ktoré robia všetko možné i nemožné, len aby nezišli z očú verejnosti. Slovami Marie Martínkovej: „Ona nehrala divadlo, ona ho žila.“ 

Obrázok č. 6.: Zámocká pani. Zdroj: wikimedia.org

Ema Destinnová patrila k hŕstke šťastlivcov, ktorí brázdili české ulice na prvých automobiloch. Renaultku z roku 1907 podaroval obľúbenej umelkyni hudbymilovný Wilhelm II.

Tajomstvo v kožuchu

Podľa Martínkovej sa Destinnová úspešne pohybovala v protirakúskom odboji a tajné dokumenty pašovala na vnútornej strane kožucha. Pohnuté udalosti kriesi na filmovom plátne Božská Ema. V politickej perzekúcii poprednej sólistky z Metropolitnej opery však  diváci videli strašiaka normalizácie a film z roku 1979 musel zmiznúť z kín…

Ale späť do roku 1916. Pre umelkyňu mal horkú príchuť, úrady ju nijako nešetrili. Špionáž rovná sa vlastizrade – a tá sa rovná zastreleniu bez súdu.

Od trestu smrti Destinnovú zachránil (kto iný?), než jej protektor cisár Wilhelm. V tom čase bol vrchným veliteľom spojeneckých vojsk a jeho rukami museli prejsť všetky rozsudky smrti. Destinn kedysi žiarila v jeho opernom dome – a cisár jej mal teraz obrazne zotnúť hlavu? Výnimka z paragrafu sa nakoniec našla. Cisárov dvorný lekár vyhlásil, že diva je chorobnou vlastenkou a jej účasť v odboji nebola podmienená peniazmi, lucri causa, lež psychiatrickou diagnózou. Vyhlásili ju za blázna.

Domáce väzenie v zlatej klietke na zámku na Stráži po vojne vystriedalo sklamanie z hasnúcej hviezdy. Destinnovej miesto v americkej zlatej podkove, kde spolu s neapolským „tenorovým Vezuvom“ Enricom Carusom chrlila lávu hudby a privádzala davy do tranzu, zaujali iné speváčky. Češka sa nikomu nevnucovala – bola zvyknutá, že agenti si ju vyhľadajú sami.

Obrázok č. 7.: S Carusom tvorili pár iba na javisku. Zdroj wikimedia.org

Politikou rozbitej ozdobe medzinárodných scén však nebolo umožnené ani to, aby učila na pražskom konzervatóriu. Jediným žiakom Emy Destinnovej bol (ešte pred vojnou) talentovaný, v krajine galského kohúta naturalizovaný barytonista s alžírskymi koreňmi Dinh Gilly. Ona ho naučila po česky, on ju zasvätil do arabčiny. (On ju miloval, ona jeho nie.) Lenže prišla vojna a Gilly ako občan nepriateľského Francúzska mal zrátané aj vlasy na hlave. Posledná stopa vedie do zajateckého tábora…       

Vzťahy 

Ruky divy bozkávali hudobníci Toscanini a Puccini, obom dala košom. Nepomohlo ani to, že Puccini napísal pre čiernu pani zo Stráže operný western Dievča zo Zlatého západu. Spektakulárna scéna s koňmi a kovbojmi vyzerala ako Hollywood pred Hollywoodom. Non uno ictu arbor cadit alebo strom nepadá jedinou ranou. Viacnásobné dvorenie nepomohlo a Destinnová si ku koncu života vzala Čecha, ako si predsavzala. Manželstvo nebolo šťastné. Dôstojník Halsbach bol na Destinnovej vkus príliš veľký realista.

V tínedžerských rokoch sa zamilovala do dobového Sagana, cyklistického pretekára Vodílka. Kvôli nenaplnenej láske sa chystala skočiť z balkóna. Viac, ako Vodílkov imidž ju zrejme priťahoval jeho bicykel, ktorý bol módnou novinkou.

Ema dokázala spojiť ducha slovanstva (česká krv), germanizmu (plodné berlínske či americké sezóny) i latinstva (románsky temperament, talianska hlasová technika a vzťah k latinskej antike). Čo sa skrýva pod etalónom univerzality? Slovo zložené z latinského unus a versus rozpráva príbeh. Doslova: „obrátený k jednému.“ Všetko univerzálne potrebuje svoj leitmotív – svoj tmel. Aby sa univerzalita nepremenila na chaos.

Obrázok č. 8.: Autorka článku Lucia Laudoniu na návšteve zámku v Stráži nad Nežárkou. Zdroj: súkromný archív Lucie Laudoniu

U Destinnovej bol týmto lepidlom, tmelom univerzality, patriotizmus. Umelkyňa prispela k pozitívnej percepcii Čechov za hranicami vlasti. „Všade nás mali za Cigánov,“ spomína komorná Martínková, narážajúc na známe frankofónne bohémiens

Posledné dejstvo 

Jej hlasový fond bol úctyhodný. Keď z vyšehradskej skaly spievala oratórium Nastolení Libušino, nepotrebovala mikrofón. „Destinnkin“ hlas bolo podľa pamätníkov počuť až do vzdialenosti kilometra! Hoci sopranistka, rozprávala altom. V strednej polohe mala trombónový zvuk odpozorovaný z úst Enrica Carusa. Lístky na Pražanku a Neapolčana sa predávali ako chlieb, na bravúrnosti oboch umelcov sa však podpísala najmä ich doba.

Éra zaoceánskych parníkov a starých dobrých aristokratických mravov dávala Destinnovej potrebný čas na pomalé, dôkladné štúdium postáv. More dobre využitého času bolo vodou na mlyn kvalite. V dnešnej hektickej dobe by žiadnej opernej speváčke nezostala chvíľa na mimohudobné záujmy. Destinnová ich mala požehnane – a mala na ne čas.

Obrázok č. 9.: Ruže majú tŕne. Od roku 1916 bola Destinnová v domácom väzení. Zdroj: wikimedia.org

Opera bola (je) národným pokladom Talianov. Preto nebolo bežné, aby nerománska (!) speváčka koncom 19. storočia dobýjala staggiony Londýna, Paríža či Latinskej Ameriky (i keď Češka Teresa Stolz a slovenská Maďarka Etelka Gerster mali suo tempore otvorené dvere až do La Scaly!).

Tu tkvie tajomstvo Destinnovej honorárov. Nielenže obstála v tvrdej medzinárodnej konkurencii, božská Ema zabodovala renesančnými aktivitami spisovateľky, zberateľky starožitností, mystičky či mysliteľky. Stelesňovala fenomén secesie sui generis. Bola viac, než speváčkou – a takýto rozhľad u opernej umelkyne nebol na dennom poriadku ani v praxi takých vyspelých kultúr, akými bolo Taliansko či Nemecko.

Obraz divokých kačiek letiacich do neznáma, ktoré veršami namaľoval klasický čínsky básnik Li Po, bol Destinnovej životným kompasom. Smer oblaky, sféry, sloboda. Speváčkin vlastnoručný epitaf o duši vtelenej do krídel bielych čajok naberal nebezpečne reálne kontúry. Ešte v roku 1928 vystúpila na oslave Masarykových narodenín a absolvovala veľký comeback v Albert Hall v Londýne. Vysoký krvný tlak a miznúce svetlo z očí boli jej najväčšími nepriateľmi. O dva roky sa podrobila oftalmologickému zákroku. Jej dni však boli zrátané a 28. januára 1930 sa Ema Destinnová dočkala poslednej premiéry menom Smrť.


 ____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

HARTMAN, Emil: Královna zpěvu Ema Destinnová ve vzpomínkách Marie Martínkové. Praha : Orbis, 1995. ISBN 80-235-0043-0

MARTÍNKOVÁ, Marie: Život Emy Destinnové. Plzeň : Emil Kosnar, 1946

Video:

Skladateľ Charles Gounod nám svojou Ave Mariou odkazuje, že ochranný plášť Borodičky, θεοτόκος, nemá v sebe diery hriechu. Ema Destinnová nahrala jednu z najhranejších sakrálnych kompozícií hneď dvakrát: v rokoch 1909 a 1911.

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.