Na Silvestra strieľam z dela. Vianočný rozhovor s Gustávom Beláčkom 

Ceruzka času kreslí najkrajšie kontúry. Za elegantnými líniami hniezda neskorej gotiky – kaštieľa v považskej obci Kotešová – cítiť skúsenú ruku. Miluje minulosť, ktorá má budúcnosť. Popredný operný spevák Gustáv Beláček sa zo svetových pódií vracia tam, kde zastal čas. Ako prežíva Vianoce a prečo postavil hodinovú vežu?

Podal si ruku s Pavarottiho sestrou a svetoví dirigenti pred ním skladajú klobúk. Vášňou zvolenského rodáka Gustáva Beláčka (1969) je okrem opery spoznávanie tajomstiev dejín a reštaurovanie historických predmetov. Medzinárodne etablovaný bas, ktorému participácia na nahrávke Dvořákovho Requiem v roku 2001 priniesla americkú Grammy, otvára magazínu Magistra História dvere do svojho domova. 

Na dvere už klope poézia Vianoc.  Dodržiavate  tradície? Aké boli Vianoce Vášho detstva?        

Bohovské! Doslova. Sedemdesiate roky na Kysuciach, kopy snehu, veľká zima,  korčuľovanie. Aj na neustále kúrenie a odpratávanie snehu  spomínam v dobrom. Polnočná omša v treskúcom mraze, vonku 10 metrov pred preplneným kostolom, toľko tam bolo ľudí.

Prípravy ukončím okolo Štedrovečerného poludnia. Pribijem v kaplnke malý stromček na drevenú chórovú hradu. Idem na cintorín, zapálim všetkým sviečky, každého si v mysli vybavím. V kostole odpálim betlehemské svetlo a prinesiem rodičom aj svokrovcom. Deti sú už veľké, ale aj tak zvoníme zvončekmi, že už prišiel Ježiško. Všetci sa tešia.

Od štedrovečerného stola sa nesmie odchádzať. Je prestreté aj pre najbližšieho, ktorý sa Vianoc nedožil. Modlitba katolícka aj evanjelická, oblátky, medom krížik na čelo, vzájomné si poprianie  krásnych Vianoc. Potom kysucká kapustnica a vyprážaný kapor so skvelým zemiakovým šalátom. Tieto zvyky sa u nás vôbec nemenia, všetko je v réžii mojej svokry Hanky a som za to vďačný.        

Obrázok č. 1.: K Vianociam neodmysliteľne patria rozprávky. Gustáv Beláček v úlohe múdreho Vodníka v opere Antonína Dvořáka Rusalka. Zdroj: gustavbelacek.com

Keď slávny skladateľ Giuseppe Verdi postavil koncom 19. storočia Casa di riposo, domov dôchodcov pre finančne horšie situovaných hudobníkov, vyhlásil, že je to jeho najkrajšia opera. Budova v Miláne má neogotické okná a zrodila sa pod rysovacou doskou Camilla Boita, brata Verdiho spriaznenej duše, literáta a hudobníka Arriga. Vy zachraňujete historický objekt – kaštieľ v obci Kotešová. Čím Vás očaril? Ste operný spevák, je tento kaštieľ aj Vaša najkrajšia opera?

Krásna komparácia. Kaštieľ – oprava – dielo – budovanie opernej  roli. Dlhá, hľadajúca, vyčerpávajúca, náročná.  Tak, aby sa jej neublížilo, tak aby sa zaskvela v plnej kráse….o čom hovorím? O opernej roli, či o kultúrnej pamiatke? Správne, o oboch.

Majú veľa spoločného. Drina, rozvaha a čas im venovaný je im obom tiež vlastný. Daroval by som im to všetko bez vzťahu k nim, bez lásky? Veľmi ťažko. A verím že by ste to hneď poznali, keby to nebola pravda. Či už oko okoloidúceho vidiace kaštieľ, alebo poslucháč v opere. Že je opera a historické kultúrne dedičstvo mimoriadne prepojené, o tom snáď nemusíme pochybovať. 

Viem o Vás, že zachraňujete historické predmety s dušou. Čo všetko Vám v rámci Vašej reštaurátorskej vášne prešlo pod rukami?

Od dedinských nástrojov, ako sú vidly, drevené lopaty, kolovrátky, sedliacky nábytok, cez maľované ľudové nábytky, po zložitejšie šľachtické nábytky, šelakovú politúru, rezby, inkrustácie, intarzie.… Trochu rozumiem aj hodinám, zvonom, organom, historickým zbraniam. Milujem príjemné teplo dreva, nemú krásu kovu a sochárske krivky kameňa. Chcel som obsiahnuť čo najviac, všetko sa nedá.

Dosť som pochopil myslenie dávnych generácií, vážim si ich čoraz viac. Napríklad preto, že žili omnoho ťažšie, ale spokojnejšie a nešli proti prírode. Učili sa od nej, boli s ňou v súlade, a to im dávalo vnútorný pokoj. A mali svoju vieru, ktorá pomáhala a určovala ich životnú púť. 

Obrázok č. 2.: Čas je kráľom dejín. Kaštieľ Kotešová ožíva pod rukami kráľa slovenského basového spevu. Zdroj: booking.com / Kotesova Castle

Spievali ste po celom svete. Aký máte názor na vzhľad a akustiku moderných koncertných sál?

Spievať v novej  budove SND nie je ľahké, treba mať skúsenosti a dobrú spevácku techniku. Kapacitne omnoho väčšie sály, napríklad v Japonsku, majú skvelé zvukové parametre. Nové opery, napríklad kráľovská opera v Kodani, tiež. Teda, od prípadu k prípadu.    

Na koncertnom pódiu sa pravidelne stretávate s latinskými sakrálnymi textami. Na Slovensku sa používa stredoveká latinská výslovnosť zdedená od Nemcov. Množstvo západných univerzít, vrátane amerických, však preferuje pronuntiatio restituta. Tá podľa výskumu posledných desaťročí zodpovedá prozódii latinčiny cicerónovského veku. Aj talianska „mäkká“ výslovnosť má úctyhodnú tradíciu siahajúcu do neskorej antiky a vedecká obec sa dodnes úspešne háda, či je správne povedať „Kikero“, „Čičero“ alebo „Cicero“. Musíte sa na zahraničných koncertoch prispôsobiť regionálnemu variantu latinskej výslovnosti? Dbá na to vôbec niekto, napríklad dirigenti? 

U nás platí úzus, ak je autor Talian, tak je výslovnosť mäkká, „Aňus Dei“. V dielach ako  Verdiho Requiem, Stabat Mater Pergolesiho alebo Rossiniho. Ak je autorom nemecký skladateľ, tak vyslovujeme tvrdo, „Agnus Dei“. Napríklad, v Beethovenovej Misse Solemnis, ale aj Dvořákove Requiem či Stabat Mater.

Keď som ale tieto netalianske diela spieval v Taliansku, dirigenti chceli často mäkkú taliansku výslovnosť, hlavne v Mozartovom Requiem. Vtedy je to pre speváka ťažšie, Mozartovo Requiem má naštudované a naspievané tvrdo, počas jednej skúšky si rýchlo musí zvyknúť na mäkkú výslovnosť. Je dôležitý aj súlad výslovnosti sólistov a zboru v tých istých slovách, aby sa výslovnosť často rovnakých slov zjednotila. Áno, je to starosť dirigenta, ale niekedy pozabudne a pripomenú to sólisti.    

Obrázok č. 3.: Písmo a hudba mali v dejinách aj magickú funkciu. V úlohe proroka Zachariáša vo Verdiho biblickej klasike Nabucco. Zdroj: gustavbelacek.com    

Operné libretá sú plné príbehov z dejín, ale zomleté mlynčekom licencie poetiky libretistu a skladateľa. Pomáha Vám láska k histórii v naštudovaní operných postáv? Dostali ste sa kvôli tomu niekedy do slovnej prestrelky s režisérom?

Načrtla ste dve roviny. Teda, historický reálny príbeh musí byť obalený poetikou, tá je súčasťou hudby, spevu, emócií a podstaty divadla samotného. A na poznanie histórie sú učebnice a knihy. Ak je režisér nedajbože aj historicky znalý, tak je to nesporné pozitívum. Ale ak je jeho inscenačná predstava aktualizovaná (teda posunutá do iného obdobia, alebo iného  prostredia), a to je v dnešnom opernom svete takmer vždy, tak vlastne ani nepotrebuje  historické dáta a reálie poznať. Ale ani to nemusí byť nevyhnutne katastrofa.

Opera je divadlo s dejom, a ten prináša vzťahy postáv, ich budovanie a ich vývin. Ak režisér vie pracovať s hercom-spevákom, skvelé. Ak nie, beda. Používa barličky, ako napríklad kopa štatistov, viac rušiacich ako deju pomáhajúcich. Zadymí javisko tak, že kašle publikum aj orchester atď. Ale úplne najhoršie je, ak neverí výpovednej sile hudby a spievanému textu. Nemôže, napríklad kvôli zlej koncepcii alebo vlastnej neschopnosti a nepripravenosti.  Vtedy ublíži dielu, speváci nie sú spokojní a oberá poslucháčov o komplexný zážitok.

Zámerne hovorím o poslucháčoch, nielen o divákoch. Sme v opere. Kto si kúpi lístok do opery, chce, aby nielen zrak, ale aj sluch dostal svoje, a aby celok nejako spolu korešpondoval. Vtedy nastupujú speváci, častokrát ako rytieri chrániaci odkaz mŕtvych bezbranných  autorov. Snažia sa vysvetliť, dohovoriť, pomôcť naplniť tú jeho modernú aktualizovanú (a neviem čo ešte) predstavu. Ak ani vtedy nemá režisér pochopenie a tvrdohlavo nástojí na svojom, všetko je stratené. Videl som v špičkových domoch mnoho poslucháčov so sklonenými hlavami. Disharmonickú hrôzu vidieť nechceli. Boli ozaj len poslucháčmi…   

Výrok, že v opere platí „najprv hudba, potom slová“ (prima la musica, poi le parole) sa pripisuje talianskemu skladateľovi Salierimu, ktorý napísal rovnomenné operné dielko. Dejiny hudobného divadla sú plné debát na tému, či je dôležitejší text alebo hudba. Málokto si však uvedomuje, že už samo vyslovené slovo je hudbou. Každý jazyk má svoj akcent, melódiu a oddeľovať grafému od fonémy sa v praxi jednoducho nedá. Slovo a hudba sú podľa môjho názoru spojené a vyvážené ako jin a jang. Ako vnímate syntézu slova a hudby v opere?

Vynikajúcu úroveň spojenia slova, reálne vyjadrenej dikcie, akcentu, melódie slova dosiahol v hudbe Leoš Janáček v prvej tretine 20. storočia. To neznamená, že hudba predtým neodzrkadľovala text. Ale dnes môže byť neznalému poslucháčovi ťažko uveriteľná  napríklad  smrť Violetty v Traviate na podklade valčíku. Znalý poslucháč vie počúvať emócie, vyhľadáva ich a my všetci ich dnes tak veľmi potrebujeme.  

Obrázok č. 4.: Charizmatický umelec verí v liečivú silu emócií. Zdroj: gustavbelacek.com

Určite ste dostali veľa otázok typu „kto je Váš najobľúbenejší skladateľ“. Prezraďte nášmu magazínu, či máte aj obľúbeného básnika. Čo Vy a poézia?

Slovenskí skladatelia zhudobnili v piesňach skvelé texty Smreka, Válka, Rúfusa a ďalších. Ja mám možnosť ich vyspievať. To je pre mňa viac, to je násobok prostého prednesu poézie. To je veľký dar. Najobľúbenejší skladateľ je ten, ktorého skladbu práve spievam, bez klišé. Veď ako by mi uverilo publikum, keď ja sám by som skladbe neveril, nemal tú hudbu rád? 

Na Slovensku chodia betlehemci, v Taliansku zampognari čiže gajdoši. Aký máte vzťah k vianočným koledám?

Ja by som ich spieval celý december, ale cirkev to nerada počuje. Áno, mali by sa spolu s Tichou nocou spievať až na Štedrý deň. Viete koľko žien prišlo po vianočných koncertoch   za mnou s tým, že až teraz, v tom strašnom zhone som si uvedomila krásu Vianoc? Pri vašom speve, pri tých koledách, pri tej „skorej“ Tichej noci som sa mysľou zastavila.   

Zvyky v niektorých krajinách sú fakt úsmevné. Napríklad, Peruánci na Silvestra v noci behajú okolo domov s prázdnymi kuframi, aby v novom roku veľa cestovali. Aby zažehnali spory ešte v starom roku, vybavia si to ručne-stručne bitkou na námestí, nech do nového roka vstúpia s čistým štítom. Ako trávite Silvester u Vás doma? Máte nejaký špeciálny zvyk?

Dosť špeciálny. Máme v polovičnej veľkosti kópiu trojlibrového poľného kanónu Liechtenstein z roku 1767, ktoré bojovalo aj pri Slavkove proti Napoleonovi. Nabíja sa čiernym prachom, samozrejme bez gule. Zvuk je „trošku“ iný ako z petardy a delobuchov.

Veľmi mi chýba v televízii záber na staré vežové hodiny, ten pohľad klasického stroja  odrátavajúceho posledné sekundy odchádzajúceho roku. Dávno to zrušili. V televízii vidíme oslavujúce celebrity, a ani nevieme, kedy ten moment nastal. Možno som staromódny, ale tých pár sekúnd je pre mňa dôležitých. Veď odchádza jeden rok, jedna podstatná časť času nám darovaného! Vyriešil som si to. Postavil som vežu, je v nej reštaurovaný vežový hodinový  stroj s ohromným pendlom, snáď to tento rok už spustím… A potom za asistencie celej rodiny dáme „delovou ránu“!

Obrázok č. 5.: Prevtelenie do roly egyptského kráľa v opere Aida pod letným nebom Veronskej arény. Zdroj: gustavbelacek.com    

Ďakujem za rozhovor a prajem Vám krásne a požehnané sviatky.

Srdečná vďaka a dovoľte, aby som aj ja poprial čitateľom v novom roku cestu v symbióze s poznaním a odkazom matky histórie a tradície. 

_________

Pripravila: Dr. Lucia Laudoniu

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.