Kernavė – litovská Trója

Kernavė, stará litovská metropola na brehu rieky Neris, ležiaca asi 30 kilometrov severozápadne od Vilniusu, je kultúrnou pamiatkou zapísanou na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Archeológovia na lokalite viedli systematické výskumy, ktoré dokopy trvali 23 rokov a priniesli okolo 15 000 archeologických nálezov. Práve výskumy preukázali, že prvých obyvateľov Kernavė môžeme datovať do obdobia 9. až 8. tisícročia pred Kristom, pričom osídlenie pretrvávalo nepretržite až do stredoveku. V 13. stor. sa Kernavė transformovalo na feudálne mesto remeselníkov a obchodníkov. Bolo tiež jedným z hlavných politických a ekonomických centier formujúceho sa štátneho útvaru v Litve. Hlavným typom prehistorického osídlenia v Litve, ktorý pretrvával od doby bronzovej až do konca 14. stor., je opevnené výšinné sídlisko- hradisko. Len v tejto krajine poznáme okolo 800 jeho príkladov. Obranu mesta Kernavė však zabezpečoval systém až piatich takýchto opevnených výšinných sídlisk – absolútne unikátny v celom pobaltskom regióne. Po zániku stredovekého mesta na lokalite v 14. stor. pokračoval vývoj severne od Kernavė na vyššie položenej terase rieky Neris.

Už spomenutí prví obyvatelia z 9. až 8. tisícročia pred Kristom na úpätí údolia Pajauta, kde neskôr vyrástlo Kernavė, boli príslušníci Swiderianskej kultúry – neskoro paleolitického spoločenstva lovcov, ktorí žili v Európe od 11. po 8. tisícročie pred Kristom. Rieka bohatá na ryby, okolité bariny a rozľahlé roviny poskytujúce dostatok lovnej zbery vytvorili ideálne podmienky pre trvalé osídlenie, ktoré však až do prvých storočí po Kristovi nebolo veľmi početné. To sa zmenilo od počiatku nášho letopočtu, keď hovoríme o takzvanej zlatej dobe pobaltských kultúr – demografický boom bol následkom zintenzívnenia poľnohospodárskej výroby a chovu dobytka spolu so zdokonaľovaním výroby železa z bahennej rudy. V 1. až 4. storočí po Kristovi sa zväčšujúce osídlenie roztrúsilo do vzdialenosti niekoľkých kilometrov od rieky Neris. Minimálne trojica z piatich pahorkov bola opevnená už v tomto období (Aukuro Kalnas, Mindaugo Sostas a Lizdeikos Kalnas). V polovici 1. tisícročia po Kristovi bol však pokojný vývoj narušený pri veľkom sťahovaní národov. Drevené fortifikácie a stavby na ústrednom pahorku Aukuro Kalnas boli vypálené a v zánikovej vrstve sa archeológom podarilo nájsť množstvo trojhranných streliek šípov typických pre nomádske nájazdy. Tento konkrétne je spájaný s Hunmi. Zhruba v rovnakom čase boli opustené obydlia v údolí Pajauta, čo však bolo zapríčinené zdvihnutím hladiny rieky a následným zatopením veľkej časti údolia. Obyvateľstvo teda bolo nútené presunúť sa na vyššie položené terasy opevnených pahorkov. Tie svoju významnejšiu úlohu začali zohrávať na prelome 12. a 13. stor. po Kristovi, keď sa Aukuro Kalnas stal hlavným sídlom litovského veľkokniežaťa, zatiaľčo ostatné opevnené výšinné sídliská dopĺňali jeho ochranu. V polovici 13. stor. môžeme o Kernavė hovoriť ako plnohodnotnom feudálnom sídle s obchodníkmi, remeselníkmi či dolným mestom. Pohrebiská situované mimo osídlenia potvrdzujú svojím inventárom vplyv okolitých kresťanských štátov, no aj uchovávanie pohanských tradícií po obrátení všetkých ostatných európskych krajín. Z tohto obdobia – konkrétne z roku 1279 – pochádza aj prvá písomná zmienka o jednom z najdôležitejších centier formujúceho sa litovského štátu. Chronicon Livoniae spomína nájazdy Livonského rádu pod vedením Ernsta von Rasburga hlboko do litovského vnútrozemia až po Kernavė – hlavné mesto vtedajšieho litovského veľkokniežatstva, na čele ktorého stál vojvoda Traidenis. Od konca 13. a najmä v 14. stor. sa v písomných prameňoch metropola na rieke Neris začína objavovať stále častejšie, keď sa spolu s hradmi Trakai, Medininkai a Maišiagala stáva dôležitým prvkom obrany vstupu do Vilniusu. Táto potreba vznikla kvôli vojne s Rádom nemeckých rytierov, v ktorej Kernavė dvakrát vyhorelo. Najskôr to bolo v roku 1365, keď veľmajster Winrich von Kniprode viedol svoje sily pri ťažení na Vilnius práve cez Kernavė a nechal mesto vypáliť. Druhýkrát vyhorelo mesto v roku 1390, vtedy ho však zapálili sami obrancovia, a to pri ústupe, keď sa udržanie zdalo beznádejné. Na konci 14. a v priebehu 15. stor. postupne bývalá sláva niekdajšieho hlavného mesta litovského veľkokniežatstva upadala, až takmer úplne prešla do legiend. Fortifikácie a silné stredoveké mesto na brehoch rieky Neris už nikdy neboli obnovené a z Kernavė sa stalo obyčajné malé mesto, avšak posunuté až na najvyššie položenú terasu. Osídlenie na brehu Nerisu aj na hradiskách náhle skončilo a údolie Pajauta bolo pomerne rýchlo pokryté naplaveninami, ktoré lokalitu dokonale zakonzervovali, vďaka čomu sa nám zachovali aj organické materiály. Tento faktor spolu s tým, že oblasť už neskôr nebola zastavaná ani využívaná na zásadnejšie devastujúce poľnohospodárske účely zabezpečili, že Kernavė bolo do začiatku výskumov takmer neporušené a poskytlo archeológom priestor na fantastické objavy.

_____________

Autor: Dávid Šálka

Zdroje: kernave.org

litauen-baltikum.de/litauen/kernave-kulturreservat-welterbe/

Obrázok: ithuania.travel/images/89/4/12_6/kernave%28M.Jovaisa%29.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.