Pomníchovské Československo

Tiso a HitlerMagazín Magistra História si pre vás pripravil článok o pomníchovskom Československu. Dozviete sa v ňom o vývoji vnútropolitickej situácii, ale aj o ceste k rozbitiu republiky, ktorá sa začala už v Mníchove.

Žilinská dohoda a autonómia

Mníchovský diktát, no predovšetkým situáciu, ktorú táto dohoda prinášala, sa snažila využiť aj Hlinkova slovenská ľudová strana (ďalej HSĽS), ktorá vykazovala nespokojnosť s postavením Slovenska v rámci ČSR. Zo strany HSĽS sa vytváral tlak na vládu. Matúš Černák sa vyhrážal, že ak na Slovensku nebude odovzdaná moc predstaviteľom HSĽS, podá demisiu, čo nakoniec aj vykonal 4. októbra 1938.

To vyústilo zo strany vlády do schválenia ministerstva pre správu Slovenska. V tomto období boli vláda, prezident Beneš a vtedajší ministerský predseda ochotní prijať akýkoľvek návrh zo strany ľudákov, len aby zachránili republiku. Už 5. októbra bol schválený nový jazykový zákon, obnovenie Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a zákonodarný snem. Tento návrh bol odovzdaný Jozefovi Tisovi, ktorý sa chcel poradiť s predsedníctvom HSĽS. V ten istý deň prezident abdikoval. Následne začali prebiehať rokovania v Žiline, a to od 5. októbra do 6. októbra 1938. Okrem predstaviteľov HSĽS tu boli aj iné strany ako slovenskí agrárnici, no všetky sa museli podriadiť HSĽS. Strana odmietla rokovať s komunistami a so sociálnymi demokratmi. Strany ako národní socialisti, živnostníci a fašisti nemali na Slovensku veľký vplyv, a preto sa museli okamžite podriadiť HSĽS.

Počas porady padol návrh aj o samostatnosti Slovenska zo strany radikálov v HSĽS (F. Ďurčanský. A. Mach, M. Černák), ale ten nebol schválený. No vedenie potvrdilo, že sa vráti aj k tejto otázke najneskôr do troch rokov, keď už Slovensko bude pripravené na osamostatnenie. Napokon bola 6. októbra prijatá Žilinská dohoda.

Prvý bod tohto dokumentu hovoril o vydaní ústavného zákona o autonómii Slovenska, podľa návrhu, ktorý už bol podaný v poslaneckej snemovni a uverejnený v Slováku č. 129 (5. jún 1938). V druhom bode sa hovorilo, že vládnu a výkonnú moc na Slovensku má prevziať slovenská vláda. Tá sa mala skladať z piatich ministrov, pričom jeden z nich mal byť aj predsedom vlády, a všetci jej členovia mali byť zároveň členmi ústrednej vlády v Prahe. Nová slovenská vláda mala spravovať rezort vnútra, spravodlivosti, zdravotníctva, dopravy, hospodárstva, školstva, osvety, sociálnych vecí a financií. Kým sa nevytvoril nový ústavný zákon, vláda vychádzala zo zákona č. 64/1918 Zb. o mimoriadnych a plných mociach na Slovensku. Preto sa už 6. októbra 1938 stal Jozef Tiso Ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. A už 7. októbra boli menovaní ďalší štyria ministri, a teda Ferdinand Ďurčanský a Matúš Černák za HSĽS, za agrárnikov Pavol Teplanský a Ján Lichner.

Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny bol prijatý 22. novembra 1938. Tým sa republika zmenila na federáciu s ústrednou vládou v Prahe: Národné zhromaždenie Č-SR a autonómnou vládou v Bratislave: Snem Slovenskej krajiny (štát zároveň získal oficiálny názov Česko-Slovenská republika).

V dôsledku ústavného zákona boli vyradení českí vyšší dôstojníci a českí četníci zo služby na Slovensku, čím sa redukovali možnosti ústrednej vlády v Prahe mapovať situáciu na Slovensku. HSĽS si v tomto období vytvárala pôdu na pôsobenie jedinej strany. Už 9. októbra zastavila činnosť KSČ, 16. novembra 1938 zastavila činnosť Sociálnej demokracie, strana SNS bola v decembri 1938 zlúčená s HSĽS, preto 1. decembra do slovenskej vlády vstúpil Miloš Vančo zo SNS, ktorý nahradil agrárnika Jána Lichnera. Už na prelome novembra a decembra bol na Slovensku vytvorený režim jedinej politickej strany HSĽS, ktorá sa označovala aj ako Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ).

Maďarské a poľské snahy

Po Mníchovskom diktáte vyvstávala otázka maďarskej a poľskej národnostnej menšiny. Poľsko podporovalo protičeskoslovenskú politiku Nemecka už od roku 1934 práve z tohto dôvodu. Poľský postoj sa snažil zmierniť prezident E. Beneš, preto 26. septembra 1938 poslal poľskému prezidentovi Moscickému list, v ktorom žiadal priateľské stretnutie, v ktorom by sa dohodli na sporných otázkach. Ale v septembri už v Tešínsku pôsobila diverzne a sabotážne poľská organizácia, ktorá mala navodiť dojem, že domáce obyvateľstvo chce byť súčasťou Poľska. Už po Mníchovskom diktáte poslala poľská vláda československej vláde ultimátum, v ktorom žiadali oblasť Tešínska. 1. októbra túto oblasť obsadili. V oblasti žilo okolo 120 000 Čechov a 80 000 Poliakov. 25. októbra sa situácia opakovala na Orave a Spiši.

Po Mníchovskom diktáte žiadalo isté územia aj Maďarsko. Chceli všetky územia, na ktorých podľa sčítania ľudu z roku 1910 žila maďarská väčšina a zároveň žiadali celú oblasť Podkarpatskej Rusi. O týchto otázkach sa rokovalo v Komárne od 9. do 13. októbra 1938. Keďže československá a maďarská vláda sa nedokázali dohodnúť, situáciu mala riešiť arbitráž. Celú situáciu komplikovali iredentistické snahy Maďarskej strany na Slovensku, ktorá v októbri organizovala demonštrácie v Bratislave, Komárne, Nových Zámkoch. Strana rozširovala rozličné letáky a vyzývala k iredente.

Z mníchovských partnerov boli na arbitráži prítomní zástupcovia Talianska a Nemecka. 2. novembra 1938 vytýčil nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop a taliansky minister zahraničných vecí Ciano novú hranicu s Maďarskom. Maďarsko síce nezískalo Podkarpatskú Rus, ale okrem oblastí s prevahou maďarskej majority získalo mestá ako Košice, Užhorod, Mukačevo. Maďarsko tak z oblasti Slovenska získalo 10 390  km² a 854 217 obyvateľov, z ktorých bolo štvrť milióna Slovákov. Okrem toho získalo Maďarsko aj Nové Zámky, Šurany, Levice, Lučenec, Rimavskú Sobotu a Rožňavu. Nemecko obsadilo 10. októbra 1938 predmostie Bratislavy za Dunajom a vzniesli nároky na Devín a Petržalku.

Smerovanie Česko-Slovenskej republiky k jej rozbitiu

Po viedenskej arbitráži sa na Slovensku stala najsilnejšou národnostnou menšinou nemecká. HSĽS akceptovala existenciu politickej reprezentantky tejto menšiny v podobe Deutsche Partei, ktorú viedol Franz Karmasin. Práve táto strana bránila záujmy nacistického Nemecka v slovenských podmienkach a zároveň zabezpečovala čulý kontakt medzi HSĽS a Nemeckom.

V tomto období sa tvoril na Slovensku autoritatívny režim. HSĽS  si chcela zabezpečiť monopol v oblasti informácií, preto bol zriadený Úrad propagandy, ktorý viedol A. Mach. Tiež dochádzalo k likvidovaniu nežiadanej tlače a literatúry zo školských knižníc. HSĽS veľmi podobne postupovala aj na hospodárskom poli, zasahovala do organizácií ako Hospodárska komora, Zemědělská rada a Priemyselná rada, kde dosadzovala svojich lojálnych ľudí, pričom na menej významných postoch ponechala odborníkov. Na tomto poli si napriek tomu nedokázala zabezpečiť žiadaný monopol, pretože finančné toky ostávali v rukách ústrednej vlády v Prahe. Strana v tomto období rovnako presadzovala silné antisemitské nálady. Vhod jej prišla Viedenská arbitráž. Vtedy vydal predseda vlády nariadenie, podľa ktorého malo dôjsť k presunu Židov (cudzincov a Židov bez domovskej príslušnosti) na územie, ktoré malo pripadnúť Maďarsku.

HSĽS začala negativisticky vystupovať aj voči českým štátnym a verejným zamestnancom na slovenskom území. Ich odsun zo Slovenskej krajiny obhajovala strana tým, že nemajú slovenskú krajinskú príslušnosť. Propaganda v tomto období šírila heslá ako: „Česi peši do Prahy!!!“ Na niektorých miestach dokonca zasahovala Hlinkova garda. Na iných boli českí zamestnanci, a to najmä učitelia, natoľko vžití s domácim prostredím, že sa ich domáce obyvateľstvo nechcelo vzdať.

Demokratické princípy na slovenskom území prestali platiť. Nový autoritatívny režim úplne pohltil politický, hospodársky a spoločensko-kultúrny život. Prejavilo sa to už vo voľbách do Snemu slovenskej krajiny, ktoré na mnohých miestach kontrolovala Hlinkova garda. Vo voľbách, ktoré sa uskutočnili 18. decembra 1938 fungovala jednotná kandidátka, jej kandidátov navrhovala HSĽS. Voliči odpovedali na otázku Chceš nové slobodné Slovensko? buď áno, alebo nie. Takto bolo zvolených 63 poslancov a jednotná kandidátka získala 97,5 %.

Obdobie 2. Česko-Slovenskej republiky bolo veľmi zložitým vo vývoji nielen československých vzťahov, ale aj pre vývoj a existenciu samotnej republiky. Kým na Slovensku sa budoval autoritatívny režim, na čelo novej ústrednej vlády sa dostal 1. decembra 1938 Rudolf Beran a ešte 30. novembra bol zvolený za nového prezidenta Emil Hácha. Určité problémy v československých vzťahoch vytvárali práve radikáli z HSĽS, ktorí sa nedokázali uspokojiť s autonómiou a vo svojich predstavách šli ďalej, chceli rozbitie republiky a vznik samostatného Slovenska. Už na konci roka 1938 Tuka, Ďurčanský a Mach začali prezentovať tieto názory na rôznych verejných zhromaždeniach, ich cieľom bolo vyburcovať verejnosť pre túto myšlienku, ktorá by napokon sama žiadala vznik samostatného štátu. Už 12. februára 1939 sa Tuka stretol s Hitlerom, kde ho žiadal o pomoc pri vytvorení samostatného Slovenska a hospodársku podporu novej krajiny. Hitler v spoločnom rozhovore garantoval pomoc.

Ďalšie udalosti mali rýchly spád. Radikáli, ktorí sa už nechceli spoliehať na umiernené krídlo HSĽS, ktoré chcelo pri vytváraní samostatnosti čakať, kým bude Slovensko pripravené, si zvolili cestu puču na začiatku marca 1939. Na starosti ho mala Rodobrana a jednotky HG. Nato zareagovala ústredná vláda v noci z 9. na 10. marca. Prezident pozbavil funkcie predsedu vlády Tisa, chcel túto funkciu prenechať Sivákovi, ktorý to odmietol a funkciu napokon prijal Sidor. Rovnako v tomto období na Slovensku prebehol Homolov puč. Spočíval v obsadení strategických oblastí armádou a četníkmi. Tiež dochádzalo k zatýkaniu niektorých členov HSĽS a HG.

Hitler už v tomto období požadoval rozbitie republiky, preto 12. marca 1939 žiadal Karola Sidora, aby vyhlásil samostatný štát, tento ale odmietol. Z toho dôvodu sa Nemecko rozhodlo neakceptovať odvolanie Tisa z jeho funkcie a Nemecko očakávalo jednanie práve s ním. J. Tiso odišiel na oficiálne pozvanie do Nemecka 13. marca 1939. Hitler v prítomnosti Ribbentropa od neho žiadal vyhlásenie samostatného štátu, upozorňoval pritom na hrozbu maďarského nebezpečenstva. Tiso odmietol vyhlásiť štát z Berlína, ale o celom vývoji informoval poslancov Snemu Slovenskej krajiny. Tí súhlasili s vyhlásením samostatného štátu 14. marca 1939 podľa návrhu M. Sokola. Nový štát prišiel o oblasť Podkarpatskej Rusi, ktorá pripadla Maďarsku. V tejto situácii si uvedomovalo nebezpečenstvo najmä Poľsko, ktoré bolo prakticky v obkľúčení Nemecka, na juhu síce susedili s Maďarskom, no to sa po novom vývoji stalo zaviazaným voči Nemecku. Francúzsko a Veľká Británia začali akceptovať existenciu nového štátu v priebehu mája až júla, USA to odmietli prijať, ZSSR rovnako odmietlo prijať existenciu novej republiky, ale po Nemecko-sovietskom pakte z 23. augusta 1939 uznalo de jure existenciu Slovenskej republiky.

Čo sa týka vývoja v českej časti republiky, prezident Hácha odcestoval s ministrom zahraničných vecí Františkom Chvalkovským už 14. marca 1939 vlakom do Berlína. Hitler žiadal súhlas s obsadením českých zemí nemeckou armádou, československá armáda pritom nemala klásť žiaden odpor. Po telefonickom rozhovore prezidenta s ministerským predsedom sa rozhodla vláda podmienky prijať. Už 15. marca bola oblasť Česka okupovaná a pripojená k Nemecku ako Protektorát Čiech a Moravy. Následne prišiel do Prahy Hitler, ktorý 16. marca vydal výnos o zriadení Protektorátu.

________________

Autorka: Veronika Dziaková

Zdroje:

BYSTRICKÝ, Valerián – MICHELA, Miroslav – SCHVARC, Michal. Rozbitie alebo rozpad? Bratislava: Veda, 2010, s. 575, ISBN 978-80-224-1150-9.

BYSTRICKÝ, Valerián – ZEMKO, Milan (ed.). Slovensko v Československu. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2004, s. 687, ISBN 80-224-0795-X .

KOVÁČ, Dušan. Nemecko a nemecká menšina na Slovensku ( 1871 – 1945). Bratislava: Veda, 1991, s. 235.

KVAČEK, Robert – OLIVOVÁ, Věra (ed.). Dějiny Československa od roku 1918 do roku 1945. Brno: Státní pedagogické nakladatelství, 1967, s. 583, ISBN 16-925-67.

RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Spolupráce a konflikty 1914 – 1992. Vyšehrad: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012, s. 677, ISBN 9-788074-291333.

Obrázok: edah.sk/files/image/Tiso%20a%20Hitler.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.