Katastrofa ruskej ponorky „Kursk“

Ruská jadrová ponorka sa 12. augusta 2000 prepadla na dno Barentsovho mora. Všetkých 118 členov posádky bolo neskôr nájdených mŕtvych. Presná príčina katastrofy zostáva neznáma.

Ruská jadrová ponorka (К-141 Курск) triedy Antej (rus. Антей – Projekt 949A, v kóde NATO Oscar-II) bola pomenovaná po ruskom meste Kursk, pri ktorom sa v roku 1943 odohrala najväčšia tanková bitka histórie, a teda bitka v Kurskom oblúku. Plavidlo bolo súčasťou Severnej flotily ruského vojnového námorníctva a operovalo hlavne v oblastiach Severného ľadového oceánu. Bolo projektované na boj s ponorkami, lietadlovými loďami a vystreľovanie ďalekonosných rakiet spod hladiny. Stavba ponorky začala v lodeniciach pri Severodvinsku, neďaleko Archangeľska v roku 1992. Na vodu bola spustená v máji 1994 a formálne prevzatá do služby 30. decembra toho istého roku. V nasledujúcom roku plavidlo posvätil ortodoxný kňaz. Kursk sa stal poslednou ponorkou triedy Antej, ktorá bola projektovaná a ktorej stavba bola schválená ešte za sovietskej éry. O plavidlách tejto triedy sa tvrdilo, že sú „nepotopiteľné” kvôli svojmu dvojitému trupu. Kursk bol viac ako 150 metrov dlhý a vážil 24.000 ton. Mal dva jadrové reaktory a mohol dosiahnuť rýchlosť 50 km/h. Bola to najväčšia útočná ponorka na svete, približne trikrát väčšia ako najväčšia ponorka v námorníctve Spojených štátov. (sk.wikipedia.org/wiki/K-141_Kursk)

Kursk opustil prístav 10. augusta, aby sa zúčastnil vojnových hier s ruskou armádou. Ruské lode, lietadlá a ponorky sa mali stretnúť v Barentsovom mori, ktoré je nad polárnym kruhom, aby praktizovali vojenské manévre. 12. augusta mal Kursk vypáliť cvičné torpédo. Od 11:28 hod. sa v prednom trupe ponorky vyskytli dve explózie rozmiestnené krátko od seba, čo ju následne začalo sťahovať k morskému dnu.

11:28 miestneho času (07:28 svetového času) vysoko koncentrovaný peroxid vodíka, slúžiaci ako pohon torpéda, presiakol hrdzou v torpédovom puzdre. Peroxid reagoval s meďou a mosadzou v torpédomete, a tak spôsobil reťazovú chemickú reakciu vedúcu k explózii. Výbuch, ktorého mohutnosť sa rovnala explózii 100 až 250 kg TNT registrovali seizmometre ako otras o sile 1,5 až 2,2 stupňa Richterovej stupnice. Ponorka klesla na dno do hĺbky 108 m, približne 135 km od prístavu Severomorsk. (sk.wikipedia.org/wiki/K-141_Kursk)

K ďalšej explózii došlo o 135 sekúnd neskôr. Táto bola registrovaná ako otras o sile 3,5 až 4,4 stupňa Richterovej stupnice, zaznamenaný seizmickými stanicami v celej severnej Európe, čo zodpovedá explózii 1 až 2 ton TNT. S najväčšou pravdepodobnosťou došlo v tomto okamihu k výbuchu väčšieho počtu, približne šiestich, torpédových hlavíc. Seizmické údaje dokazujú, že k nemu došlo už na úrovni morského dna. Explózia roztrhla trup plavidla, schopný inak odolať tlaku v hĺbkach okolo 1000 m a spôsobila v ňom otvor o ploche dvoch štvorcových metrov. Výbuch takisto roztrhal tretie a štvrté oddelenie. Do týchto miest začala prúdiť voda (90 000 litrov za sekundu) a usmrtila všetky osoby nachádzajúce sa v týchto priestoroch, vrátane piatich dôstojníkov zo štábu 7. divízie nukleárnych ponoriek, ktorí mali sledovať priebeh cvičenia. V ďalšom, piatom oddelení, boli umiestené dva jadrové reaktory typu OK-650b, v oceľových nádobách so stenami o sile 130 mm. Každý reaktor mal výkon 190 MW, čo je menej ako 10 % výkonu bežného reaktora v elektrárni. Predel oddeľujúci štvrté a piate oddelenie vydržal explóziu. Kontrolné tyče v reaktore zostali nepoškodené a zabránili jadrovej havárii. Západní experti neskôr vyjadrili veľký obdiv nad prácou sovietskych inžinierov, ktorí skonštruovali ponorku, schopnú toľko vydržať.

Dvadsaťtri mužov, pracujúcich v šiestom až deviatom oddelení, prežilo obe explózie. Zhromaždili sa v deviatom oddelení, kde sa nachádzal druhý únikový tunel (prvý, hlavný únikový tunel bol v druhom oddelení, ktoré bolo zničené). Kapitán-poručík Dmitrij Romanovič Kolesnikov (jeden z troch dôstojníkov tejto hodnosti, ktorí prežili) sa zrejme ujal iniciatívy, a spísal tých, ktorí zostali v deviatom oddelení. Tlak v oddelení v čase explózie bol rovnaký ako na povrchu. V tejto chvíli by z fyziologického hľadiska bolo možné použiť únikový otvor a opustiť ponorku muž po mužovi. Znamenalo by to plávať nahor 100 metrov v ľadovej arktickej vode v záchrannom obleku a nakoniec očakávať pomoc na hladine. Nie je isté, či bolo možné núdzový prielez z vnútra ponorky otvoriť. Stále sa líšia názory na to, do akej miery bol prielez poškodený. Je však pravdepodobné, že posádka by asi odmietla použiť únikový priechod, aj keby bol použiteľný. Najpravdepodobnejšie by namiesto toho videli šancu v čakaní na záchranné plavidlo, ktoré by priľnulo k prielezu zvonka ponorky.

Nemožno s istotou povedať, ako dlho zostávajúci muži v oddelení prežili. Krátko po núdzovom odstavení jadrových reaktorov vypovedal aj núdzový zdroj energie. Tým uvrhol posádku do absolútnej tmy a ďalej klesala i teplota.

Viedlo sa mnoho debát akú dlhú dobu mohli námorníci prežiť. Niektorí, hlavne na ruskej strane, tvrdia, že k úmrtiam došlo veľmi rýchlo. Voda presakovala do nehybného Kursku tesnením okolo hriadeľov vrtúľ. Iní poukazujú na množstvo superoxidových „nábojov“, používaných na premenu CO2 späť na kyslík a tým umožniť prežitie. Tieto náboje boli nájdené použité, potom ako bolo plavidlo vyzdvihnuté z dna. Paradoxne sa ale superoxid javí ako možná príčina smrti. Jeden z námorníkov pravdepodobne dostal do kontaktu superoxid s morskou vodou, a tak spôsobil chemickú reakciu a zapálil oheň. Oficiálne vyšetrovanie katastrofy ukázalo, že niektorí muži prežili oheň ponorením sa pod hladinu vody (stopy po ohni na stenách dokazujú, že voda siahala námorníkom približne po pás). Avšak oheň rýchlo spotreboval zostávajúci kyslík vo vzduchu, a tak spôsobil smrť zvyšku posádky udusením. (sk.wikipedia.org/wiki/K-141_Kursk)

Osud 118 ruských vojakov na palube ponorky Kursk bol spečatený. Niekoľko národov ponúklo pomoc, ale ruská vláda to striktne odmietla. Keď potápači konečne o týždeň neskôr k ponorke dorazili, nenašli žiadne známky života. Ruský prezident Vladimir Putin pod veľkým tlakom súhlasil s vytiahnutím ponorky z morského dna na účely vyšetrovania, aj keď z oceánskeho dna sa lode a predmety vyťahovali veľmi ťažko. Okrem toho, Barentsovo more je po väčšinu roka zamrznuté, táto operácia mala mizivú šancu na úspech.

Kursk bol nakoniec vytiahnutý 26. septembra 2001, približne rok po nehode. Celá akcia stála 100 miliónov dolárov a využila sa pri nej najlepšia dostupná technológia, ako aj spolupráca medzinárodného tímu odborníkov. Tí však boli nútení odrezať predný trup od zvyšku ponorky, aby stroj dostali na povrch a zistili, čo spôsobilo výbuchy. Námorníci boli pochovaní. Po skončení vyšetrovania bol vrak zošrotovaný.

Tvrdenia o príčin explózie sú rozporuplné. 19. augusta, týždeň po potopení Kursku, čečenské spravodajstvo Kavkaz-Center informovalo, že explózia v ponorke bola spôsobená samovražedným moslimom z Dagestanu v južnom Rusku, členom posádky. Údajne sa odpálil, aby podporil čečenských bojovníkov. Tri osoby na palube boli Dagestanci, avšak vyšetrovanie ruskej FSB vyvrátilo možnosť, že by ktorýkoľvek z nich bol terorista. 

V čase cvičenia sa v oblasti nachádzalo päť plavidiel NATO. Americká výzvedná loď USS Loyal, nórska Marjata, britská jadrová ponorka HMS Splendid a americké jadrové ponorky USS Memphis a USS ToledoKursk sa mal zraziť s posledne menovanou – USS Toledo.

Koluje tiež domnienka, že Kursk narazil na mínu z druhej svetovej vojny. 


____________

Zdroj: history.com/this-day-in-history/russian-sub-sinks-with-118-onboard

Obrázok: sk.wikipedia.org/wiki/K-141_Kursk#/media/S%C3%BAbor:Oscar_class_submarine_3.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.