Od Babylonu po Bagdad (alebo história Iraku) II.

Prvú časť nášho dvojdielneho článku o histórii Iraku si môžete prečítať TU

Históriu Iraku písali mocní vládcovia, ktorých mestá vznikali a zanikali výbojmi. Počas svojich dejín sa Irak ocitol pod vládou mnohých národov z okolia aj z ďaleka, pričom ich stopy možno objaviť v krajine dodnes. V druhej časti nášho článku sa zameriame na historický vývoj Iraku od ranného stredoveku až do súčasnosti, spomínajúc okrem iného arabskú a mongolskú nadvládu, Irak ako súčasť Osmanskej ríše, britskú správu a napokon americkú inváziu do krajiny a koniec režimu Saddáma Husajna.

Saddám Husajn – iracký prezident od 16. júla 1979 do 9. apríla 2003, keď bol zosadený počas invázie Iraku vedenej USA. Americkí vojaci ho zajali 13. decembra 2003 a 30. júla 2004 bol oficiálne (avšak nie fyzicky) odovzdaný irackým úradom. 5. novembra 2006 bol odsúdený irackým súdnym tribunálom za zločiny proti ľudskosti na trest smrti. 30. decembra 2006 bol popravený v Bagdade.

Arabská nadvláda a rozpory vo vnútri islamu

Koncom staroveku a začiatkom stredoveku ovládali Mezopotámiu viaceré grécke a perzské dynastie. V 7. storočí nášho letopočtu už bola vyše 400 rokov súčasťou perzskej Sasánovskej ríše. Mezopotámia bola situovaná priamo v centre tohto impéria, ktoré sa rozprestieralo od Indie po Turecko, Irán, Sýriu a Červené more. Ich dominanciu však začali v roku 634 ohrozovať Arabi vyznávajúci novú vieru, a teda islam. 

Obe vojská sa v roku 636 stretli v boji pri al-Qadisiyya, neďaleko rieky Eufrat, kde Arabi porazili perzské vojsko, ktoré bolo voči nim vo výraznej prevahe. Touto bitkou sa spečatil osud Sasánovskej ríše a Arabi si tak čoskoro v oblasti južnej Mezopotámie založili dva dôležité centrá moci, mestá Kufa a Basra. V polovici 7. storočia už kontrolovali Mezopotámiu a Iránsku plošinu až do Strednej Ázie, pričom oblasť južnej Mezopotámie sa čoskoro začala označovať ako Irak.

V roku 661 došlo k nezhodám ohľadom spôsobu vlády islamu medzi vládnucou dynastiou Umájovcov a menšou skupinou z južného Iraku. Mocní Umájovci sunnitskej vetvy islamu presunuli hlavné mesto Arabskej ríše z Mediny do Damasku a ich najvyšším predstaviteľom bol kalif. Šíitska odnož islamu v Iraku však neuznávala kalifovu autoritu a za jediného právoplatného lídra, teda imána, označovali potomkov Muhamedovho zaťa a bratranca Aliho.

Počas nasledujúcich 20 rokov bojovali priaznivci Aliho s Umájovcami o kontrolu Arabskej ríše a hoci boli porazení, zostávali vplyvnou opozičnou silou. Umájovcov napokon v roku 750 zvrhla sunitská dynastia Abbásovcov, teda potomkov Muhamedovho strýka Abbása.

V roku 762 táto dynastia určila ako nové hlavné mesto islamského sveta malú irackú osadu, Bagdad. Mestečko na západnom brehu Tigrisu a na východ od Eufratu bolo takmer úplne obklopené vodou a ľahšie sa tak dokázalo brániť pred útokmi. Počas nasledujúcich štyroch rokov sa Bagdad zmenil na metropolu a koncom 8. storočia bol najbohatším mestom s najväčším počtom obyvateľov v rámci islamského sveta.

Invázia mongolských kočovníkov

Počiatkom 13. storočia sa pod vedením Džingischána (1162-1227)  vytvorila obrovská ríša, ktorú rozšírila takmer neporaziteľná armáda kočovných Mongolov pôvodom zo Strednej Ázie. V Džingischánovej práci pokračovali jeho synovia a vnuci, pričom jeden z nich, menom Hulagu (1217-1265), si za svoj cieľ útoku v roku 1257 zvolil Bagdad a bol presvedčený, že poraziť islam je jednou z jeho misií.

Prikázal mestu, aby sa mu vzdalo. Bagdad, ktorému v tom čas vládol kalif Al-Musta´sim (1213-1258), to ale odmietol, spoliehajúc sa, že v prípade útoku príde Bagdadu na pomoc celý islamský svet. Ten ale mestu napokon nepomohol. Hulagu spustil svoj útok v januári 1258 a po mesiaci bojov Bagdad padol. Hulagu nechal usmrtiť jeho kalifa a jeho armáda sa následne prehnala mestom, šíriac strach a vraždiac všetkých, čo jej skrížili cestu. Celkovo bolo usmrtených asi 100-tisíc osôb a Mongoli následne ničili bagdadské knižnice, pričom knihy vyhadzovali do rieky. Hovorí sa preto, že vody rieky Tigris sa najprv sfarbili dočervena od krvi a následne dočierna z tušu zničených kníh.

Vodca tejto mongolskej skupiny Hulagu zomrel v roku 1265 a jeho dynastia si aj naďalej zachovala kontrolu nad územím Iraku, Kaukazu a Iránu. Ničivé dôsledky mongolskej invázie sa v Iraku prejavovali ešte aj o dve storočia neskôr v podobe nestability, ekonomickej krízy a slabosti voči vonkajším nepriateľom. Po smrti posledného vládcu z dynastie Il-Khanid v roku 1357 si Mongoli viac nedokázali udržať kontrolu nad Irakom a oblasť tak až po dve nasledujúce storočia ovládali hlavne miestni lídri.

Irak v centre pozornosti Osmanskej ríše

V 16. storočí sa Irak dostal do stretu s dvoma susednými ríšami s odlišným náboženstvom, s Perzskou ríšou vyznávajúcou šíitsku odnož islamu a ríšou Osmanských Turkov, ktorí patrili k sunnitskej vetve. Perzský šach Ismail I. (1487-1524) viedol inváziu do Iraku v roku 1507, predovšetkým preto, aby si zaistil kontrolu nad dvojicou svätých miest šíitov, Karbaly a An Najaf. Turecký sultán Süleyman I. Veľký (1494-1566) sa však považoval za dominantného vládcu v rámci islamu a chcel kontrolovať Irak tak z obchodných, ako aj náboženských dôvodov.

Turci preto začali Irak dobývať v roku 1533 a o rok neskôr zajali mesto Bagdad prakticky bez boja. Po Süleymanovej smrti v roku 1566 pretrvávali boje medzi Turkami a Peržanmi o správu zvyšných častí Iraku až do roku 1638, kedy boli Peržania z územia definitívne vyhnaní a Irak sa stal súčasťou Osmanskej ríše.

Tureckí sultáni museli na udržanie Iraku v ríši spočiatku vynakladať veľké úsilie, napokon však začiatkom 19. storočia predsa len nastolili v teritóriu centrálnu autoritu a rozdelili ho na tri administratívne jednotky pod správou miest Mosul, Bagdad a Basra. Hlavne Basra ako jediná iracká vstupná brána do Perzského zálivu prekvitala vďaka medzinárodnému obchodu.

V roku 1908 bola v irackej púšti objavená v surovej forme ropa a poklady tohto územia tak začali čoraz viac priťahovať pozornosť zahraničia. O rok neskôr bola založená Anglicko-perzská ropná spoločnosť zaoberajúca sa rozvojom nového priemyslu. Z tohto dôvodu narastala britská prítomnosť v Iráne pozdĺž irackej hranice a Briti mali v záujme získať južný Irak ešte pred vypuknutím vojny.

Britské záujmy a správa Iraku

Po začiatku 1. svetovej vojny a priklonení sa Osmanskej ríše na stranu Nemecka a Rakúsko-Uhorska považovali Briti svoje záujmy na Blízkom východe za ohrozené. V novembri 1914 okupovali Basru, aby ochránili Anglicko-perzskú ropnú spoločnosť, jej náleziská a rafinérie v Iráne. O dva roky neskôr začali Briti so sériou útokov, ktoré viedli k invázii do Bagdadu, a to v marci 1917 pod vedením generála Sira Fredericka Stanleyho Mauda (1864-1917). Britská armáda postupovala ďalej na sever a v novembri 1918 zajala Mosul.

Koncom 1. svetovej vojny Británia kontrolovala takmer celý Irak. Po porážke osmanských Turkov Iračania aj Arabi z iných osmanských provincií Blízkeho východu dúfali, že si už konečne budú môcť vládnuť sami. Prejavovali sa ambície arabského nacionalistického hnutia, tie však zostali na Parížskej mierovej konferencii nenaplnené. V jej rámci boli osmanské provincie rozdelené medzi Britov a Francúzov, pričom Irak a Palestína sa stali mandátmi v britskej správe.

Zahraničné mocnosti totiž nepovažovali tunajších obyvateľov za pripravených na nezávislosť a boli presvedčení, že najprv z nich treba vybudovať národ. Británia teda najprv chcela do Iraku priviesť civilizáciu a ovládala krajinu bez akéhokoľvek podielu domáceho obyvateľstva na vláde. Časť Iračanov tak viedla proti britskej vláde v júli 1920 rebéliu, Briti ju ale v priebehu troch mesiacov potlačili.

Nastolenie irackej monarchie

V roku 1921 vtedajší britský minister pre kolonizáciu a neskorší premiér Winston Churchill (1874-1965) rozhodol ukončiť priamu britskú vládu v Iraku a namiesto nej nastoliť arabského vodcu nakloneného Británii ako irackého kráľa. Túto funkciu teda ponúkol princovi, ktorý sa tak stal kráľom Faisalom I. (1885-1933), hoci sám nebol Iračanom, ale pochádzal z dynastie Hášimovcov, ktorá ovládala Mekku. Tým bol považovaný za potomka proroka, čo bol náboženský dôvod v jeho prospech a zároveň bojoval na strane Arabov proti Osmanom počas 1. svetovej vojny.

Verilo sa, že Faisal bol mierny a spriaznený s britskými záujmami. Po jeho nástupe na trón však väčšina Iračanov vnímala monarchiu ako nástroj nastolený Britmi. Podarilo sa mu ale dosiahnuť, aby sa Irak v roku 1932 stal členom Spoločnosti národov ako nezávislý štát. Koncom 40. rokov vyjadrilo čoraz viac Iračanov svoju nespokojnosť s monarchiou, ktorá sa podľa ich názoru príliš prikláňala k Britom.

Na irackom vidieku panovala chudoba a objav ropy pri meste Kirkuk zvýraznil rozdelenie spoločnosti na triedy. Monarchia sa stávala čoraz arogantnejšou a neplnila potreby svojho obyvateľstva. Tieto faktory viedli v Iraku k rastúcemu arabskému nacionalizmu, odporu voči Západu a zvyšujúcej sa obľube teórie marxizmu-leninizmu ako opaku voči kolonializmu a imperiálnej kontrole.

V máji 1953 bol za nového irackého kráľa určený 18-ročný Faisal II. (1935-1958) a o tri roky neskôr sa Irak priklonil k Bagdadskému paktu, čo bola antikomunistická bezpečnostná aliancia, ku ktorej patrila popri Iraku aj Veľká Británia, Pakistan, Turecko a Irán. Faisal II. zároveň ponúkol Británii priateľstvo svojej vlády a počas svojej návštevy krajiny sa stretol s britskou kráľovnou Alžbetou II. (1926).

Čas štátnych prevratov

Koncom 50. rokov bola v Iraku čoraz výraznejšia prítomnosť nacionalizmu a vznikla vojenská jednotka rozhodnutá ukončiť revolúciu. Tá uskutočnila v júli 1958 násilný štátny prevrat, počas ktorého bol kráľ Faisal II. usmrtený a líder revolúcie, generál Abdul Karim Kásim (1914-1963), sa stal premiérom novej Irackej republiky.

Niektoré nové zákony zaoberajúce sa napríklad pozemkovou reformou a právami žien sa zdali niektorým Iračanom priveľmi progresívne a radikálne, a tak začali podporovať pravicovú stranu Baas. Táto strana bola v Iraku založená počiatkom 50. rokov a možno ju považovať za najorganizovanejšiu, najmilitantnejšiu a najambícioznejšiu pravicovú skupinu v krajine. Na jej stranu sa prikláňali všetci tí, čo sa obávali príliš ľavicového smerovania mladej republiky.

Vo februári roku 1963 uskutočnila koalícia strany Baas a arabských nacionalistov krvavý štátny prevrat, v rámci ktorého bol Kásim zvrhnutý a popravený. Následne sa irackým prezidentom stal Kásimov niekdajší spojenec z revolúcie z roku 1958, vojenský veliteľ Abdul Salám Árif (1921-1966). S pomocou arabských nacionalistov prevzal úplnú kontrolu nad vládou a dosiahol tak prevahu nad stranou Baas, ktorá si však napriek tomu získavala čoraz väčší vplyv medzi poprednými členmi irackej armády.

Prezident Árif zomrel v apríli 1966 počas leteckej nehody a vo funkcii ho nahradil jeho brat Abdul Rahmán Árif (1916-2007), považovaný za slabého a neskúseného vodcu. To vo svoj prospech využila strana Baas. V júli 1968 ho zosadila štátnym prevratom a poslala do exilu v zahraničí. Novou vedúcou osobou Iraku sa stal 54-ročný generál Ahmad Hasan al-Bakr (1914-1982) vo funkcii prezidenta, neskôr tiež premiéra a ministra obrany.

Nárast moci Saddáma Husajna a Irak v 21. storočí

Hlavným poradcom Al-Bakra a druhým najdôležitejším mužom strany Baas bol v tom čase 31-ročný Saddám Husajn (1937-2006), ktorý bol vychovávaný podľa myšlienok arabského nacionalizmu. V novej vláde niesol zodpovednosť za vnútornú bezpečnosť. To znamenalo odstrániť akýkoľvek odpor voči strane aj jemu samotnému. Vplyv strany Baas pôvodne závisel od vojska, Husajn jej ale dal nový zdroj moci, tajnú políciu.

Počas nasledujúcej dekády vytvorili Al-Bakr a Husajn z Iraku totalitný štát, pričom Al-Bakr v roku 1979 odstúpil od moci zo zdravotných dôvodov. Saddám Husajn sa tak prehlásil za nového lídra Iraku, ktorý bol nielen najvyššou postavou strany a vlády, ale aj všetkého ostatného v krajine.

Husajnova invázia do Kuvajtu v auguste 1990 vyústila do Vojny v zálive o rok neskôr sa skončila pre Irak porážkou. Počas nasledujúcich 12 rokov boli na štát uvalené ekonomické sankcie, kontrola zbraní a uskutočnili sa proti nemu viaceré útoky. Koncom 20. storočia tak Irak ekonomicky veľmi zaostal napriek svojim rozsiahlym zdrojom ropy.

V roku 2002 boli mnohí ľudia presvedčení o tom, že v irackej púšti sa ukrývajú zbrane hromadného ničenia a Američanmi vedená vojenská koalícia tak do Iraku vstúpila v roku 2003. Do konca roka bol Saddám Husajn porazený, viedol sa s ním súd a v roku 2006 bol popravený.

Iracká história je plná krvavých výbojov a okupácií cudzími národmi. Krajina pritom oddávna disponuje potenciálnym bohatstvom, v minulosti plynúcim z poľnohospodárstva a obchodu, dnes zo zdrojov ropy a iných nerastných surovín. Koniec Husajnovho režimu dal Iraku šancu na zmenu, ako sa s ňou však krajina dokáže vysporiadať a aké zmeny jej nové politické systémy prinesú, ukáže až budúcnosť.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The Kings: from Babylon to Baghdad – The History of Iraq

Obrázok: images.indianexpress.com/2015/04/saddam_hussein_7591.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.