Čo možno neviete o Samurajoch

Pohľad na samurajov (bushido) je oveľa zložitejší ako sa zvyčajne chápe. Nešlo iba o obetavú triedu bojovníkov. Je síce pravda, že občas boli viazaní bojovníckou prísahou tak, ako to opisujú legendy, no boli to tiež žoldnieri, cestovatelia, piráti, politici, vrahovia, tuláci, ale aj kresťania. 

V starovekom Japonsku poznali tri druhy bojovníkov: samuraj („vládcovi slúžiaci“), Ashigaru a ji-samuraj, ktorý bol na čiastočný úväzok bojovník a čiastočne poľnohospodár. Príchod misionárov do južného Japonska priviedol viacerých bojovníkov ku kresťanstvu. Asimilácia s novým náboženstvom však nebola celkom nezištná. Išlo aj o to, že väzby na kresťanstvo znamenali ťažiť z vojenskej technológie Európy. Keď boli z Japonska misionári vyhnaní a kresťania nútení vzdať sa svojej viery, rozhodlo sa 300 veriacich, na čele s mužom menom Takayama (dnes považovaný za svätého), utiecť. 

Aj keď sa mnohí domnievajú, že samurajovia boli elitnou bojovou silou, väčšinou išlo o pešiakov – tzv. Ashigaru. Boli to bojovníci slúžiaci cisárovi alebo svojmu pánovi. V boji využívali vždy všetky protivníkove slabiny a útočili na citlivé, hlavne zbrojou nechránené miesta na tele (krk, podpažie, zákolenie, prípadne žalúdok). Samurajovia boli cvičení od veľmi útleho veku. Najhoršie pre samuraja nebolo v boji  zomrieť, ale padnúť do zajatia, vzdať sa a sklamať svojho pána. Preto si v takomto prípade väčšinou vyžiadali pravo na rituálnu samovraždu – seppuku.

Seppuku 

Seppuku bol spôsob samurajov, ako si zachovať česť v prípade porážky alebo vtedy, ak sa im nepodarí ochrániť pána (samuraj bez pána = rónin). Išlo teda o rituálnu samovraždu. Rozpáranie si brucha je tak neuveriteľný spôsob ako samotné spáchanie takejto samovraždy. Je pravdepodobné, že ide o najznámejší element samurajských mýtov. Na západe je tento spôsob známy ako harakiri (v skutočnosti je tento výraz vulgárny a pravdepodobne by ho sami samurajovia nikdy nepoužili). Prvé významnejšie akty boli vykonané v 12. storočí. Obyčajní ľudia zvyčajne ukončovali život utopením alebo obesením, ženy samurajov si vo väčšine prípadov prerezávali hrdla; len samuraj mohol spáchať seppuku. Byť obyčajne popravený znamenalo pre samuraja veľkú potupu. Tým bol akt samovraždy dokonaný. Zmyla sa ňou hanba, potupa, prípadne sa zachránila česť. Aj to patrilo do kódexu Bushido – etického súboru pravidiel, ktoré presne vymedzovali pojmy„dobrého“ a „zlého“ jednania či konania pri ceste bojovníka Bushido. Typickými predstaviteľmi Bushido sú samurajovia.

V skutočnosti to však neraz bývalo aj tak, že ak po porážke zostal pán nažive, seppuku nedopustil. Nedávalo predsa zmysel, aby mrhal inak schopnými talentami. Obzvlášť podivné bolo tzv. junshi, kedy mali samurajovia svojou dobrovoľnou smrťou sprevádzať svojho pána na večnosť. To zaiste nevyhovovalo dedičovi, pretože namiesto kvalitnej samurajskej armády zdedil iba dvor plný mŕtvych mužov. 

Triumfom samuraja bola odseknutá hlava nepriateľa. Často sa tiež spomína, že samuraj bojoval do úplného konca. Ústup bol nepredstaviteľný a bral sa ako symbol zbabelca. No ani toto nie je tak celkom pravda. Pán – Daimyo vedel, že k dobrej vojenskej taktike patrí aj ústup, ktorý bol rovnako bežný v starovekom Japonsku ako kdekoľvek inde na svete. Pristupovalo sa k nemu najmä vtedy, keď bol Daimyo v nebezpečenstve. 

Uzurpátori a piráti

Samurajovia, podriadení pánom šľachtického pôvodu (Daimyom), vytvorili časom vlastné dedičné rody a získali väčšiu moc než samotný cisár. Z ich radov sa formovali šogunáty (vojenské diktatúry) 12. až 19. storočia.

Začiatkom 13. storočia vytlačila mongolská invázia kórejskú armádu od pobrežia. Japonsko zase sužoval hlad. Toto všetko spustilo ázijské pirátstvo, ktorého hlavnými protagonistami boli práve samurajovia, v tejto podobe nazývaní aj Woko. Boli zodpovední za veľké medzinárodné spory medzi Čínou, Kóreou a Japonskom. 

Meč – posvätná oceľ

Pre samuraja bol meč posvätná oceľ, znamenie sily a vnútorného uznesenia. Ľahostajné zachádzanie s mečom bolo absurdné. Nikdy naňho nesmel omylom stúpiť, alebo s ním zachádzať neopatrne, či dokonca podradne. Bola to časť jeho charakteru. Spôsob nosenia meča predpisoval napíklad najstarší a najbežnejší spôsob Tsurumaki Gatame No Shio To – prikazuje nosiť katanu v horizontálnej polohe- ostrím hore, aby pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Krátky meč Wakizashi bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.

Hrdina podčiarknutý romantikou

Hrdinský samuraj sa dostal do stredu záujmu básnikov, vedcov, byrokratov, ale aj bežných smrteľníkov. Hagakure sa pokladá za asi najväčšiu knihu o tom, ako sa stať samurajom. Duch tohto bojovníka zažiaril večnou slávou a prežíva až dodnes, aj keď podčiarknutý romantikou

Autorka: Simona Sagová

Zdroj: yoseikan-budo.sk, listverse.com

Obrázky: igorivart.deviantart.com, sites.google.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.