Krymská vojna

Tento krátky (ale o to dôležitejší) konflikt získal názov podľa toho, kde sa bitky odohrávali, a trval necelé tri roky (1853 – 1856). S udalosťami na Krymskom polostrove z pred pár rokov nemala táto vojna síce nič spoločné, ale vznikla z podobných dôvodov – zo strachu pred ruskou expanziou.

krymska vojna

Rusko prežívalo v 18. storočí zlaté obdobie. Ako víťaz 2. severnej vojny získalo prístup k Baltskému moru, odkiaľ vyhnalo rozpínavých Švédov a mohlo si zriadiť svoju prvú baltskú flotilu. Úspechy tejto gigantickej krajiny sa tým nezastavili. Rozšírenie vplyvu pokračovalo južným smerom k Čiernemu moru, s čím je spojené zlikvidovanie Krymského chanátu. Strategicky dôležitý Krymský polostrov bol využitý na vybudovanie druhej ruskej čiernomorskej flotily a veľkého opevneného námorného prístavu v Sevastopole. Odtiaľ mohli Rusi pohodlne kontrolovať väčšinu Čierneho mora a zároveň obchodovať s európskymi krajinami aj touto južnou trasou. Automaticky tým však narážali na konfliktné záujmy s Osmanskou ríšou. Tá bola prakticky už od konca 17. storočia v postupnom rozklade a pre perspektívnu veľmoc nepredstavovala veľkú hrozbu. Oslabená bola tým, že stratila veľkú časť Uhorska, prišla o svojich spojencov a k tomu všetkému zápasila s vnútornými problémami. Vládnuť nad tak veľkým územím nie je jednoduché, obzvlášť keď už suverénna moc sultána nebola tak suverénna. Keď si v roku 1832 vybojovali nezávislosť Gréci, bolo každému jasné, že rozbitie Osmanskej ríše je predo dvermi.

Balkánsky priestor  spadal v tomto čase do záujmovej oblasti dvoch mocností – Ruska a Rakúska. Svoje ambície však mali aj miestni a temperamentné južné národy by sa rozhodne neuspokojili s tým, keby nadvládu nad nimi len vystriedala iná krajina. Separatistické hnutie prebiehalo v plnom prúde najmä v Srbsku, ale aj Rumunsku, Bulharsku a Čiernej hore. Rakúsko však bolo v otázke ďalšieho územného zisku zdržanlivé. Viedli ho k tomu viaceré dôvody. Držba nejednotných a mnohonárodnostných krajín im spôsobovala veľké problémy a aj keď ako jedna z mála mocností nemala vlastné kolónie, otázka expanzie na Balkán nebola zrovna lukratívna. V tejto oblasti žilo množstvo moslimov, ale ešte nepríjemnejšie bolo (najmä pre uhorskú stranu), že tu žilo množstvo Slovanov. K tomu všetkému tu „riadila“ vysoká miera negramotnosti a chudoby.

Rusko malo na balkánsku expanziu lepšie dôvody. Nielenže slovanská otázka im nahrávala do karát, ale na Balkáne žilo množstvo ortodoxného obyvateľstva a ruský cár sa rád považoval za ochrancu tejto viery. To ho zároveň oprávňovalo na zásah proti Osmanskej ríši a zároveň mu dávalo vidinu rozšírenia sa cez dnešné Rumunsko až k Istanbulu. Podobný postup bolo možné previesť na opačnej strane Čierneho mora pri Kaukaze. K svojej politike však hľadal spojencov. Ani nie tak preto, že by oslabenú osmanskú armádu nedokázal poraziť sám, ale skôr preto, aby získal oprávnený nárok na obsadenie tak rozsiahlej časti európskeho kontinentu. Obrátil sa preto práve na Rakúsko, s ktorým by mohol ako prvým prísť do konfliktu. Ponúkal Rakúšanom celú Bosnu a Hercegovinu, ak cisár František Jozef podporí jeho výpravu. Okrem toho očakával podporu svojho západného suseda najmä kvôli vojenskej pomoci, ktorú cár ponúkol Rakúšanom v meruôsmich rokoch. Rakúska strana sa však do akcie nezapojila. Mala priveľa starostí so svojou vlastnou krajinou, okrem toho ani na riskantnú akciu nemala prostriedky a obávala sa zákroku západných mocností.

Ruský cár preto začal útok sám. Takmer bez problémov vojensky obsadil Valašsko a Moldavsko, teda dnešné časti Rumunska a ruskej flotile sa podarilo potopiť osmanské lode. Po oficiálnom vyhlásení vojny v roku 1854 sa anglické a francúzske flotily priblížili k Istanbulu, aby ho po mori chránili pred Rusmi. Prečo sa západné mocnosti do tohto konfliktu zamiešali? Pretože zničenie európskej časti Osmanskej ríše by výrazne narušilo mocenskú rovnováhu a posilnilo pozície už tak dosť silného Ruska. Rusi na podobnú reakciu neboli pripravení, očakávali podporu, najmä zo strany Rakúska. To však naďalej mlčalo a na nátlak západu dokonca vyzvalo Rusko, aby v akcii nepokračovali a na hranice presunuli časť svojich vojsk. Anglické a francúzske jednotky sa vylodili na Kryme a po prvotnom suchozemskom víťazstve nad Rusmi začali obliehať Sevastopoľ. Nasledovala séria pokusov o prelomenie blokády a protiútokov spojencov. Obe strany však boli porazené. Rusom sa nepodarilo blokádu prerušiť a potiútok britskej jazdy skončil úplným masakrom po strelách ruských kanónov.

Do celého konfliktu sa zapojilo aj malé Sardínske kráľovstvo, a to z jednoduchého dôvodu – potrebovalo sa medzinárodne presadiť, dokázať svoje dominantné postavenie na Apeninskom polostrove a obhájiť nároky na zjednotenie Talianska. Malý expedičný zbor sa zapojil do bojov po boku spojencov. Začala sa zákopová vojna a celkovo konflikt na Kryme získaval čoraz modernejšie prvky. Vďaka začínajúcim médiám sa správy z bojového frontu dostávali do tlače po celom svete a k tomu treba prirátať telegraf či fotografie prvých vojnových reportérov. Celá vojna tak bola ľuďom bližšia ako kedykoľvek predtým.

Finálne pokusy Rusov o prelomenie blokády sa skončili neúspešne. Pevnosť Sevastopoľ musela po dlhých mesiacoch kapitulovať. Ďalej sa v bojoch nepokračovalo – to nebol cieľ západných mocností. Okamžite sa pristúpilo k podpísaniu mierovej zmluvy v Paríži, ktorá Rusku prikazovala demilitarizovať Čierne more a svoje jednotky stiahnuť z Valašska a Moldavska. Tieto územia získali autonómiu, aj keď boli naďalej formálne pripojené k Osmanskej ríši.

Pre Rusko však mal tento konflikt ďalekosiahlejšie dôsledky. Poslúžili ako „facka na prebudenie“, a to nielen v oblasti armády, ale aj diplomacie. Ruská armáda dokázala odolávať oveľa dlhšie a brániť sa húževnatejšie ako si spojenci predstavovali, ale predsa išlo o prehru na domácom území a zastaraná ruská výzbroj musela byť okamžite modernizovaná. V prípade diplomacie išlo o veľké sklamanie zo strany Rakúska. Po Krymskej vojne sa ruský cár skontaktoval s Františkom Jozefom a spýtal sa ho: „Viete, ktorí boli dvaja najhlúpejší poľskí králi? Sobieski a ja. Obaja sme pomohli Rakúsku a obom sa nám odvďačili nevďakom.“

Rusko sa ešte raz pokúsilo o prielom na Balkáne v rusko-tureckej vojne (1877 – 78). Výsledky však boli podobné. Európske mocnosti si starostlivo strážili vplyv na Balkáne, ktorý sa stal nepokojným kotlom plným národnooslobodzovacích hnutí.

________________

Autor: Bc. Jozef Voříšek

Zdroje:

BEIEROVÁ, Brigitte (et al.). Kronika svetových dejín. Bratislava : Fortuna print, 2004, 640 s. ISBN 80-89144-31-4.

MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012,

397 s. ISBN 978-80-8046-586-5.

MRVA, Ivan. Slovensko a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Bratislava : Perfekt;

Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2010, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5.

Obrázok: crimeahistory.org/wp-content/uploads/2014/06/Crimea-War.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.