Funkcia televízie v nacistickom Nemecku

Nacistická televízia vysielala v mene Tretej ríše a nebola vystavená diváckemu ratingu. Moderné a nové médium so sebou prinášalo nové príležitosti a straníci chceli, aby sa televízor dostal postupne do každej rodiny a všetci tak mohli byť svedkami zázrakov národného socializmu. Preskúmajte s magazínom Magistra História funkciu televízie v nacistickom Nemecku, v dobe, kedy slúžila hákovému krížu.

televiziaPočiatky nacistickej televízie

Televízne vysielanie celej Tretej ríše začalo zábavnými programami vyrábanými v malom štúdiu v Berlíne v roku 1935. Zároveň išlo o prvé televízne vysielanie na svete. Z veľkej časti sa vysielalo naživo, keďže televízny záznam zatiaľ neexistoval. Neskôr sa však začal používať a vďaka tomu si aj dnes môžeme pozrieť úryvky z takmer tristo kotúčov filmu o televízii v službách nacistov. Tie prešli z bývalej ríšskej rozhlasovej spoločnosti do federálnych archívov a dnes sú kopírované s pomocou moderných metód, aby sa mohli zachovať aj pre ďalšie generácie.  

Všetky programy boli vyrábané na 35 milimetrovom filme a neprezentovali len politickú zábavu. Spočiatku bol propagandistický význam tohto vysielania obmedzený a prvé televízne rozhovory s predstaviteľmi strany pôsobili dosť amatérsky, ba až komicky. Vysielali sa ale aj správy o významných udalostiach, ako boli napríklad ríšske zjazdy strany v Norimbergu. Technológia však bola zatiaľ veľmi nemotorná, strih sa využíval len veľmi málo, točenie bolo preto veľmi podrobné a plné dlhých záberov. Na miestach televíznych reportérov pracovali ľudia z rádia, a preto sa aj televízne spravodajstvo robilo v podobnom štýle.

A hoci bolo na kvalite čo zlepšovať, nacistov tlačil vpred strach z konkurencie, ktorá prichádzala z Anglicka a USA. Dňa 22. marca 1935 bol preto narýchlo oznámený vznik prvej nemeckej televíznej stanice. Minister propagandy Joseph Goebbels (1897-1945) prorokoval novému médiu skvelú budúcnosť, keď sa však po prvýkrát na televíznej obrazovke uvidel, bol vraj skôr zdesený než nadšený. Postoj nacistickej elity k televízii bol z dôvodu obmedzenej kvality dlho rezervovaný.

Malé berlínske štúdio začalo svoje vysielanie robiť pravidelne trikrát do týždňa. Kamery boli spočiatku schopné zaznamenať moderátorov len od pásu nahor a ženy museli používať silný make-up, aby sa získal kontrast s tmavým pozadím. Prenos bol značne mechanický, postupne sa však jeho kvalita začala zlepšovať. V programoch sa často objavovali rôzne estrádne čísla známych rozhlasových zabávačov, ale aj pesničky vo veselom rytme, ako bola napríklad tá, ktorá propagovala nacistický rekreačný program „Z radosti k sile“.

Televízne prijímače a verejné vysielanie

V časoch, o ktorých sa bavíme, disponovalo televíznym prijímačom len pár vyvolených, vlastnili ho poprední predstavitelia strany, technici poštových úradov a niektorí novinári. Preto sa začalo vo veľkom s verejným vysielaním, hoci aj to bolo spočiatku obmedzené len na pár televíznych salónikov v Berlíne. Vznikajúci program mal na starosti poštový úrad, zodpovedný za prilákanie divákov do televíznych salónikov. Ten presadzoval systém maximálnej zábavy, ktorý mal ľudí do salónikov prilákať a poskytnúť im zábavu aj rozptýlenie. Počiatočné reakcie aj samotná návštevnosť však boli oveľa slabšie než sa očakávalo.

To sa ale zmenilo s letnými olympijskými hrami organizovanými v roku 1936Berlíne. Pod vplyvom tejto športovej udalosti bolo len v tomto meste zriadených 20 nových salónikov, ktoré sa pravidelne zapĺňali do posledného miesta. Natáčali sa prenosy mnohých športových podujatí, ale napríklad aj reportáž z olympijskej dediny. Poštový úrad začal využívať prechodnú filmovú metódu, aby sa natáčané programy mohli vysielať opakovane, hoci obrazovka naďalej vyzerá ako čierna diera.

Nenápadná propaganda ako súčasť každodenného vysielania

Ako roky plynuli, televízny štáb začal vyrábať čoraz viac programov a dokumentov sám. Vysielalo sa síce len vo večerných hodinách, ale už denne, nielen párkrát do týždňa. Aj keď sa vysielanie tvárilo ako odraz bežného života v Tretej ríši, v skutočnosti bolo hlavne zinscenovanou propagandou. Televízia sa však ani po niekoľkých rokoch fungovania nestala o nič príťažlivejšou pre vyššie nacistické vrstvy, a tie jej preto veľkú pozornosť nevenovali. Neurčovali televízii, čo presne vysielať. Systém nebolo možné kritizovať a kritický žurnalizmus v nacistickom Nemecku jednoducho neexistoval. Televízia nebola apolitickým ostrovom, no brutálna propaganda bola i tak neodbytnou súčasťou každodenného vysielania, aj keď občas bola ukrytá pod rúškom cynického kabaretu.

Neskrývaný antisemitizmus bol napríklad badateľný v reportáži z antiboľševickej výstavy v Norimbergu. Každoročné zjazdy strany v Norimbergu boli vrcholom televízneho vysielania. Od roku 1937 sa slávnostné sprievody natáčali s pomocou elektronických kamier a boli vysielané naživo vďaka káblovým prenosom. Zachované reportáže odhaľujú obmedzenú hodnotu televízie pre propagandistickú mašinériu. Nacistická televízia bola však aj tak vždy v zhode s nastolenou kultúrnou líniou. A hoci sa dosiahol pokrok v otázke technológie kamier, a tým pádom sa zlepšila kvalita obrazu a celkový prenos, televízne prenosy zo zjazdov strany si ani zďaleka nezískali medzi divákmi taký úspech ako reportáže z olympijských hier.  

Televízia si získava stálych divákov a snaží sa zmeniť na masmédium

Televízia nechýbala ani na najvýznamnejších štátnych udalostiach, ako bola napríklad návšteva talianskeho diktátora Benita Mussoliniho (1883-1945). Reportáž z jeho príchodu sa musela odvysielať ešte v ten istý večer a diváci mohli vidieť aj prenos z prijatia hosťa v rezidencii Hermanna Göringa (1893-1945), ktorého sa zúčastnili aj mnohí ďalší poprední členovia strany. Napriek tomu dávali diváci naďalej prednosť zábavným a športovým programom, obľube sa napríklad tešilo vysielanie z Európskych majstrovstiev v boxe, kde divákov nadchli scénky so spomalenými zábermi.

Navzdory chronickému nedostatku financií bola Nemecká organizácia pre rozhlasové a televízne vysielanie v roku 1938 schopná presťahovať sa do väčšej budovy, kde mohli jej členovia  priviesť k životu viac nápadov, hostí a dokonca ponúknuť aj divadelné predstavenia. Svoje vysielanie chceli sprístupniť širokým masám, a preto plánovali na predvianočný trh v roku 1939 uviesť 10.000 televízorov, ktorých kontrast aj rozlíšenie už boli pomerne kvalitné. Ľudia vlastniaci televízor ho ale všeobecne zapínali len zriedka, napríklad v prípade  významnej štátnej návštevy a ak chceli byť v obraze, dávali prednosť počúvaniu rádia.

Zmeny v nacistickej televízii po začatí vojny

Po vypuknutí vojny už masová výroba televízorov prestala byť reálna. Televízne vysielanie začalo propagovať militarizáciu spoločnosti a tiež rasový fanatizmus nacistickej ideológie. Keď vojna začala, vysielanie bolo dočasne prerušené a pokračovalo sa v ňom až o šesť týždňov neskôr. Programová skladba sa ale upravila a zahrnula mnohé tipy pre gazdinky, ktoré týmto spôsobom mohli doma lepšie nažívať, kým ich muži bojovali na fronte. Vysielali sa aj viaceré  vzdelávacie programy ukazujúce modelové chovanie počas vojny.

Televízny štáb o vojne samotnej ale neinformoval, miesto toho sa vysielali oficiálne týždenníky a komuniké. Keďže Goebels v tej dobe už dávno stratil o televízne médium záujem, vznikali medzi ľudmi pracujúcimi v televízii obavy, že vysielanie bude kvôli vojne zastavené, keďže pre ňu nemalo veľký význam. Televízia sa preto snažila byť dôležitou súčasťou pozmenenej situácie a preukázala svoje nadšenie pre nemecké vojnové úsilie. Rozhodlo sa preto, že bude slúžiť hlavne k pobaveniu vojakov. Televízne projekty sa presunuli do väčších priestorov v bývalom olympijskom štadióne. Začali sa predstavenia formou varieté pre vojakov, ktoré slúžili ako pozadie pre posledné veľké programy nacistickej televízie. Päťsto televíznych prijímačov dostupných v Nemecku bolo daných k dispozícii armáde, pričom na vysielanie boli napojené aj vojenské nemocnice.

Celá programová skladba bola prispôsobená novej cieľovej skupine divákov a na istý čas slávilo toto riešenie úspech. Snaha poskytnúť vojakom zábavu sa využila aj v okupovanom Francúzsku a tunajšia televízna stanica začala vysielať z Eiffelovej veže. Vojaci v Paríži tak získali zdroj zábavy, hoci hlavná pozornosť bola venovaná nemocniciam a celkovej snahe, aby ľudia na vojnu príliš nemysleli.  

Koniec nacistickej televízie

Tak či onak, od roku 1943 bolo už takmer nemožné udržať pravidelné televízne vysielanie. Televízne stanice boli opakovane poškodzované spojeneckým bombardovaním a už jednoducho nebolo možné naďalej zakrývať hrozné skutočnosti vojny. Zúfalstvo spojené s vidinou blížiacej sa porážky Nemecka bolo evidentné všade a Štátna organizácia pre rozhlasové a televízne vysielanie napokon na jeseň roku 1944 definitívne ukončila svoju činnosť.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Televízia v službách hákového kríža

Obrázok (upravený):

bs.cyty.com/menschen/e-etzold/archiv/TV/telefunken/img/e1vonvornmitBild.jpg

i6.tagstat.com/p1/0/xEtKBDic8SX_XH0GfOwN0Xw3LvJ9VzafZCjyliMI4ZAY8HpeYiTqkA%3D%3D.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.