Moderná inkvizícia

Hoci sa v paláci Svätého ofícia dodnes konajú procesy, čím stále prežíva niekdajšia inkvizícia, označenie inkvizítor tu radi nemajú. Inkvizičný súd v podstate neexistuje, riadenie „nevercov“ je však stále aktuálne a ľudí je možné vyobcovať z cirkvi. V poslednej časti seriálu o tajomstvách inkvizície si Magistra História posvieti na inkvizítorov 20. a 21. storočia, pričom k nim patril aj kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. (*1927).

Posledný z radu Veľkých rímskych inkvizítorov

Kardinál Alfredo Ottaviani (1890-1979) bol posledným Veľkým inkvizítorom v dejinách, pričom sa úporne snažil, aby tradičné metódy inkvizície prežili. Jeho príbeh sa začal v roku 1948 v Toskánsku (Taliansko), ktoré sa ocitlo po páde Mussoliniho fašistického režimu zoči-voči novej výzve, komunizmu. Pochádzal z chudobnej rodiny pekára, a aj keď sa vypracoval, stále o sebe tvrdil, že je človekom z ľudu. Ottaviani bol však mužom dvoch tvári. Povestnou sa stala na jednej strane jeho láska k deťom (finančne prispieval na detské sirotince), no na strane druhej až fanaticky nenávidel komunistov a považoval sám seba za Božieho policajta, pánovho karabiniera.

Počas komunistickej éry vyrástol katolíckej cirkvi silný protivník, nakoľko Sovietsky zväz vyšiel z 2. svetovej vojny ako superveľmoc. Do praxe sa zaviedol marxizmus spojený s ateizmom, a to nielen v Zväze, ale aj v satelitných štátoch. Ottaviani ich považoval za vlkov v ovčom rúchu, ktorí boli horší než fašisti. Tvrdil, že biela diktatúra sa zniesť dá, červená ale nie a buduje zo Svätého ofícia niečo podobné antikomunistickej zásahovej jednotke. V roku 1948 sa blížili v Taliansku parlamentné voľby a hrozilo víťazstvo komunistov. Tí boli zo strany cirkvi veľmi kritizovaní, dokonca viac než nacisti, a každému, kto by komunistov podporoval, hrozila exkomunikácia a vylúčenie z cirkvi. Táto agresívna politika si získala úspech a voľby napokon s veľkou väčšinou vyhrali konzervatívni kresťanskí demokrati.

benedikt XVI.O niečo neskôr sa stal Ottaviani proprefektom Svätého ofícia, ktorý zodpovedá len pápežovi. Riadil sa latinským heslom Semper idem (Stále ten istý/Nemenný). Niečo tak skostnatené však odmietala nastupujúca generácia prijať. K novej generácii teológov patril v 50. rokoch aj Švajčiar Hans Küng (1928), ktorého dielo sa ocitlo v neslávne známom inkvizičnom Indexe zakázaných kníh. Rovnako ctižiadostivý bol aj mladý Joseph Ratzinger, ktorý je známy aj ako najmladší profesor teológie v Nemecku vôbec. Prehlasoval, že v inkvizícii musí dôjsť ku generačnej zmene, nakoľko jej metódy už nezodpovedajú súčasnosti.

Vatikánske koncily a snahy o cirkevné reformy

V januári 1959 zvolal pápež Ján XXIII. (1881-1963) nečakane koncil, na ktorom sa stretli biskupi z celého sveta, aby spolu prebrali, či a aké reformy sú v cirkvi a inkvizícii potrebné. Ottaviano považoval podobné reformy za zbytočné, nakoľko cirkev a ľudia okolo nej boli podľa jeho mienky v absolútnom poriadku. V tejto dobe bol Ratzinger poradcom kolínskeho kardinála Josepha Fringsa (1887-1978), významnej cirkevnej osobnosti a spolu s vyššie spomenutým Küngom boli vôbec najmladšími účastníkmi koncilu, obhajujúcimi zmeny proti úzkoprsému lipnutiu na minulosti.

V roku 1963 podľahol pápež Ján XXIII. rakovine. Druhý vatikánsky koncil sotva začal a už sa zdal odsúdený k neúspechu. Nový pápež Pavol VI. (1897-1978) však nariadil v koncile pokračovať. Kardinál Frings tu vzbudil svojím vystúpením značný rozruch, pretože ostro kritizoval fakt, že Sväté ofícium nie je podriadené cirkevnému právu, ale stojí nad ním. Táto reč mala veľký úspech a zároveň bola obrovským šokom pre Ottavianiho. Autorom príhovoru však nebol Frings, ale jeho teologický poradca Joseph Ratzinger.

V roku 1965, v predvečer pred ukončením koncilu, oznámil pápež Pavol VI. koniec 400-ročnej inkvizície v podobe, v akej bola známa dovtedy. Jej moc bola obmedzená a získala nové meno, Kongregácia pre náuku viery. Pre Ottavianiho to znamenalo šokujúcu degradáciu, z ktorej sa nikdy nespamätal. Aj keď sa stal šéfom nového úradu, novým pomerom sa prispôsobiť nedokázal. Zatrpknutý napokon na svoj úrad rezignoval.

Keďže dokumenty museli byť na koncile prijaté jednohlasne (alebo takmer jednohlasne), boli plné „ak“ a „ale“. Reformné snahy cirkvi však napokon ustúpili stranou, a to vzhľadom k rastúcim búrkam v spoločnosti, ku ktorým došlo v roku 1968 vo veľkej časti Európy. Hlavnými centrami nepokojov sa stali univerzity a spolu s nimi aj teologické fakulty. Sklamaný Ratzinger si uvedomil, že tieto nepokoje nemajú s obnovou cirkvi nič spoločné, a preto sa radšej zameral na vlastnú kariéru v cirkevnej hierarchii.

Vyobcovanie z cirkvi

V tom čase začal Küng vo svojom diele Neomylní kritizovať doktrínu o neomylnosti pápeža vo vieroučných rozhodnutiach, čím sa sa dotkol samotnej podstaty cirkevnej autority. Najprv ho desaťročie vyšetrovali, až sa mu napokon rozhodli odobrať cirkevné oprávnenie učiť teológiu a nedovolili mu nahliadnuť do vlastných prác. Proti Küngovmu procesu sa zdvihla vlna nevôle z celého svetu a bolo to tiež príčinou, kvôli ktorej Vatikán nemohol podpísať Deklaráciu ľudských práv Rady Európy.

Küng neskôr popísal, akým spôsobom vlastne funguje vyobcovanie z cirkvi, ktoré sa vo väčšine spôsobov riadi rovnakými všeobecnými pravidlami. Dotyčný najprv dostane varovanie, aby zmenil spôsob svojho uvažovania a názory, pričom ideálne by k tomu mal prísť „sám od seba“. Neskôr nasleduje verejné napomenutie, alebo sa vyvíja nátlak, aby táto osoba svoje názory zmiernila. K úplnému vylúčeniu z cirkvi v posledných rokoch síce už nedochádza, stále však existuje izolácia, ktorú možno považovať za určitú duchovnú formu upálenia.

80. roky: Ratzinger na novej pozícii a teológia oslobodenia

Ratzinger prešiel na druhú stranu, a teda k tým, ktorých predtým kritizoval. Stal sa kardinálom a v roku 1981 ho pápež menoval prefektom Kongregácie pre náuku viery. Tá bola rozdelená do štyroch sekcií, z ktorých prvá dohliadala na čistotu katolíckej náuky, druhá stíhala morálne hriechy cirkvi (hl. sexuálneho charakteru), tretia otázky manželstva a štvrtá zázraky.

V 80. rokoch sa začalo kázať o ľudovej cirkvi a podľa novej teórie sa Ježiš podobá čoraz viac Marxovi (spomína sa v spojitosti s výrazom triedny boj). V týchto časoch žila takmer polovica katolíkov v Latinskej Amerike a rozštiepenie, ktoré sa tu na základe teológie oslobodenia spojenej s politizáciou cirkvi zrodilo, by znamenalo koniec katolíckej cirkvi. Známy bol napríklad spor s teológom oslobodenia, Leonardom Boffom (*1938), od ktorého autority požadovali, aby sa vzdal svojich prednášok, ktoré mal po celom svete. Boff však odmietol a radšej prijal jediné možné riešenie, vzdal sa kňažského úradu. Jeho príklad neskôr nasledovali mnohí ďalší teológovia.  

Keď sa v roku 1989 „skončila“ Studená vojna a socializmus vo veľkej časti sveta, vplyv Kongregácie pre náuku viery nečakane narástol. Väčšina veriacich sa začala odvracať od solidarity s chudobnými, tak ako ju hlásali teológovia oslobodenia. Problémy, ktoré v 60. rokoch reformní kardináli otvorili, zostali naďalej otvorené a nevyriešené.

Príliš tradicionalistický postoj cirkvi k sociálnym problémom

Vatikán síce vyjadril solidaritu s ľuďmi trpiacimi v latinskoamerických slumoch, napríklad v brazílskom São Paolo, ale sociálne rozdiely v regióne sa vyostrili s nástupom epidémie AIDS a riešenie problémov narazilo na tradičnú katolícku morálku. Milióny ľudí v Brazílii sú totiž HIV pozitívne, katolícka cirkev ale tvrdošijne trvá na jedinom lieku, ktorým je úplná sexuálna zdržanlivosť. Dokonca aj zosobášeným párom, z ktorých má jedna osoba AIDS, je zakázané používať kondóm. Vatikánom v tejto otázke nepohol ani verejný protest.

Taliansky misionár Valeriano Paittoni spravoval v chudobných zónach São Paolo viaceré skupiny nakazených farníkov a radil im používať kondómy, hoci mu to katolícka cirkev neustále zakazovala. Pre mnohých tunajších ľudí sa tak stal hrdinom, ktorý zahájil „Schizmu košieľky“, ako sa tu hovorí kondómom. Podľa Pattoniho tak životu nebránia, ale ho chránia, keďže kondóm je jediným efektívnym spôsobom ochrany proti AIDS. Spor o kondómy je však len jedným z mnohých neriešiteľných problémov, ktorým v súčasnosti Kongregácia o náuku viery čelí. V Nemecku rozdelil cirkev aj problém katolíckych poradní pre tehotné, ktoré sa rozhodli pre potrat.

Ratzinger, hlava niekdajšej inkvizície, bol počas svojej funkcie vnímaný často ako karikatúra inkvizítora. Napriek tomu však práve on nariadil otvorenie archívu rímskeho Svätého ofícia pre bádateľov, hoci si tým medzi mnohými vyslúžil kritické vyjadrenia. Došlo tak v dejinách k ojedinelému okamihu, kedy archív prestal byť mŕtvou knižnicou.

Latinská Amerika

Nie všetky počiny cirkvi z archívu boli zverejnené

Spisy spísané po roku 1903 zostali verejnosti aj naďalej neprístupné, aby bola zachovaná dôstojnosť a diskrétnosť sviatosti spovede. K nezverejnenému materiálu patria aj prípady o sexuálnych prehreškoch kňazov a zázračných zjaveniach (vrátane slávneho tretieho fatimského proroctva). Zázraky znamenajú pre cirkev balansovanie na hrane medzi skutočnou zbožnosťou a kacírskou poverou. Aj Kongregácia, podobne ako inkvizícia, sa stavia k domnelým zázrakom skepticky a vidí v nich pre seba skôr ohrozenie než obohatenie.

V tom všetkom tkvie odveká obmedzenosť inkvizície a je snaha brániť univerzálne pravidlá vo svete, ktorý ich ale neustále mení. Mnohí ľudia v cirkvi začínali ako nadšení reformátori, napokon však skončili ako strážci starých poriadkov. To je vlastne aj prípad samotného kardinála Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI.

Predchádzajúce časti o tajomstvách inkvizície a inkvizítorov nájdete na:

Inkvizícia – ťažké bremeno cirkvi

Inkvizícia a boj za reformy

________________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Tajná inkvizice – Strážci církve

Obrázky: wbrz.com/images/news/2012-03/pope.JPG

elkharttruth.com/image/2015/04/04/800x800_b0/Peru-Good-Friday-23.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.