Génius z Balkánu

V mraze totality kráčal bosý. Prežil dve svetové vojny a koncentračný tábor. Hlavu sklonil v Amerike, ale filozofické diela jedného z najväčších Srbov 20. storočia Nikolaja Velimiroviča mokli v daždi intríg a bolesti.

Vôňa mamkiných šiat. Oheň praská v piecke a dieťa, schúlené v matkinom lone ako lopta, počúva príbehy. Budeme veriť americkému historikovi Haydenovi Whiteovi, ktorý tvrdil, že aj dejepis je rozprávaním príbehov? Narácia nás formuje od detstva, nuž teda, ponúkam vám jednu na úvod.  

Žil raz jeden hladný somár, ktorý sa nevedel rozhodnúť, do ktorej kopy sena sa pustí. Nevedel si vybrať ani medzi senom a vedrom vody. Váhavé váhy. Ako nakoniec dopadol hladoš zo stredovekej bájky Jeana Buridana? „Raz sa mu väčšou a sladšou zdala jedna kopa, raz druhá. Vysilil sa od chodenia od jednej kopy k druhej, padol a zdochol.

Balkán sa od začiatku 19. storočia veľmi podobá na Buridanovho somára. Buď zomrie od hladu medzi Áziou a Európou, alebo ho jedna z týchto živočíšnych síl prehltne, ak sa nezdvihne nad. Nad Východ a Západ. Nič nie je neznesiteľnejšie, ako nachádzať sa medzi niečím.“

Tieto riadky staré desiatky rokov vznikli na pracovnom stole filozofa, teológa, kazateľa, pedagóga, diplomata a aktivistu Nikolaja Velimiroviča. Dušu Balkánu poznal ako vlastnú dlaň.

Obrázok č. 1.: V očiach autora Modlitieb na jazere bolo hlboké jazero. Zdroj: wordpress.com

Dieťa z veže

Kláštorný komplex Čelje v západnom Srbsku zažil všeličo – aj dieťa, ktoré sa počas letných prázdnin vyšplhalo na zvonicu, aby sa ukryté pred zrakmi rovesníkov zahĺbilo do starých kníh. Tým chlapcom bol budúci biskup Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorý bude ovenčený niekoľkými doktorátmi zo svetových univerzít. Ale nebuďme rýchlejší, ako čas – ten je vždy o krok vpred.

23. decembra 1880 dozrel čas, aby sa Dragomirovi a Kataríne Velimirovičovcom narodil prvorodený syn Nikola. Okrem neho mali ešte osem detí, po tie si však prišiel anjel smrti. Podľa dátumu narodenia sa zdá, že Nikola bol (takmer) vianočným dieťaťom. Nie v Srbsku.

V tomto kúte Balkánu sa Vianoce slávia podľa starého juliánskeho kalendára, ktorý si s gregoriánskym počítaním dní ruky nepodá. Predstava, že pravoslávni veriaci si Kristovo narodenie pripomínajú 6. januára, nie je celkom presná. To len „juliánsky“ 24. december pripadá na „gregoriánsky“ 6. január. Inými slovami, keď sa v občianskom kalendári červenejú traja králi, je podľa juliánskeho systému práve 24. december a štedrovečerná vigília. Dátum sa nezmenil, zmenilo sa počítanie času.

Zmeny (aj tie negatívne) sú dôsledkom pohybu tektonických platní času. Aj malý Nikola na vlastnej koži pocítil, čo znamená známa múdrosť „človek mieni, Pán Boh mení.“  

Kantáta v bazilike dejín   

Po štúdiu na gymnáziu vo Valjeve vzdialenom osem kilometrov od rodnej dedinky Lelič si podal prihášku na vojenskú akadémiu. Neprijali ho. Nikola mal podlomené zdravie a tvrdý vojenský výcvik nie je nič pre „cintľavky“. Čím to je, že mnohí velikáni ducha, od slepého Homéra po paralyzovaného Stevena Hawkinga, majú telesnú „ulitu“ krehkejšiu, než slimáky? 

Obrázok č. 2.: Krátko po absolvovaní bohosloveckých štúdií. Zdroj: books.openedition.org / Narodni muzej, Kraljevo

Nadaný chlapec to skúsil na kňazskom seminári v Belehrade, ale aj tam na neho číhali problémy kvôli slabému hudobnému sluchu. Dnes si pod pojmom hudba automaticky predstavíme les tónov. Nie vždy to bolo tak. Raný stredovek ústami Boethia s obľubou delil ars musicae do kategórií musica humana (súlad interných zvukov ľudského tela) a musica universalis (harmónia vesmírnych telies, ktorú ľudské uši nepočujú, ale môžeme ju vypočítať!). Matematika bola v tej dobe vlastne inou formou hudby.   

Veľký pater Occidentalis Aurelius Augustinus alias svätý Augustín považoval za hudbu aj dejiny sveta. Augustínova myšlienka, že ordo saeculorum, rád dejín, je pulcherrimum carmen (najkrajšou piesňou v básni) pramení v predstavách dávnych hudobných teoretikov, pre ktorých bola hudba synonymom veľkej baziliky s presným usporiadaním stĺpov. Zbúrajte jeden trám a spadne celá stavba. 

Poriadok a priebeh v časovej postuponosti majú dejiny a hudba spoločné. Francúzsky filozof dejín Henri Irénée Marrou môže spolu s Augustínom hovoriť o muzikalite dejín a nazývať dejiny veľkolepým koncertom, ktorý diriguje Božia ruka.

Posvätná zvedavosť

Nie hudba hlasiviek, ale hudba dejín zaujímala mladého Nikolaja Velimiroviča, ktorý sa v seminári chopil pera a v časopise Kresťanský vestník publikoval prvé texty. Miloval dielo srbského básnika Njegoša, ku ktorému chodil po pramene živej vody; ale pre jeho zvedavého ducha boli – slovami súkmeňovca Radosavljeviča – múry miestností primalé. Aby mohol porovnávať, bolo treba spoznať západnú civilizáciu in situ – priamo na mieste.  

Obrázok č. 3.: Filozof v spoločnosti profesora Kolumbijskej univerzity a srbského konzula v New Yorku Mihajla Pupina. Zdroj: books.openedition.org / Politika

V roku 1908 obhajuje Velimirovič dizertačnú prácu v švajčiarskom Berne, o rok neskôr ho privíta Oxford. Západné študijné ťaženie korunuje v Ženeve dizertáciou venovanou filozofii   Georga Berkeleyho.

Pre vedca je veľmi dôležité nestratiť Higgsov bozón detskej zvedavosti. Túžba objavovať omladzuje myseľ. Nikomu nedovolí zaspať na vavrínoch. Nesmie však zmutovať na neúmernú horlivosť, fanatizmus, požiar zdravého úsudku. Z nadmernej horlivosti vznikajú vojny. Pečiatky vtláčali do listín rok 1912 a jedna z vojen klopala na dvere ako úvodný akord Beethovenovej Osudovej.

Mních v diplomatických službách

V roku 1912 mal Nikola Velimirovič za sebou refugium v monastieri Rakovica, kde v roku 1909 prijal mníšske meno Nikolaj a študijný pobyt v ruskom Petrohrade. Lavice belehradského seminára si ešte pamätali vôňu jeho rúk. Vymenil ich za učiteľskú katedru a budúcim kňazom prednášal filozofiu, psychológiu, históriu, logiku.

Rád kázal a to sa mu v roku stroskotania Titanicu stalo osudným. Rakúsko-uhorská monarchia sa v roku 1912 pomaly potápala. Nikolaj sa odvážil rečniť v Sarajeve na oslave výročia novín Prosveta. Bosniakov nadchol a rakúske úrady podráždil. Zákon akcie a reakcie.

Počas vojny (1915) odchádza na diplomatickú misiu do Anglicka, aby získal podporu britskej vlády pre trpiacich Srbov. Prevzal si čestný doktorát na Cambridgei a prvý raz vstupuje na americkú pôdu. V roku 1816 sa vracia do zeme kráľa Artuša, kde usilovne publikuje a prednáša. Keď zbrane zmĺkli, Nikolaj pracoval v Srbsku ako tlmočník ministerského predsedu Pašiča a nazrel do politickej kuchyne. „Varil sa“ nový geopolitický útvar – Juhoslávia.

Obrázok č. 4: Nikolaj Velimirovič, Boží diplomat. Zdroj: books.openedition.org / Narodni muzej, Kraljevo

Oheň a voda, cukor a soľ. Pasívny kvietizmus versus augmentatívny aktivizmus bez modlitby. „Východ sa tak zahlbuje do premýšľania, že nemá čas na prácu. Západ pracuje tak usilovne, že nemá čas na premýšľanie.“ Oba princípy sú podľa srbského intelektuála nezlučiteľné s kresťanstvom. Pravoslávny mních po celý život hľadal rovnováhu na páke benediktínskeho hesla ora et labora, modli sa a pracuj.

Sociálna práca

Položili ste si otázku, čo sa skrýva v slove odpustenie? Západné románske jazyky tesajú do kameňa slovnej zásoby ľudovo-latinské perdonare, ktoré meč gramatiky poľahky rozsekne na prefix per- a sloveso donare, darovať. Odpustenie je najväčší dar. Kto odpúšťa, daruje seba (donare) pre (per) niečie dobro.

Rumunčina má slovesné substantíum iertare. Vzniklo z verba libertare (respektíve liberare) s významom oslobodiť. Odpustenie (iertare) oslobodzuje. Keď Nikolaj Velimirovič v roku 1919 prijímal biskupskú mitru, oslobodil sa od mámenia politiky a diplomacie. Skutočná polis (obec) je jazierko, ktorého vodou je pomoc ľuďom.

Vladyka vládol historickému mestu Žiče. Tento titul užívaný v slovanských krajinách s dominanciou byzantského obradu je ekvivalentom gréckeho (dnes žiaľ pejoratívneho) pojmu despota. Pán domu, hospodár má v rukách moc, s ktorou môže naložiť dobre i zle. Materiálnym vyjadrením tejto moci je (najmä na kresťanskom Západe) biskupská berla. Duchovná verzia kráľovského žezla, ktoré sa vyvinulo z magickej zbrane – palice. V archaických kultúrach platilo, že kto mal v rukách palicu, mal moc.

Obrázok č. 5.: Na návšteve Londýna začiatkom päťdesiatych rokov. Zdroj: books.openedition.org / Narodni muzej, Kraljevo

Moc biskupa Nikolaja rástla vo filantropii a sociálnej práci. V roku 1921 sa po druhý raz ocitol pod Sochou slobody a kúsok z nej obrazne daroval sirotám. Budoval sirotince a ústavy pre chudobné deti (internát v Bitoli), dával obnovovať cintoríny a kaplnky, obnovoval opustené monastiere. Počas pobytu v Anglicku za trvania Grande guerre rozdával  honoráre z prednáškovej činnosti srbským študentom v krajine Shakespeara. Nie je umením rozdávať z nadbytku, ale z mála.

Americké roky

Asimilácia a sekularizácia sú dva hroby, do ktorých by americkí Srbi teoreticky spadli, ak by zostali bez vlastnej cirkevnej organizácie. Vladyka Velimirovič intervenoval, aby etnicky srbské farnosti v Amerike dostali svojho biskupa. Podarilo sa to v roku 1923, kedy na nový eparchiálny stolec zasadol administrátor Mardarij Uskokovič.

Dar organizácie a budovanie štruktúr je grécko-rímsky dar zdedený európskym Západom. Mal srbský episkop a slovanský patriot víziu kresťanského Západu? Nikolaj Velimirovič sa intenzívne venoval slovanskej otázke, ale skúsenosti spoza oceánu a v neposlednom rade výnimočné vzdelanie mu umožnili dívať sa na svetové kultúrne konglomeráty veľmi realisticky.

V priezvisku vladyku svieti slovanské mir – pokoj. Prečítajme ho naopak a dostaneme Rím! V Pandorinej skrinke Ríma leží celá veľkosť a tragédia Západu. Biskup bol presvedčený, že ak sa Západ vráti k antickému pohanstvu transformovanému do kultu peňazí, bude to jeho posledné dejstvo.

Obrázok č. 6.: Meč svetský a meč duchovný. Biskup Nikolaj s nemeckým vojakom v Srbsku. Zdroj: Zdroj: books.openedition.org

Posledné dejstvo vladykovho života písala nebeská ruka na pôde cirkevného seminára svätého Sávu v Libertyville (liberty – sloboda, ville – po francúzsky mesto). Povesť Nikolaja Velimiroviča sa šírila rýchlosťou svetla. Bol stálym hosťom viacerých amerických univerzít a prednášal výlučne v angličtine.

Tábor smrti a pero života

Vladykov pobyt v Amerike by nebol možný bez zásahu 36 americkej divízie spojených síl. Peklo druhej svetovej vojny malo pre biskupa Nikolaja podobu ostnatého drôtu koncentračného tábora v Dachau. Fašisti ho tam previezli v septembri 1944 spolu s vtedajším srbským patriarchom Gabrielom. Obaja hierarchovia pili od roku 1941 kalich horkosti v kláštorných väzeniach, nad strechami ktorých sa ozývali povely a nadávky nemeckých okupantov.

Po roku 1945 sa cesty biskupa a patriarchu rozišli. Hlava srbskej cirkvi sa vrátila do Belehradu a Nikolaj nastúpil na zaoceánsky parník. Keď vážený teológ a filozof v roku 1956 naposledy vydýchol, srbská cirkevná tlač zo strachu pred totalitným režimom neuverejnila ani jeden malý nekrológ, dočítame sa v útlej, no obsažnej monografii Jána Zozuľaka.

Existuje etymologická niť medzi pojmami svet a svetlo? Zaiste. Je to tak i v rumunčine, ktorá si toto substantívum (svet, lume) osvojila z latinského lumen, svetlo, jas. Kresťania majú byť podľa Biblie soľou a svetlom sveta. Srbský národ daroval svojmu mysliteľovi svetlo svätožiary. Kanonizovaný bol v roku 2003. 

Obrázok č. 7.: Doma nebol prorokom, o miesto na jeho prednáškach sa „bili“ Američania. Zdroj: opanac.rs 

Literárne dielo Nikolaja Velimiroviča je malou knižnicou. Na jej poličkách bdejú kázne, filozoficko-teologické traktáty, historické štúdie, eseje a básne v srbčine, ktoré si Balkánci spievajú v chrámoch. Modlitby na jazere z roku 1922 sú verbálnou symfóniou kresťanských právd, ktoré v očiach biskupa trvajú, aj keď ústa chválenkárov i klebetníkov zamkne zem.

Ochridský prológ nazvaný podľa vladykovho pôsobiska je kolosálnym kalendárom životov svätých doplneným o poéziu, besedy, exemplá a sapienciálne úvahy. Dielo bolo preložené do viacerých svetových jazykov vrátane slovenčiny. Nikolaj Velimirovič ovládal sedem rečí. Cirkevné dejiny ho zaradili k najväčším mysliteľom 20. storočia z prostredia ortodoxnej cirkvi.

Poznáme zmysel dejín? Spoznáme ho v eschatologický deň, keď dejiny povedia Bohu amen. Ich cieľ nám uniká. Dejiny sveta ešte nie sú ukončené a my všetci sme ich súčasťou. Sme rybičky, ktoré sa na vlastné akvárium nikdy nepozrú zvonka.

______________

Autor: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

MARROU, Henri Irénée: Teológia dejín. Trnava : Dobrá kniha, 1997. ISBN 80-7141-142-6

VELIMIROVIČ, Nikolaj: Ochridský prológ. Preklad Peter Soroka. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity, 2019. ISBN 978-80-555-2050-6 

ZOZUĽAK, Ján: Nikolaj Velimirovič – Nový Zlatoústy. Prešov : JANYS, 2003. ISBN 80-968883-1-5

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.