Posledné dni gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Dejiny gréckokatolíckej cirkvi, ktorá oficiálne pôsobí na území súčasného Slovenska od vzniku Užhorodskej únie v roku 1646, sú plné pozitívnych aj negatívnych udalostí. Za to najťažšie obdobie môžeme považovať 50. a 60. roky minulého storočia, kedy dochádzalo k likvidácii náboženského obradu a pravoslavizácii kňazov, rehoľníkov a veriacich. Gréckokatolícka cirkev sa nemohla nijako brániť voči režimu, a tak v roku 1950 po Malom a Veľkom sobore definitívne zmizla z konfesionálnej mapy vtedajšieho Československa. 

greckokatolicka-cirkev

Na úvod je nutné pripomenúť skutočnosť, že po skončení 2. svetovej vojny sa Európa polarizovala. Stredná a východná Európa sa dostala do sféru vplyvu komunistického Ruska, čo sa po komunistickom prevrate v Československu v roku 1948 odzrkadlilo aj v politickom, hospodárskom či náboženskom smerovaní krajiny.  V konfesionálnej otázke si komunisti vytýčili hlavný cieľ v rovine prinavrátenia gréckokatolíkov späť k ich pravej viere, čiže pravosláviu. Tu sa musíme vrátiť k vzniku Užhorodskej únie do druhej polovice 17. stor., kedy niekoľko desiatok pravoslávnych kňazov prestúpilo na katolícky obrad pod podmienkou, že si zanechajú grécky obrad a bude im umožnené voliť si vlastného biskupa. Táto historická paralela mala byť iba zámienkou a skutočnou príčinou bola obava komunistického režimu spojenia gréckokatolíkov s Rímom a západnými krajinami.

Postavenie gréckokatolíkov sa rapídne zhoršilo na začiatku 50. rokov, kedy sa komunistický režim naplno etabloval v Československej republike. Ortodoxných bolo v krajine veľmi málo, čo sa snažil zmeniť aj nový pravoslávny metropolita v Prahe, exarcha Jelevferij, tvrdo agitujúci proti gréckokatolíkom. Samotný gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič si pomaly uvedomoval, že jeho veriaci sú vo veľkom nebezpečenstve. Nerešpektovali ho ani na biskupskej konferencii v Olomouci v roku 1946, keďže gréckokatolíci boli často spájaný s povstaleckými banderovskými oddielmi na východnom Slovensku. Rozhorčenie biskupa vyvolalo pobúrenie aj u najvyšších politických predstaviteľov a ŠtB, ktorá na rok 1948 naplánovala veľké razie v kláštoroch v Prešove, Michalovciach a Stropkove. Prešovský biskup neváhal bojovať za svojich veriacich a cirkev ako takú a obrátil sa so sťažnosťou aj na samotného prezidenta Gottwalda.

Násilný zásah proti rehoľníkom len potvrdili najväčšie obavy biskupa Gojdiča a jeho pomocného biskupa Vasiľa Hopka, že definitívna likvidácia gréckokatolíckej cirkvi je vopred pripravený akt a je len otázkou času, kedy sa „Akcia P“ alebo ľudovo povedané pravoslavizácia gréckokatolíkov spustí.

Medzi rokmi 1945 až 1949 sa v Československu vytvorili štruktúry pravoslávnej cirkvi, a tak už nič nebránilo samotnému zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi. Prvé oficiálne stretnutie, nazývané aj Malý sobor, čo znamená zhromaždenie, sa konalo 24. apríla 1950 v Malých Ružbachoch, kde gréckokatolícka cirkev nemala svoju farnosť a taktiež v blízkom Podolínci boli uväznení rehoľníci ešte z roku 1948. Tajné zhromaždenie si za svojho predsedu zvolilo Ivana Rohaľa – Iľkiva. Komunistom sa dokonca podarilo presvedčiť 51 gréckokatolíckych kňazov, aby sa zúčastnili „Akcie P“. Ako sa počas rokovaní ukázalo, až na niektoré výnimky ako Michala Knapa, Antona Havrilu či Eliáša Kačúra, boli všetci kňazi do pravoslavizácie násilne donútení, a tak drvivá väčšina váhala alebo úplne odmietla akt zrieknutia sa svojej katolíckej viery pod patronátom rímskeho biskupa.

Po neúspešnom Malom sobore vo Veľkých Ružbachoch sa 28. apríla zišli komunistickí delegáti v sále prešovského hotela Čierny orol. Malo sa ho zúčastniť viac ako 700 predstaviteľov a niečo menej ako 100 kňazov, a preto sa toto zhromaždenie dostalo do povedomia ako Veľký sobor. Pravoslávna cirkev tlačila po neúspechu vo Vyšných Ružbachoch na politikov, aby dokonali akt zjednotenia gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi pod  vplyvom moskovského patriarchu. Do dejiska zhromaždenia boli zvážaní kňazi, študenti a ľudia, ktorých zastrašovali alebo už boli natoľko zmanipulovaní, že za každých okolností by podporili režim a pravoslávnu cirkev. Zasadanie otvoril a viedol Ján Benický, vedúci školského oddelenia Krajského národného výboru v Prešove, a cieľ bol zhodný s tým, čo mal schváliť Malý sobor, a to návrat gréckokatolíkov do rúk patriarchu. Diskutujúci, naklonení pravosláviu, zdôrazňovali historickú nutnosť tohto aktu, a tak sa predsedajúci rozhodol zvoliť trojčlennú skupinu, ktorá mala pripraviť uznesenie. Do čela komisie bol zvolený opäť Rohaľ – Iľkiv, predsedajúci Malému Soboru 24. apríla, čo len zdôrazňuje fakt, že uznesenie už bolo k dispozícií vo Veľkých Ružbachoch a možno aj skôr. Samotný dokument obsahoval 5 bodov, ale hlavným posolstvom bolo už viackrát spomínaný presun gréckokatolíkov pod jurisdikciu patriarchu. Po prečítaní návrhu Rohaľom sa následne pristúpilo k voľbe, ktorá dopadla v neprospech gréckokatolíkov. 28. apríla o 12 hodine a 50 minúte definitívne zanikla gréckokatolícka cirkev na území Slovenska, ktorá so svojou dlhou tradíciou a náboženskou kultúrou formovala krajinu pod Tatrami v Karpatskej kotline.

V deň konania Veľkého či Prešovského soboru komunisti obsadili Prešovské gréckokatolícke arcibiskupstvo aj s biskupmi Gojdičom, ktorý bol následnec držaný v Slavíkovej vile vo Vysokých Tatrách, a Hopkom. Oboch uväznili v tábore v Báči. Pavol Peter Gojdič bol odsúdený vo vykonštruovanom procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom a až do svojej mučeníckej smrti v roku 1960 bol držaný vo väznici v Leopoldove. Vasiľ Hopko bol väznený na viacerých miestach, ale v máji 1964 bol prepustený kvôli jeho zlému zdravotnému stavu. Väzenskú celu nahradilo domáce väzenie, ale aj tak bol neustále monitorovaný ŠtB. Po obnovení gréckokatolíckej cirkvi sa chopil biskupského stolca v Prešove a pôsobil na čele gréckokatolíkov v Československu až do svojej smrti v roku 1976.

Od aktu zániku gréckokatolíckej cirkvi v Československu mali gréckokatolícki kňazi, seminaristi a veriaci iba dve možnosti. Buď dobrovoľne konvertujú na pravoslávie, alebo budú prenasledovaní, väznení a hnaní na nútené práce do baní, závodov či na polia. Gréckokatolíci stratili úplne všetko, keďže nadobudnutý cirkevný majetok v podobe chrámov, fár či celej agendy prešiel do rúk pravoslávnej cirkvi, a tá sa jej radšej rýchlo zbavovala. Jednotlivé body prijaté na Prešovskom sobore boli síce realizované pražským pravoslávnym biskupom okamžite, ale samotná komunistická vláda prijala dokument o nútenom zlúčení gréckokatolíkov s pravoslávnymi až o mesiac neskôr. Bol to iba akýsi právny akt, ktorý mal len potvrdiť že dovtedy živá a rozmáhajúca sa gréckokatolícka cirkev sa musela zmeniť, ak chcela naďalej pôsobiť, na cirkev katakombálnu, tak ako v čase prvých kresťanov po smrti Ježiša Krista v Rímskej ríši.

________________

Autor : Matúš Burda

Zdroje :

  1. FEDOR, Michal. Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945 – máj 1950. Košice : Byzant, 1993. 347 s. ISBN 80-85581-03-05.
  2. KONEČNÝ,   Pravoslávna  cirkev   na  Slovensku  po druhej  svetovej  vojne. Košice 2008. Dostupné na internete: http://www.mtatk.hu/interreg/pdf/konecny12.pdf
  3. VAŠKO, Václav. Likvidace řeckokatolické církve. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2007. 70 s.

Obrázok : upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/e/e4/DebateBetween

CatholicsAndOrientalChristiansInThe13thCenturyAcre1290.jpg/1024px-DebateBetweenCatholicsAndOrientalChristiansInThe13thCenturyAcre1290.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.