Keď Francúzi ovládli Egypt

Jedno z najslávnejších období francúzskych dejín tvoria určite udalosti po veľkej revolúcii, ktorá postupne uvoľňovala liberálnejšie myšlienky do Európy. V ceste jej však nestáli len konzervatívne stredo- a východoeurópske mocnosti, ale aj dlhoročný konflikt medzi Francúzskom a Anglickom. Mladý Napoleon Bonaparte získal svojim úspešným ťažením cez Pádsku nížinu obrovskú prestíž. Direktórium muselo obmedziť jeho moc a zamestnať ho dostatočne na to, aby nepomýšľal nad zvýšením svojho postavenia. Preto dostal jednoznačnú úlohu – poraziť Angličanov. Misia, o ktorú sa po stáročia pokúšali mnohí Francúzi, sa stala na prvý pohľad neuskutočniteľná a nereálnou zostávala aj na konci 18. storočia. Angličania totižto neohrozene vládli na mori a francúzske nanovo budované flotily na tento súboj nemohli stačiť, a to ani s podporou zabavených holandských a španielskych lodí.

Napoleon v Egypte

Napoleon mal preto iný nápad. Zaútočiť na Anglicko nepriamo, cez jeho obchodné záujmy a kolónie. Plán bol jednoduchý, dobyť Egypt a zablokovať najbližšiu kontinentálnu trasu do Indie, prípadne Indiu priamo vojensky ohroziť po súši. Tým by sa značne obmedzil anglický obchod a naopak zvýšil ten francúzsky. Zisky by mohli byť využité pri presadzovaní sa mladej republiky. Egypt bol v tej dobe všeobecne známy a Francúzi sa oň viackrát snažili, ale neúspešne. Narozdiel od minulosti však mohli teraz nadviazať na značné anglické neúspechy. Len pred pár mesiacmi totižto Angličania prišli o svojich trinásť kolónií, ktoré sa aj s požehnaním Francúzov zbavili londýnskej nadvlády.

Nová misia do Egypta nebola čisto vojenská, ale zároveň aj vedecká – nový kus zeme s bohatou históriou malo preskúmať niekoľko desiatok vedcov a priniesť nové objavy do celej Európy, čo by opäť prehĺbilo všeobecné uznanie.

Egypt však v tom čase nebol bez majiteľa. Formálne bol súčasťou Osmanskej ríše. Útok na egyptské územie znamenal teoreticky vojnu so sultánom. Skutočnosť však bola iná. Sultán Selim III. bol naklonený reformám a zmodernizovanú infantériu, akú používali Francúzi, by bol rád použil na vojnu proti Rusom, nehovoriac o tom, že Egypt držal v rukách iba formálne. V skutočnosti používali v tejto obilnici Afriky vlastnú armádu a mali vlastných ľudí dychtivých po vláde. Na základe takejto obojstrannej pomoci začalo mať ťaženie do Egypta reálne základy a direktórium ho schválilo. 19. mája 1798 vyrazilo z Toulonského prístavu 350 lodí s 36 800 vojakmi a 146 vedcami. Anglické lode by však ľahko mohli početnú výpravu ohroziť, a preto sa zinscenoval najskôr falošný útok na Írsko. Malý francúzsky expedičný zbor britské jednotky síce zajali, ale týmto manévrom sa skutočne podarilo Angličanov oklamať. Najväčšia anglická flotila na čele s admirálom Nelsonom zostala čakať pri Gibraltáre v domnení, že narazí na prechádzajúce nepriateľské jednotky. Tie však v tom čase už obsadili strategický ostrov Malta a 30. júna sa vylodili neďaleko Alexandrie.

Relatívna samostatnosť Egypta sa potvrdila hneď v prvý deň. Na čelo tejto časti Osmanskej ríše sa staval Alexandrijský guvernér, ktorého dal Napoleon bez milosti obesiť. Po zabezpečení pobrežia začali Francúzi s rýchlym postupom na Káhiru. V ceste im stálo niekoľko egyptských vojenských zoskupení tvorených legendárnymi mamelukmi. Tí však už nebojovali proti vojskám z čias križiackych výprav, ako si sami mysleli, ale proti najmodernejšej pozemnej armáde. V pamätnej bitke pri pyramídach bolo egyptské vojsko úplne rozdrvené a jeho zvyšky boli prenasledované. Veľmi rýchlo sa tak začal partizánsky spôsob boja, respektíve neúspešné utekanie pred francúzskymi oddielmi.

Jednotky Francúzov úspešne vstúpili do Káhiry a väčšina majetných obyvateľov stihla utiecť až do Sýrie. Predpokladané uvítanie Napoleona a jeho modernizačných snáh sa však nekonalo. Obyvateľov zvyknutých na svoje pomery francúzske snahy skôr obťažovali a plán na prípadný pozemný útok do Indie bol už úplným nonsensom. Podarilo sa však založiť Institut d´Egypte, ktorého členovia vedecky opísali a zmapovali túto časť sveta. Výsledkom ich činnosti sa stal Déscription d´Egypte, ktorý na dlhé desaťročia zostal neprekonaným vedeckým dielom o Egypte.

Francuzi dobyli Egypt

Stav egyptskej výpravy sa začal obracať k postupnému úpadku. Dočasne obsadená krajina nebola ani lojálnym, ani perspektívnym územím. Okrem vnútorných problémov sa objavil obávanejší nepriateľ – flotila admirála Nelsona. Po dlhom hľadaní francúzskych okupantov sa Nelsonovi podarilo nájsť zakotvené lode, z ktorých 13 potopil. Len štyrom lodiam sa podarilo ustúpiť. Napoleon zostal v Egypte odrezaný od domovskej krajiny a navyše s oficiálnym vyhlásením vojny od osmanského sultána Sulima. Ten si bol síce vedomý, že vyhlásením vojny viac stratí ako získa, ale do bojov sa nakoniec pustil. Spolu s tým sa strhlo aj protifrancúzske povstanie v krajine a Napoleonovi nezostalo nič iné, ako toto povstanie krvavo potlačiť. Následne začal s masívnym útokom a obsadzovaním osmanského územia. Jeho jednotky postupovali Palestínou a Sýriou, ale postupne sa ich ťaženie zastavovalo. Definitívne sa podarilo zastaviť Francúzov pod pevnosťou Saint Jean, ktorú urputne bránili nové osmanské jednotky podporované anglickým zásobovaním. Napoleon musel Sýriu opustiť a tiahnuť späť do Egypta. Zostal v absolútne neriešiteľnej situácii, pretože sa nemohol dostať naspäť do Francúzska a zásoby sa míňali.

Nasledujúci postup bol mimoriadne riskantný. Napoleon sa rozhodol Egypt tajne opustiť a na malých lodiach sa dostať späť. Tento akt vlastizrady a dezercie mal byť okamžite potrestaný jeho obesením. Nestalo sa tak. Napoleon využil situáciu, ktorá sa medzitým odohrávala vo Francúzsku, kde vládnuce direktórium strácalo pôdu pod nohami. Svojich vojakov nechal napospas v Egypte, kde ešte dlho odolávali spojenému osmansko-anglickému vojsku. Nakoniec však boli donútení uznať kapituláciu a podpísať s Osmanmi mier. V Egypte zostalo len 24 000 vojakov, ktorých až v roku 1801 dopravili Angličania späť domov. Egyptské ťaženie tak malo definitívny koniec.

Napriek tomu, že výsledky tejto výpravy skončili fiaskom, nebol podobný krok zbytočný. V otázkach vedy sa vďaka tomuto ťaženiu podarilo významne popísať egyptskú krajinu a históriu. Podarilo sa však súčasne aj ukradnúť množstvo artefaktov a niektoré z nich navždy zostali majetkom Francúzska. Aj keď mal byť Napoleon po svojom zbabelom úteku okamžite odsúdený, osud to chcel inak. Práve toto ťaženie a následná schopnosť presadiť sa v Paríži otvorili ešte stále mladému generálovi cestu k absolútnej moci.

________

Autor: Bc. Jozef Voříšek

Zdroj: Jůn, Libor. Napoleonské války. Praha : Trtiton, 2005, 196 s. ISBN 8072545949.

Obrázky: thenational.ae/storyimage/AB/20140320/ARTICLE/140329969/AR/0/&NCS_

modified=20140320134643&MaxW=640&imageVersion=default&AR-140329969.jpg

upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/29/Francois-Louis-Joseph_Watteau_001.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.