Prasiatko svätého Ignáca. Vianočné zvyky a tradície v Rumunsku

Máte radi rozprávky? Dávno nie sú iba pre deti. Zvykoslovie a folklór je veľká rozprávková kniha, v ktorej si môžeme prečítať všeličo o nás samých. Aké sú najzaujímavejšie vianočné obyčaje, tradície a legendy z tajomného Rumunska?  

Zažili ste niekedy lásku na Vianoce? Choďte na súboj nezadaných do transylvánskej dedinky Mărișel. Pred miestnym kostolíkom sa zhromaždia dve 10 až 12 členné skupiny. Jednu tvoria slobodní chlapci, v druhej sa zvŕtajú devy, ktoré ešte nenašli toho pravého. Stretávajú sa v spoločných hrách, tancoch a piesňach. Lepšiu príležitosť na to, aby medzi dvoma ľuďmi preskočila iskra, si ťažko predstaviť.

Oslava rodiny   

Vyvrcholením slávnosti je spoločné koledovanie po domoch, ktoré sú v Mărișeli roztrúsené po kopcoch ako ovečky, takže dostať sa ku každému z nich chce poriadnu dávku odhodlania (a zdravé nohy). Zvyk známy pod názvom Junii Mărișelului (mládež z Mărișelu) je oslavou  rodiny, ktorá bola v archaických kultúrach synonymom prosperity. Transylvánci sú na svoju tradíciu právom hrdí. V roku 2015 sa ocitla na zozname nehmotného svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.  

Obrázok č. 1.: V Mărișeli to na Vianoce žije. Všimnite si šerpy vo farbách rumunskej trikolóry (obvyklé na každej dôležitej slávnosti). Zdroj: greatnews.ro 

V Dumbrăviţi v župe Brašov majú zasa zvyk zdobenia verejného vianočného stromčeka až na Kristovo narodenie, 25. decembra. Je to jediné miesto v celom Rumunsku, kde na Štedrý večer ešte nemajú na ulici stromček!    

Ihličnan (vysoký dobrých 20 metrov!) prinesú na námestie dve skupiny. Jedni si hovoria vătafii, druhí penașii. Historická rola vătafa bola v stredovekom Valašsku spojená s ochranou, dohľadom, vartášstvom, vo vianočnej Dumbrăviți však súvisí s armádou. Vojenským výcvikom zocelení vătafovia majú dokázať svetu, že sú pripravení založiť si rodinu. Rodina je v ľudovej religiozite pozemským obrazom Svätej Trojice.      

Ich protipólom sú penașii (na Slovensku by sme povedali zelenáči). Mladí muži majú preukázať odvahu a silu. Obe skupiny sa spoja, aby za všeobecného veselia spoločne vztýčili vianočný stromček. Prípravy na veľký deň štartujú už na Mikuláša. Večer 5. decembra sú zvolení vodcovia vătafov, ktorí chodia vinšovať všetkým nositeľom mena Nicolae (Mikuláš).      

„Vianočný“ mesiac má pre Rumunov slávnostnú príchuť i z toho dôvodu, že 1. december je štátnym sviatkom (výročie politického zjednotenia historických rumunských zemí).

Obrázok č. 2.: Atmosféra na vianočných trhoch v Temešvári chytí za srdce malých aj veľkých. Zdroj: timisoarachristmasmarket.ro  

Nielen pochúťka     

Kuchárky a kuchári, poznáte slovo kračun? Áno, rituálny koláč kračun v minulosti nechýbal na vianočnom stole (nielen) Rusínov. Starobylé slovo má pohanskú auru, označuje praslovanské svätenie zimného slnovratu. No stačí sa vybrať do Rumunska a udrie nám do očú, že aj miestne romanizované obyvateľstvo nazýva sviatok narodenia Krista Crăciun. Ako je to možné?    

Oprášme etymologický slovník v polici. Väčšina románskych lingvistov dáva ruky do ohňa, že rumunský názov Vianoc je predĺženou rukou latinského creatio (lepšie povedané, jeho akuzatívu creationem). A narazila kosa na (teologický) kameň. Creatio znamená stvoriť a Kristus podľa ortodoxnej náuky nebol stvorený ako svet a všetko živé v ňom.

V kresťanskom kréde stojí, že Boží Syn je zrodený z Otca pred všetkými vekmi. Sekta ariánov zo 4. storočia však považovala Krista za Božie stvorenie, za hyperčloveka, ale nie za Boha, za variáciu na titana Prometea, ktorý visel na kaukazskej skale tak, ako Kristus na kríži.    

Je rumunské Crăciun pamiatkou na učenie dávnej sekty? Nie sme toho názoru. Moderná portugalčina má podstatné meno criança, sardínčina pozná výraz criatzione. Význam? Ten, kto prišiel na svet. Dieťa, „zrodenec“. Starostlivosť o dieťa sa po španielsky povie crianza.  Crăciun v archaickej rumunčine mohlo označovať priamo Božie novorodeňa, Jezuliatko. V súčasnom rumunskom jazyku sa stretneme s tvarom pruncul Iisus z latinského puerunculus, chlapčiatko. 

Obrázok č. 3.:  V mnohých lokalitách to dýcha rurálnym duchom. Zdroj: cluju.ro 

Riešenie rébusu, či slovo kračun prijali Slovania od Rimanov alebo naopak, spí pod perinou času. Diskusie okolo pôvodu záhadného slovka však neutíchajú a zdá sa, že ešte dlho budú príčinou našej intelektuálnej gymnastiky.        

Sila krvi

Na Slovensku aj v Rumunsku zvyknú ľudia na Štedrý večer krájať jabĺčko. Hviezdička z jadierok znamená zdravie, hnilé jablko býva predzvesťou – ako to povedať – choroby a nie veľmi úspešného roku. Prísny pravoslávny pôst trvá až do polnoci. V Moldávii dodnes platí, že vianočný stôl musí posvätiť kňaz. Nikto sa nesmie dotknúť jedla, až kým služobník Boží neochutná z pripravených dobrôt.      

Na Božie narodenie si z bohato prestretej tabule môžeme uchmatnúť cozonac (druh vianočky), sarmale (kapustové rolky plnené ryžou a mäskom), ale aj zabíjačkové špeciality, pretože 20. decembra, na ktorý v Rumunsku pripadá sviatok svätého Ignáca Antiochijského, sa zabíja prasiatko určené na vianočný stôl.    

Ignatul porcilor alias prasací Ignác – to je prívlastok, ktorý ľudová kultúra balkánskych Latinov prisúdila sýrskemu mučeníkovi zo 4. storočia. Nie je v tom nič pejoratívne. Purifikačnú funkciu krvi poznali už antické národy. Pohanskí Rimania v dobe svätého Ignáca verili, že ak sa vykúpu v krvi býka, sila zvieraťa im zabezpečí nesmrteľnosť. Biele tógy skrvavené expiačným rituálom taurobolia a ruky pozdvihnuté k očiam Veľkej matky, bohyne Kybele, sa v rumunskom folklóre miešali s kresťanským sviatkom svätca, ktorý má v mene latinské ignis – oheň.      

Obrázok č. 4.: Na deň svätého Ignáca to svinky majú spočítané. Zdroj: realitatea.net 

Podľa ľudového rozprávania bol Ignác dobrým hospodárom, ktorý chcel zabiť ošípanú, no sekera nešťastnou náhodou zasiahla jeho otca. Aby sa odčinilo toto paricídium (otcovražda), musí na sviatok svätého Ignáca v každom dome vypustiť dušu jedno prasiatko.  

„Carnea ta să fie carne aurie.“ Nech sa tvoje mäso stane zlatým, spieva sa pri porcovaní. Táto obyčaj môže tiež súvisieť s oslavou zimného slnovratu, ktorý pripadá na 21. decembra. Smrť otca symbolizuje koniec jednej astronomickej epochy. Prasa je reliktom gréckej báje o Orestovi, ktorého z matkovraždy očistila krv ošípanej. Podľa kresťanskej interpretácie sú mytologické príbehy prstom, ktorý ukazuje na preliatu krv Ježiša Krista.     

Pax in terra

Štedrý večer sa v Rumunsku volá Ajunul Crăciunului – predvečer, vigília Vianoc. Na dedinách v regióne Oltenia si hospodári privstali, aby v tento sviatočný deň zakúrili v kachliach. Suché raždie praskalo pod ohnivými jazykmi a pán domu predniesol pozdrav: „Bună dimineață lui Ajun!” Dobré ráno, Ajun!

Význam tohto úkonu bol – ako inak – sakrálny. Gazda si prial, aby jeho statok prekvital, a aby v jeho dome boli všetci zdraví. Na verajach domov sa hompáľa cesnak – tradičná zbraň proti vampírom. Žena, ktorá na Vianoce pečie koláčiky, by s rukami plnými cesta mala ísť do záhrady a poprosiť každý strom, aby priniesol ovocie. Strom a človek majú veľa spoločného. Prah zrelosti. Každý strom musí odkvitnúť, aby mohol zarodiť.

Obrázok č. 5.: Jedlá na vianočnom stole sa v jednotlivých regiónoch líšia. Kalórie radšej nebudeme počítať. Zdroj: unmarpezi.ro 

V dobe bez internetu a televízie nemé tváre rozprávali a celá príroda ožívala v symfónii pokoja. Veď latinské pax, ktoré nám v rumunčine a taliančine darovalo pôvodom ablatívny tvar pace (pokoj) má etymologický základ v indoeurópskom koreni s významom „zjednotiť sa v harmónii“.           

Rumunské deti si darčeky rozbaľujú ráno 25. decembra. Mužík, ktorý ich nadelí našim najmenším, sa nápadne podobá na amerického Santa Clausa. O tom je známe, že za celosvetovú popularitu vďačí reklame na Coca-Colu. Dnes sa tradície miešajú ako žreby v osudí a postava bielobradého deduška, ktorý „a sosit de prin nămeți“ (prišiel zo zasnežených krajov) splýva s americkým Santom. Ako to vlastne je, prezrádza etnológ a čestný člen Rumunskej akadémie vied Romulus Vulcănescu.

Vianočný deduško alias Moș Crăciun môže mať korene v postavách troch orientálnych kráľov-mágov, ktorí priniesli dary Božiemu Synovi. V ich osobách múdrosť Východu zložila žezlo pred novonarodeným Kráľom kráľov.     

Prečítajme si rozprávku 

Bol raz jeden betlehemský sedliak (volal sa príznačne – Crăciun). Keď na bránu jeho statku zaklopala Božia matka hľadajúca prístrešie, namrzený sedliak pred ňou zabuchol dvere. Jeho manželke sa tehotnej ženy uľútilo a poskytla jej skromné prístrešie v jaskynke. 

Starý Crăciun sa rozhneval a za to, že jeho žena poskytla Márii a Jozefovi miesto v stajni, dal manželke odťať ruky. Ale Bohorodička jej ich „nalepila“ späť. Vidiac tento zázrak, prijal sedliak vieru v Boha a z vďaky postavil na svojom dvore prvý vianočný stromček. A dnes nosí deťom darčeky. Samozrejme, najprv mu musia napísať, po čom im srdce piští.   

Obrázok č. 6.: Vo väčších rumunských mestách premáva vianočná električka (tramvaiul lui Moș Crăciun). Deti v nej môžu vhodiť do špeciálnej poštovej schránky list pre Vianočného uja. Zdroj: zcj.ro  

Legenda o Vianočnom mužovi je kolážou viacerých prvkov z pravoslávneho folklóru. V byzantských synaxároch sa dočítame o svätom Jánovi z Damasku, ktorému kalif odťal ruku, pretože spismi na obranu ikon provokoval mocných. Zranenú ruku mu zahojila Panna Mária.

Druhou dôležitou rovinou príbehu je prezentácia stajne ako jaskyne. To korešponduje s výjavmi na byzantských ikonách, na ktorých by sme drevenú kôlňu známu z katolíckych jasličiek hľadali márne. Voľba jaskynného priestoru nie je náhodná. Aj Kristov hrob bol vytesaný do skaly a mal podobu podzemnej krypty. Pozemská púť Spasiteľa sa začína a končí v jaskyni. Ak si vezmeme na pomoc antickú filozofiu, zistíme, že jaskyňa v Platónovom podobenstve predstavuje materiálny svet plný uväznených duší.   

Prekvapenie pod dvanástimi taniermi  

V oblasti Făgărașu sa na novoročný stôl kladie dvanásť tanierov. Je dvanásť mesiacov v roku, apoštolov bolo dvanásť (každý zastupoval jeden kmeň Izraela, ktorých bolo tiež dvanásť) a do nebeského Jeruzalema vedie dvanásť brán. 

Pod dvanástimi taniermi sa skrývajú rôzne drobné objekty (ceruzka, chlieb, uhlie…). Dievčatá a chlapci postupne odkrývajú tajomstvá pod tanierikmi a zisťujú, či ich čaká svadba alebo či vyjdú na ocot (v miestnej terminológii budú ursitul a ursita – ženích a nevesta, ktorých dal dokopy „osud“). Uhlie znamená čiernu dušu, chlieb zvestuje bohatstvo, soľ chudobu. Veľa povier týkajúcich sa hľadania budúcej polovičky sa v Rumunsku praktizuje 30. novembra na sviatok národného patróna apoštola Andreja. Pri „veštení“ z  predmetov sa medze nekladú.      

Obrázok č. 7.: Rumunskí koledníci. Zdroj: romaniajournal.ro

Rumunsko je krajinou vianočných kolied. Táto zem ich pozná nie desiatky, ale možno stovky! Tichá noc však nepatrí medzi rumunské „srdcovky“. V chrámoch znejú koledy byzantskej tradície. „Chrbticou“ mnohých z nich je refrén florile dalbe (jagavé kvety), čim sa vyjadruje čistota a krása Bohorodičky a Krista. V jednej z ľudových kolied vystupuje fiktívna postava Daliany („Daliana, fată dalbă”), ktorá môže mať väzbu s Daliou, bohyňou osudu v litovskej mytológii. Ďalšia paradigma z rumunských kolied „linu-i lin“ (z latinského lenis) označuje vnútorné stíšenie.       

V období medzi Vianocami a krstom Pána v Jordáne (Boboteaza, botezul Domnului) sa rumunské ulice ozývajú spevom koledníkov. Poznávacím znamením mnohých sú pestré kostýmy, kroje a drevená hviezda. Prischlo im preto pomenovanie stelari (od slova stea – hviezda).    

V Maramureși sa dospeláci prezliekajú za Turkov a pýtajú si peniažky pre šťastie, aby detských koledníkov (a nielen ich) ochránili od zlých duchov. S peniazmi je spojený zvyk umyť si na vianočné ráno tvár v tečúcej vode, do ktorej vhodíme striebornú mincu. Budeme čistí a vzácni ako striebro.        

Obrázok č. 8.: Dary pre koledníkov. Zdroj: pinterest.com

„Primiți cu steaua? Cine primește steaua frumoasă și luminoasă cu colțuri multe și mărunte de la nașterea lui Hristos?“ Prijmete nás s kométou? Kto prijme krásnu a jasnú hviezdu s bohatými paprskami od narodenia Krista zažatú? Týmito slovami začínajú rumunskí koledníci svoju púť od príbytku k príbytku. Po zvestovaní Božieho narodenia sa koledníci s pánom domu rozlúčia slovami: „Noi ieșim, Dumnezeu întră…” My odchádzame, Boh vstupuje.    

Pripomína mi to jednu staršiu židovskú anekdotu. Stretli sa dvaja rabíni a jeden hovorí druhému: „Kde je Boh?“ „Nevidíš? Celý svet je plný jeho slávy.“ odvetil druhý rabín. Jeho kolega zakrútil hlavou: „Boh je tam, kam ho pustíme.“ Otvorme mu dvere.  

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroj: ROMAN, Radu Anton: Bucate, tradiții și obiceiuri de Crăciun. București : Editura Paideia, 2009. ISBN 9735965593

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.