Petru Cercel – balkánsky humanista s náušnicou v uchu

Písal sa rok 1583. Rusko zamoril mocenský teror opričníkov so psou hlavou v embléme a železná vláda Ivana IV. Hrozného sa pomaly chýlila ku koncu. V ďalekej Benátskej republike nosil dóžovskú korunu (il corno ducale) mierny Nicolò da Ponte, syn patricija Antonia a Reginy Spandolino, vznešenej Grékyne z Konštantínopolu, čo svedčí o čulých obchodných stykoch medzi La Serenissima – Najjasnejšou Benátskou republikou – a „zlatým rohom“ Konštantínopolom, perlou na brehu Marmarského mora. Rusko a Taliansko, dve figúrky na šachovnici európskej diplomacie, nespomíname náhodou. Taliansko, slovanský Balkán a neskôr i Rusko boli na prahu novoveku (v podobe konglomerátu bohatých vojvodstiev a menších štátikov koncentrovaných okolo popredných miest) najdôležitejším ekonomickým katalyzátorom, ktorý formoval charakter malej, ale pre balkánske dejiny veľmi významnej zeme na juhu dnešného Rumunska – Valašského kniežatstva. Autonómna Valašská zem (rumunsky Valahia, Ţara Românească, v latinských prameňoch Terra Transalpina) medzi Dunajom a karpatským oblúkom oscilovala spolu s Moldáviou (Moldova, Principatul Moldovei) na polceste medzi Orientom reprezentovaným Osmanskou ríšou (Valašsko bolo od roku 1415 osmanským vazalom) a kresťanským ortodoxným Východom (tradične pravoslávne Valašsko v 18. storočí podliehalo politicko-ekonomickej kontrole bohatých gréckych kupcov a úradníkov z istanbulského Fanaru – tzv. fanariotov). Na druhej strane však vďaka románskemu pôvodu obyvateľstva nasávalo plnými dúškami sťaby životodarnú miazgu kultúrne impulzy z renesančného Talianska a noblesného Francúzska.     

            

Valašsko na ceste k vlastnej identite – Odysea alebo Nekonečný príbeh?

K duchovnému pozdvihnutiu východorománskeho balkánskeho živlu prispela skutočnosť, že v 2. pol. 16. storočia rozvíjal v mestách Târgovişte a Braşov bohatú typografickú činnosť pravoslávny diakon a majster tlačiar Coresi z dediny Cucuteni. Diakon si v Târgovişte založil malú tlačiareň, no kvôli negatívnemu postoju Ungrovlašskej pravoslávnej metropolie si musel hľadať prístrešie inde. Ungrovlašská metropolitná stolica, ktorá zjednocovala ortodoxných balkánskych Valachov pod egidou Uhorska a od roku 1517 sídlila práve v Târgovişte, videla v Coresiho cirkevnej typografii zárodok nežiaduceho separatizmu. Diakon Coresi našiel útočisko v sedmohradskom Braşove, kde sa akoby na križovatke stretával mysticizmus pravoslávia a pragmatický protestantizmus. Odvážny typograf tlačil jednu knihu za druhou – najskôr uzrel svetlo sveta rumunský katechizmus (Întrebare creştinească sau Catehismul, čiže Kresťanské poučenie /întrebare doslova znamená otázka/ z roku 1560), o rok neskôr nasledovala zbierka štyroch evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár (Tetraevanghelul românesc), pravidlá svätých otcov, modlitebník, žaltáre a liturgické knihy byzantského obradu. Diakon Coresi vo svojich dielach používal dobovú podobu rumunského jazyka z juhovýchodu Transylvánie a z Valašska. V roku 1583 však odišiel na večnosť. Semeno, ktoré zasial, už nebolo možné vykoreniť a Rumuni s horúcou balkánskou krvou v žilách opäť začali hľadať svoje ja. Situácia nabrala na obrátkach v júni 1583, keď sa bojari z Olténie na západe Valašska vzbúrili proti vysokému daňovému zaťaženiu a žalovali osmanskej Vysokej Porte, že valašský panovník Mihnea II., za ktorého kvôli nízkemu veku vládla ako regentka jeho matka Ecaterina Salvaresso z talianskej štvrte v Konštantínopole, je všetko možné, len nie múdry a rozvážny vládca. Destabilizácia pomerov v podunajskom kniežatstve bola Vysokej Porte po vôli viac, než čokoľvek iné. Osmanskí mocipáni si brúsili zuby na ekonomicky bohaté územia za Dunajom. Mihnea II. totiž nebol ozdobený cnosťami a dovolil, aby nad ním Turci lámali palicu. Za jeho vlády bol vo Valašsku zavedený tzv. mucarer (z tureckého mukarrer) – konfirmačná listina spojená s finančným darom, podľa ktorej bol valašský panovník (nazýval sa domnul, čo je odvodené z latinského dominus) potvrdzovaný vo svojom úrade Vysokou Portou. Mucarer (s rumunským určitým členom má tento termín gramatický tvar mucarerul) zaväzoval panovníka platiť Porte tribút buď každoročne, alebo v trojročných periódach (v opačnom prípade mohol domnul prísť o korunu, prípadne aj o hlavu). Mihneovi II. dejiny pripísali prívlastok Poturčenec (rumunsky Turcitul), pretože sklonil hlavu pred sultánom a konvertoval na islam. Vládol vlastne dvakrát – prvé obdobie jeho vlády (rumunsky domnie) datujeme do rokov 1577-1583, na trón sa však vrátil znova, a to v rokoch 1585-1591. Necelé dvojročné intermezzo medzi dvoma obdobiami Mihneovej vlády nebolo žiadnym interregnom či dobou nudnej stagnácie. Práve naopak – v tejto kultúrnej klíme vládol Valašsku človek, ktorý dokázal vyorať hlbokú brázdu nielen vo svojej domovine – i keď všade, kde sa objavil, vzbudzoval úsmevy a kontroverzie. Petru Cercel – valašský domnitor (vládca), ktorého rumunská historiografia nazvala najväčším dobrodruhom spomedzi suverénov v tieni islamu.     

Tanec na tenkom ľade   

Čitateľom, ktorým jazyk Ciceróna a z jeho ľudovej formy odvodené románske deriváty nie sú celkom neznáme, bude Petrov prídomok Cercel znieť povedome. Rumunské substantívum cercel pramení v latinskom circellus (prstienok, krúžok), teda pochádza z rovnakého etymologického koreňa, ako talianske Circello (Comune di Circello v Kampánii), mestečko v provincii Benevento vzdialené približne 70 km od Neapola. Cercel v rumunskom jazyku znamená náušnica. Hovorí sa, že tento epiteton prischol nášmu vládcovi, pretože nosil v uchu veľkú zlatú náušnicu podľa najnovšej francúzskej a anglickej módy so sadou perál veľkosti holubieho vajíčka. Petru dostal tento šperk do daru od francúzskeho kráľa Henricha III., posledného z dynastie Valois, s ktorým valašské knieža udržiavalo priateľské kontakty. Ako sa balkánsky panovník dostal na francúzsky dvor, a kam všade zablúdili jeho kroky? Petrova životná cesta sa začala v roku 1556 v Bukurešti. Dnes takmer dvojmiliónová Bukurešť bola vtedy pomerne mladou osadou. Prvá spoľahlivo verifikovateľná písomná zmienka o nej pochádza z 21. septembra 1459, kedy sa v edikte vydanom Vladom III. Ţepeşom (známy Dracula – Napichovač, predloha populárneho brakového románu Brama Stokera) spomína ako cetate – opevnené sídlo. V rokoch 1398-1401 sa na tomto území rozkladala tzv. Cetatea Dâmboviţa (meno Dâmboviţa nesie aj rieka pretekajúca dnešnou Bukurešťou). Draculova zmienka sa prirodzene netýkala súčasnej rumunskej metropoly so svätým Demetriom v erbe. Reč bola o mieste zvanom Curtea veche – Starý dvor, kniežacej rezidencii v srdci Bukurešti, ktorú si o pár rokov neskôr (1465) vybral za svoje sídlo Radu III. Pekný (po rumunsky Radu cel Frumos, brat Vlada Napichovača). Keď mal Petru Cercel dva roky, začal sa v Curtea veche budovať kniežací kostol (tzv. Biserica domnească) v rumunsko-byzantskom štýle, dnes najstaršia sakrálna stavba v Bukurešti dodnes slúžiaca svojmu účelu. Uholný kameň chrámu položil domnul Mircea V. Pastier (po rumunsky Ciobanul), o ktorom sa traduje, že predtým, než získal valašský trón, živil sa ako pastier oviec v Konštantínopole. Tak či onak, na mladého Petra Cercela koruna ešte len čakala. Perspektívu mal sľubnú. Bol synom vojvodu a  bojovníka z Munténie Pătraşca Dobrého (po rumunsky Pătraşcu cel Bun), ktorý panoval vo Valašsku v rokoch 1554-1557. Otec Petru Cercela sa do dejín podunajských kniežatstiev nestihol zapísať zlatými písmenami. Bol chorľavý a zlé jazyky hovoria, že ktosi mocný mu pomohol do hrobu. Ako to už v dejinách býva, údajný zradca pochádzal z panovníkovho najbližšieho okolia, ba čo viac, bol takpovediac jeho pravou rukou. Travičom vraj nebol nik iný, než vornic (titul vysokého úradníka /tzv. mare dregător/ na kniežacom dvore v Moldavsku a Valašsku s právomocami dozorcu a sudcu) so slovanským menom Socol, čiže sokol. Socolov podiel viny na Pătraşcových zdravotných problémoch a náhlej smrti sa nepodarilo dokázať. Faktom zostáva, že prefíkaný vornic utiekol so svojím synom Radom do Transylvánie, pričom ukoristil pokladnicu so 400 000 dukátmi. Podplácanie bolo Socolovým obľúbeným „športom“. Traduje sa, že Pătraşcov bývalý vornic na kolenách sľúbil bohaté finančné sústo francúzskemu veľvyslancovi pri Vysokej Porte, len aby nepadol do rúk Turkov. Čoho sa vysoký úradník na dvore Cercelovho otca najviac obával, napokon doľahlo na samého Cercela. To však riekou Olt vo východných Karpatoch ešte muselo pretiecť veľa vody.      

      

Dobrodruh na valašskom tróne    

Písal sa 29. august 1583, dozneli posledné tóny homofónneho liturgického spevu pseudobyzantského korunovačného ceremoniálu a na podunajský balkánsky trón zasadol 27 ročný mladý muž s bohatými skúsenosťami z cudziny, zocelený väzením a ignoráciou súčasníkov. Čo predchádzalo Petrovej korunovácii? V prvom rade treba poznamenať, že nový valašský domnul bol vo svojej domovine takmer neznámy. Prečo? Príkoria si pred intronizáciou užil viac, než dosť. Turci ho ako malého chlapca odvliekli do exilu na Rodos, odkiaľ sa pokúsil utiecť. Cercelov pokus o útek však stroskotal a budúci pretendent valašského trónu sa znova ocitol vo väzení – tentokrát v Sýrii. Petru, legitímny syn Pătraşca Dobrého, si pochopiteľne robil zálusk na kniežací stolec. V roku 1575 – ešte počas života otca, ktorý sa voči pletkám Turkov vo valašskej politike staval príliš pasívne – sa mladý rumunský šľachtic plný hnevu a zášte voči osmanskej agresii vybral do Prahy požiadať o pomoc Maximiliána II. Habsburského (prvý uhorský kráľ korunovaný v roku 1563 v bratislavskom Dóme) s vedomím, že tureckého jarma sa strasie iba s pomocou Západu. Maximilián bol humanistickým nadšencom, no bolo o ňom známe aj to, že okrem prednášok učencov z Apeninského polostrova pozorne počúval plamenné kázne nemeckých protestantov. Evanjelický liberalizmus naočkoval Maximilána toleranciou voči nekatolíckym náboženstvám, takže pravoslávny Rumun z Balkánu s krypto-protestantskými názormi mal u neho otvorené dvere. Cisár Maximilián však v roku 1576 v Regensburgu naposledy vydýchol a Petrove nádeje na pomoc zo strany Habsburského dvora sa zrútili ako domček z karát. Rumun po krátkej zastávke vo Viedni hľadal šťastie v Taliansku, kam sa vybral na dobrodružnú cestu za slobodou pre svoju zem. I napriek stigmám z tureckého väzenia bol Petru ešte priveľmi neskúsený v súdobej reálpolitike, aby dokázal odhadnúť, kto má skutočnú moc vydláždiť mu cestu k trónu. Pápežský dvor v ňom videl schizmatika. Valašský Rumun dva roky dobrodružne kočoval po Ríme a Janove. Bol častým hosťom v sídlach miestnej nobility, čo malo signifikantný význam pre jeho intelektuálnu formáciu. Mesiace strávené v mekke renesančnej kultúry preto neboli bielym miestom Petrovho curriculum vitae. Počas tohto obdobia spoznával humanizmus, kultivoval dušu umením s aureolou antiky a osvojil si delikátne nuansy jazyka toskánskej smotánky. Po tom, čo stroskotali Petrove sny o vojenskej podpore zo strany Ríma, sa valašský dobrodruh vydal na novú intelektuálnu „vandrovku“ – tentokrát do Paríža na dvor Henricha III. Vo francúzskom kráľovi, ktorý bol synom vznešenej Florenťanky Kataríny Medicejskej, konečne našiel spriaznenú dušu. Parížska elegancia Petra celkom opantala – začal imitovať francúzske mravy a bontón, obliekať sa ako bonviván a vďaka diplomatickému talentu v štýle Machiavelliho sa mu podarilo získať si uznanie Henrichových dvoranov. To však nebolo všetko, čo Rumun z Valašska mohol ponúknuť parížskemu palácu. Petru Cercel písal básne v taliančine, ktoré podľa literárnych historikov svojou úrovňou nemôžu konkurovať Danteho vytríbeným tercínam, stačili však na to, aby si valasšký humanista omotal okolo prsta kráľovu matku. Stal sa mužom so sklonmi k excentrizmu a narcizmu. Henrich III. však vynaložil extrémne úsilie, aby prinútil Osmanské impérium akceptovať Petra ako budúce knieža Valašska (nota bene, v danom období malo Francúzsko s Osmanskou ríšou nadštandardné vzťahy). V roku 1581 sa Petru už ako oficiálny kandidát na valašský prestol vybral z Paríža cez Turín a Benátky do Konštantínopolu, kde vďaka blahosklonnosti francúzskej diplomacie prežil ďalšie dva roky. Už nebol väzňom – vrátil sa ako víťaz.                

Pýcha predchádza pád                                                   

Po tom, čo bol v roku 1583 pomazaný za valašského suveréna, zahájil Petru Cercel celý rad reforiem vedúcich k okcidentalizácii podunajskej civilizácie s pečaťou slávy bývalej Byzancie. Cercel poznal 12 jazykov a talianskemu titulu principe dával prednosť pred domácim termínom slovanského pôvodu voievod. Panovník urobil všetko pre to, aby vyčistil domáci „Augiášov chliev“. Jeho najväčším úspechom je translácia valašského kniežacieho dvora z ortodoxného cirkevného sídla Curtea de Argeş do už spomínaného mesta Târgovişte. V novej metropole dal Cercel vybudovať vodovod a dielňu na odlievanie kanónov z bronzu, zreorganizoval armádu podľa francúzskeho vzoru a z Talianska nechal doviesť desiatky vozov s drahými odevmi podľa najnovšieho florentského úzu. Vďaka jeho fundácii stojí v areáli kniežacieho dvora v Târgovişte nádherný pravoslávny kostol (biserica mare domnească – veľký kniežací chrám) z roku 1584 s patrocíniom Zosnutia presvätej Bohorodičky (Adormirea Maicii Domnului). Valašský kniežací dvor sa za Cercelovej vlády hemžil talianskymi a francúzskymi remeselníkmi, učencami, umelcami a figliarmi rôzneho druhu, ktorí v radoch konzervatívneho bojarstva vyvolávali rozpaky. Navyše, Petru Cercel svojou fiškálnou reformou bojarom poriadne pritiahol opasky. Rumunskí bojari spolu s Turkami zosnovali komplot, v dôsledku ktorého bol Cercel v roku 1585 zajatý a obvinený z vlastizrady. Nezachránil si kožu ani exilom do Transylvánie. Po pýche prišiel pád a mreže temnice v starom saskom meste Mediaş vzdialenom 55 km od Sibiu. Petru Cercel znova upieral oči k Západu, no čakali ho už len prehry. Zradil ho Západ i Východ v podobe Damoklovho meča bojarskej a tureckej „vendetty“. Na popud svojho najväčšieho konkurenta Mihneu Poturčenca bol Cercel v marci 1590 počas pobytu v Konštantínopole uškrtený a jeho telo hodili do Bosporu. Osud rumunského dobrodruha sa skončil potupou, no netrvalo dlho, a kultúrne dielo, ktorého zárodky Cercel zasial, prinieslo prvé ovocie. O tri roky po jeho smrti dostal valašský trón v zjednotiteľovi rumunských historických zemí Michalovi Chrabrom (rumunsky Mihai Viteazul) osobnosť európskeho významu.                    

Petru Cercel, nespútaný živel na valašskom tróne, sa v dôsledku svojej „tovaryšskej vandrovky“ po Európe v značnej miere pričinil o rozvoj kultúry a vzdelanosti Valašského kniežatstva v 16. storočí.                 

V súčasnosti po tomto rumunskom humanistovi, ktorý písal básne pre Katarínu Medicejskú, nesie meno lýceum v Târgovişte – v meste, ktoré zažilo lesk valašského kniežacieho dvora.           

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje k článku

Moşneanu, Cristian: Petru Dimitrie Cercel, gentilomul valah care a fermecat Europa. Bucureşti : Librex Publishing, 2017 

Cartojan, Alexandru : Petru Cercel. Viaţa, domnia şi aventurile sale. Bucureşti : Editura Semne, 2016   

Denize, Eugen: Italia şi italienii în cultura română până la începutul secolului al XIX-lea. Bucureşti : Editura Mica Valahie, 2011   

Zdroje k obrázkom

Obrázok č. 1.: Petru Cercel – Európan na Valašskom tróne. Jeho schopnosti a vedomosti obdivoval aj lekár Marcello Squarcialupi, taliansky protestant žijúci v exile v Transylvánii. Zdroj: http://www.istorie-pe-scurt.ro/wp-content/uploads/2014/03/ppetru-cercel.jpg

Obrázok č. 2: Kniežací komplex (chrám a ruiny paláca) postavený Petrom Cercelom v Târgovişte. Cercel na svojom dvore dokonca založil zoologickú záhradu. Zdroj: http://bisericisec17-18targoviste.ro/wp-content/uploads/2014/07/20140723_171311.jpg

Obrázok č. 3.: Pamätná tabuľa na ruinách Cercelovho paláca v Târgovişte. Zdroj: http://adevarul.ro/assets/adevarul.ro/MRImage/2016/11/05/581dadc75ab6550cb83ac253/646×404.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.