Písanie- obávaný strašiak (urodzených) dám

Čítať vlastnoručne napísaný list od milovanej ženy je dnes pomaly rovnakou raritou ako to bolo kedysi, v období novoveku. Dôvody sú však diametrálne odlišné. Kým dnes je to technika, vďaka ktorej pomaly úplne miznú ručne maľované písmenká, voľakedy (ešte aj v 16.storočí )  to bola neznalosť písma, prípadne náročnosť  techniky písania, čo mnohé vznešené ženy odradilo od „čmárania“ listov vlastnou rukou.

Keď ženy vyšších vrstiev predsa len potrebovali niečo odkázať večne vzdialenému a zaneprázdnenému manželovi, k listu sa dopracovali tak,  že ho nadiktovali osobe, ktorá vedela písať a ktorej zároveň  dôverovali. Väčšinou to bol niektorý blízky muž z rodiny. A tak si mohli vybrať medzi tým, že svoje listy zakaždým napíšu za pomoci sprostredkovateľa, ktorý bude takto dobre oboznámený s každým riadkom, ktorý by mal patriť iba manželovi, alebo sa naučia písať. A takéto vlastnoručne napísané listy, obohatené aj o  hlbšie prejavy citov a náklonnosti, potešili ich polovičky oveľa viac, ako tie nadiktované, ktoré  vyzneli skôr oficiálne ako dôverne.

Barón Tomáš Nádašdi (1498- 1562), palatín Uhorska,  patril k tým, ktorí sa takýchto vzácnych listov od svojej manželky dočkali. Sám manželku o listy požiadal, ba dokonca ju naučil písať. A napriek tomu, že preferoval vlastnoručne písané listy, vo svojich listoch adresovaných manželke, Orsike Kanižai, mnohokrát prízvukoval, aby sa vlastnoručnému písaniu holdovala len vtedy, keď sa na to cíti, keď ju z toho hlava nezabolí, alebo si tým ruky nepreťaží. Odporučil jej, nech dá napísať list hradným kapitánom alebo  švagrinou (Nádašdiho sestre), vlastne niekomu z dvora, ale nech o sebe dá vedieť každý jeden deň. Pred veľmi častým písaním vlastnoručných  listov ju teda varoval, lebo –ako sa sám vyjadril ― toho, kto na písanie nie je zvyknutý, skoro hlava rozbolí. Jeho slová sú jasným dôkazom toho, že mu na zdraví svojej milovanej ženy záležalo, snažil sa ju chrániť aj pred tým najmenším zaťažením. Ich vzájomná korešpondencia bola plná nehy a lásky, ktorá ich spájala napriek manželstvu uzavretého zo záujmu.

Manželka ďalšieho palatína, Juraja Turzu (1567- 1616), nevedela tiež písať v čase uzavretia manželstva (1592). Ešte dva mesiace pred sobášom ju pokarhal za to, že mu neodpísala napriek tomu, že mala pri sebe na dvore brata, ktorý by určite ochotne napísal list podľa jej želania. Dva roky po sobáši mu už posielala listy, v ktorých aspoň niekoľko slov napísala vlastnou rukou. Písať ju naučil jej vlastný manžel, ktorý bol na ňu potom veľmi pyšný:„ vidím, že ste boli mojou dobrou študentkou, keď ste sa tak krásne naučili písať“, písal v jednom zo svojich listov.

Samozrejme, nie všetky manželky „dôležitých mužov“ boli také obetavé, našli sa aj také, ktoré ani napriek  všetkej prosbe manželov sa na písanie nedali. Borbála Garai Bánfi, manželka hlavného košického kapitána, baróna Františka Zaya ( 1498-1570), oznámila svojmu manželovi v roku 1568, že napriek tomu, že by rada vyhovela jeho žiadosti, učiť sa je pre ňu ťažkopádne, a tak sa  písať nenaučí. A to už vôbec nie po 30 rokoch manželstva.  A keby sa aj naučila, veľa by z toho nemali, lebo Borbála nasledujúci rok  (1569) zomrela. 

Až 17. storočie prinieslo výrazné zlepšenie týchto pomerov, vtedy sa už stalo samozrejmosťou, že ženy, manželky z radov vysokej šľachty, ovládali písanie (a to nielen vlastného mena, ktoré predtým mnohé nahradili krížikmi). Pravdepodobne slúžili dobrým príkladom, lebo v ich šľapajách sa vydali aj ženy z rodín strednej šľachty, ktoré nechceli zaostať za ženami barónov a magnátov, a tak sa s písaním oboznamovali aj ony. Dokonca, v druhej polovici 18. storočia písanie nebolo neznámym fenoménom už ani v kruhoch žien nižšej šľachty.

_____________

Autorka: Mgr. Zsuzsanna Varga

Obrázok: cdn.pixabay.com/photo/2017/01/20/14/42/background-1995010__340.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.