Miestokráľovstvo Peru: Rebélie pôvodných obyvateľov

Nedávno sme priniesli článok Miestokráľovstvo Peru: Centrum španielskej kolonizácie v Južnej Amerike. Dnes na uvedené fakty nadviažeme a pozrieme sa na to, akým smerom sa uberal osud tejto španielskej kolónie ďalej. 

Tupak_Amaru

V kolónii Miestokráľovstvo Peru vždy existoval odpor a protesty potomkov pôvodných obyvateľov voči španielskym kolonizátorom. Rebélie sa však naplno prejavili až v priebehu 18. storočia, kedy boli po nástupe Bourbonovcov na španielsky trón prijaté viaceré reformy, ktoré radikálnym spôsobom zhoršovali život domorodcov v kolóniách.

Bourbonovské reformy

Po skone posledného španielskeho panovníka z rodu Habsburgovcov, Karola II., a vojne o španielske dedičstvo (1701-1714) sa na čelo tejto pyrenejskej krajiny dostala francúzska dynastia Bourbonovcov, reprezentovaná prvým kráľom tejto rodiny, Filipom V. On a jeho nasledovníci vydali niekoľko reforiem, v rámci ktorých sa Španielsko snažilo obnoviť svoj upadajúci vplyv v Európe, no aj v zámorí.

Aby bolo možné juhoamerické dŕžavy ľahšie spravovať, z Miestokráľovstva Peru sa odčlenili dva menšie územné celky a vznikli tak dve nové miestokráľovstvá. Nová Granada so sídlom v Bogote bola založená v roku 1717 a Río de la Plata riadené z Buenos Aires zase v roku 1767. Kolónia, ktorá kedysi zaberala (s výnimkou portulgalskej Brazílie a niektorých ďalších menších teritórií) prakticky celú Južnú Ameriku, sa týmto spôsobom drasticky zmenšila.

Aby bola moc v dŕžave lepšie centralizovaná, vznikli menšie politicko-administratívne jednotky dohliadajúce na ekonomický rozvoj. Reorganizovaná bola aj miestna armáda a v jej rámci vznikli viaceré bezpečnostné a vojenské zoskupenia. Reformy Bourbonovcov zároveň upravili systém vyberania daní a ďalších poplatkov pre španielsku korunu. V Peru boli vytvorené medziregionálne colnice, ktoré vyberali mýtne.

Treba si uvedomiť, že tieto plánované zmeny si vyžadovali určitý finančný kapitál, pričom hlavným zdrojom sa mali stať samotné kolónie, od ktorých sa požadovali vyššie peňažné odvody, ale aj väčší objem vyťažených nerastných surovín. V predchádzajúcej ére sa na niektoré miesta vo verejnej správe dostali domorodci, väčšina z nich však počas bourbonovskej moci o svoje pozície prišla v prospech Španielov. Jezuiti, ktorí patrili v kolónii k hlavným šíriteľom vzdelania, boli z celej španielskej ríše vykázaní a dozor nad vzdelávaním prebrala koruna.

Rebélia Juana Santosa Atahualpu

Všetky spomenuté opatrenia mali veľký dopad na obyvateľstvo, predovšetkým na potomkov domorodých kultúr. Ich odpor na seba nenechal dlho čakať a predpokladá sa, že v priebehu 18. storočia sa v celom Miestokráľovstve Peru objavilo vyše sto otvorených rebélií rozličnej intenzity. Mnohí ľudia verili v príchod vlastného vládcu a znovuzrodenie inkského impéria.

Prvým výraznejším povstaním v Peru bolo hnutie vedené Juanom Santosom Atahualpom. Ten sa považoval za priameho potomka posledného vládcu Inkov (Atahualpu) a pôsobil v oblasti Gran Pajonal, na hranici pralesa a hôr. Do tohto regiónu prichádzali františkánski misionári, ktorí so sebou priniesli choroby, proti ktorým neboli domorodci imúnni. Tieto choroby vyvolali v rokoch 1709-1737 veľké epidémie prinášajúce mnoho obetí. To viedlo k zvýšenému odporu obyvateľstva voči misionárom.

Ľuďom sa nepozdával ani systém haciend, ktorý ich pracovnú silu otvorene zneužíval. Tieto faktory využil k posilneniu svojej moci Juan Santos, ktorý tvrdil, že na svete existujú tri suverénne kráľovstvá: Španielsko pre Španielov, Afrika pre Afričanov a Amerika pre domorodcov. Prehlasoval, že z tohto dôvodu by mali byť z Peru vykázaní Španieli aj černosi, privezení z Afriky ako otroci, hoci mnohí z nich sa neskôr zmiešali s pôvodným obyvateľstvom.

Rebélia vedená Juanom Santosom Atahualpom vypukla v roku 1742 a trvala celú dekádu. Zameraná bola hlavne voči františkánskym misionárom, ktorým prišla na pomoc armáda. Po náročných bojoch vojaci ustúpili a sústredili sa len na to, aby sa hnutie zo svojho epicentra nešírilo ďalej. Františkáni v peruánskom pralese boli ponechaní napospas osudu, čo zabrzdilo šírenie kresťanstva v džungli na viac než storočie. Do pralesa vstúpili misionári opäť až po páde koloniálneho systému, v roku 1868, kedy bolo založené mesto La Merced v regióne Chanchamayo.

Hnutie Tupaca Amaru II.

Táto rebélia bola najväčšou v celých koloniálnych dejinách Peru, preto sa niekedy nazýva aj Veľká rebélia (Gran Rebelión). Zapojilo sa do nej veľmi veľa ľudí a to nielen z radov domodorodcov, ale aj miešancov a černochov. Vodcom rebélie bol José Gabriel Condorcanqui Noguera, oveľa známejší pod menom Tupac Amaru II., keďže pochádzal z priamej línie Tupaca Amaru, ktorý bol vnukom predposledného vládcu Inkov, Huayanu Capaca. Tento muž patril v rámci vtedajšej administratívy k prominentným postávam postavenia „curaca“ a na jeho stranu sa postavili aj mnohí úradníci, napríklad bratia Catari. Hlavným dôvodom nepokojov boli už spomenuté Bourbonovské reformy, nielen zvyšujúce dane, ale aj značne obmedzujúce obchod so striebornými baňami v Potosí, potom čo sa v roku 1776 stali súčasťou Miestokráľovstva Rio de la Plata.

Tupac Amaru II. sa ohľadom týchto reforiem najprv sťažoval pred vládnymi autoritami v Tinte, Cuzcu aj Lime, to však k ničomu neviedlo. Následne vypukla vzbura v oblasti Chayanta (dnešná Bolívia) vedená bratmi Tomásom, Dámasom a Nicolásom Catari. Tupac Amaru II. využil vzniknutý chaos a v novembri 1780 sa mu podarilo zajať miestneho správcu Tinty, „corregidora“ Antonia de Aliaga, ktorého nechal popraviť.

O niekoľko dní neskôr sa mu podarilo poraziť španielsku armádu v krvavom boji pri Sangarará. Pre veľký počet obetí v tejto bitke prestali Tupaca Amaru II. podporovať niektorí spojenci, ako bieli kolonisti a predstavitelia cirkvi. Naopak sa na jeho stranu postavilo oveľa viac domorodcov, ktorých o svojom poslaní presvedčil šírením rebélie v južných teritóriách regiónu Collasuyo. Medzitým sa v Lime sformovala nová španielska armáda, ktorá v decembri roku 1780 zabránila preniknutiu hnutia do Cuzca.

Tupac Amaru II. bol napokon v apríli 1781 definitívne porazený v Tinte a hoci sa pokúsil o útek, jeden z jeho vlastných mužov ho zradil a odovzdal autoritám. Vodca povstania bol spolu so svojou rodinou prevezený do Cuzca, kde ho podrobili mučeniu a čakal ho krutý osud. Keď videl 15. mája 1781 zomrieť Tupac svoju manželku Micaelu Bastidas, najstaršieho syna Hipólita a viacerých spolupracovníkov, bol mu odseknutý jazyk a kone ho mali rozvláčiť na kusy. Tento zámer sa však nepodaril úplne. Napokon bol Tupac Amaru II. sťatý a jeho telo spálené na popol.

Napriek tomu však rebélia pod vedením Diega Cristóbala Túpaca Amaru pokračovala až do novembra a trvalo niekoľko desaťročí, kým sa z nej miestokráľovstvo dokázalo spamäťať. Odkaz Túpaca Amaru II. pritom pretrval niekoľko ďalších desaťročí a predznamenal počiatky snáh o dekolonizáciu.

Dôsledky domorodých rebélií

Po porážke týchto hnutí prijali španielske autority viaceré opatrenia, ktoré pozíciu pôvodných obyvateľov v Peru ešte viac zhoršili a priniesli väčší útlak. Všetci domorodci zastávajúci verejné funkcie v administratíve boli zo svojich pozícií odstránení a na dozeranie poriadku v miestokráľovstve sa vytvorila mocná armáda v počte 50.000 mužov. Zakázalo sa používanie kečuánskeho jazyka, inských motívov na textíliách alebo ozdobách a umelci nesmeli využívať žiadne odkazy na časy Inkov. Španielom sa podarilo znovuobnoviť v Peru svoju kontrolu, časy ich dominancie v Južnej Amerike sa však pomaly, ale iste blížili k svojmu koncu.

________________

Autorka: Monika Nosková

Zdroje:

historiaperuana.com/periodo-colonial/virreinato/rebeliones-indigenas/

historiaperuana.com/periodo-colonial/virreinato/reformas-borbonicas/

historiaperuana.com/biografia/jose-gabriel-condorcanqui-tupac-amaru-ii/

conociendolahistoriadelperu.blogspot.pe/2012/01/reformas-borbonicas-y-rebeliones.html

Obrázok: blogsdelagente.com/patag0niko73/files/0-Tupak_Amaru.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.