Prečo Slováci v Uhorsku nemali „vlastný štát“?

Medzi odbornou verejnosťou sa čoraz častejšie objavujú názory, že slovenské dejiny sú akési dejiny apológie, že naši národní predstavitelia museli viesť niekoľko stoviek rokov boj o to, aby vôbec obhájili a ubránili svoju existenciu na mape Európy. Tá totižto vôbec nebola samozrejmosťou. Slováci boli považovaní za jednu z mnohých uhorských národností, ale nikdy neboli politickým národom, nikdy nemali ani vlastné teritórium, ani vlastné politické inštitúcie (ak neberieme do úvahy revolučnú Slovenskú národnú radu, ktorá mala obmedzené možnosti). Šovinistickým názorom väčšiny maďarskej šľachty tento stav, samozrejme, vyhovoval, a tak sa postupne darilo presadzovať heslo jeden národ, jeden jazyk a jedno nedeliteľné Uhorsko. Prirodzená reakcia ostatných nemaďarských národov spočívala nielen na ochrane svojho jazyka a práva ho používať, ale aj na snahe diferencovania sa a vytvorenia vlastného politického územia, ktoré by na úrovni jednej z korunných krajín podliehalo viedenskej vláde a panovníkovi, nie uhorským inštitúciám. V tomto článku sa spoločne pozrieme na prierez tých najdôležitejších slovenských žiadostí za vytvorenie svojho vlastného „štátu“ a povieme si o tom, prečo sa tieto požiadavky nikdy nenaplnili.

Obdobie pred rokom 1848

Od vytvorenia Uhorska až do revolúcie v meruôsmich rokoch prežívali naši predkovia v čisto feudálnej spoločnosti. Ak by sme si toto obdobie ešte viac okresali na obdobie len do začiatku 19. storočia, mohli by sme povedať, že prakticky neexistovali slovenské snahy o vytvorenie vlastného národného územia. V tomto čase nehral nacionalizmus žiadnu úlohu, to je „vynález“ až 19. storočia, predtým existovala jedine príslušnosť stavovská, to zjednodušene znamenalo, že slovenskému zemanovi z Oravy mohol byť bližší zeman z Pešti, ako roľník z Oravy, pretože oboch viazala príslušnosť k svojmu spoločenskému stavu a k niečomu, čo nazývame „natio hungarica“ teda k uhorskému národu zastúpenému v privilegovanom obyvateľstve.

Francúzska revolúcia spolu s osvietenským absolutizmom ale všetko zmenila. Snahy Jozefa II. o germanizáciu odštartovali národné cítenie a boli impulzom aj pre slovenských vzdelancov. Celá naša prvá obrodenecká generácia, teda ľudia okolo Antona Bernoláka či Bohuslava Tablica a Juraja Ribaya, sa síce zaujímala o jazyk a kultúru a intenzívne tieto oblasti zveľaďovala, ale nepriniesla konkrétne politické požiadavky. Na to ešte spoločnosť nebola dostatočne zrelá.

Prvý impulz k možnému vyčleneniu územia obývaného Slovákmi priniesli ľudia, ktorým v dejinách prischlo neoprávnene pomenovanie „uhorskí jakobíni“. Takto boli nazvaní rakúskymi kontrarevolučnými silami, hoci s francúzskymi jakobínmi nemali tí v Uhorsku nič spoločné. Teda, predsa len ich niečo spájalo. Obe hnutia presadzovali pre danú dobu revolučné myšlienky a revolučné riešenia politických otázok. Ústrednými postavami týchto „jakobínov“, boli Ignác Martinovics a Jozef Hajnóczy, ktorí založili Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody okolo roku 1794. Jedným z ich cieľov bolo rozčlenenie mnohonárodnostného Uhorska na štyri celky. Okrem maďarskej časti Magyarica by svoje územie získalo rumunské obyvateľstvo vo Valachii, juhoslovanské v Ilyrice a rovnako tak Slováci v Slavonice. Prečo sa tento projekt nerealizoval? Predovšetkým preto, že Rakúsko nielenže nebolo otvorené myšlienkam francúzskej revolúcie, ale dokonca s Francúzmi bolo vo vojne. Akékoľvek hnutia presadzujúce západné myšlienky boli v Rakúsku zlikvidované a rovnaký osud postihol aj „uhorských jakobínov“. Ich spoločnosti boli zrušené, vodcovia popravení a členovia skončili vo väzení. Na dlhší čas sa s myšlienkou akejsi federalizácie Uhorska prestalo zaoberať.

Čiastočné „dozrievanie“ spoločnosti možno vidieť už v druhej generácii slovenských obrodencov, ktorú zvykneme nazývať podľa jej čelných predstaviteľov aj ako generáciu Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Martina Hamuljaka. Kollárova myšlienka všeslovanskej vzájomnosti bola jedným z najrevolučnejších projektov na pretvorenie mapy Európy, hoci sám Kollár neuvažoval o realizácii týchto zmien v blízkej budúcnosti, ale sám ich pokladal za reálne až o storočie neskôr. Išlo o prirodzené si uvedomenie a prehĺbenie spolupráce Slovanov v Európe, ktoré malo vyvrcholiť v pretvorení sa na jednotný Slovanský národ, ktorý by sa skladal z viacerých kmeňov a aj viacerých jazykov. Jeho myšlienky však nepočítali so slovenskou samostatnosťou ani v politickej, ani v jazykovej otázke. Kollár presadzoval československý jazyk a v kmeňovej otázke podriadil Slovákov spolu s Moravanmi a Slezanmi pod Čechov. Z toho dôvodu sa jeho teóriou ani viac nebudeme zaoberať. Za spomenutie však určite stojí na tomto mieste práca dvoch Oravčanov Jána Herkeľa a Jána Koiša, ktorí pracovali na vytvorení všeslovanského jazyka a na teórii panslavizmu, ktorá predpokladala vytvorenie jedného Slovanského štátu. Ich práca sa však nakoniec neukázala byť perspektívnou.

Obdobie po roku 1848

Reálne sa politické dejiny nielen Slovákov, ale aj ostatných národností monarchie, začínajú až krátko pred vypuknutím revolúcie v roku 1848. Skôr, ako si spomenieme slovenské snahy, je potrebné sa venovať českej myšlienke austroslavizmu, ktorá mala široké zázemie a ukázala sa byť čiastočne životaschopnou. Táto myšlienka presadzovaná Františkom Palackým a Karlom Havlíčkom Borovským nepredpokladala akékoľvek ničenie monarchie ani vytváranie veľkej Slovanskej ríše, ale naopak presadzovala zachovanie Rakúskeho cisárstva avšak nie v takej podobe, v akej fungovalo dovtedy. Austroslavizmus spočíval vo vytvorení viacerých korunných krajín, ktoré by na rovnakej úrovni vytvárali federáciu v rámci monarchie, pričom Česi a Slováci by v nej tvorili jeden celok. Každá krajina by mala vlastný snem, jazyk a na princípe rovného s rovným by sa všetky krajiny podieľali na fungovaní monarchie. Práve v existencii Rakúska videli menšie slovanské národy svoju záchranu pred imperiálnymi túžbami väčších susedov. O neúspechu tejto koncepcie si povieme neskôr.

Zamerajme sa teraz na čisto slovenské akcie počas meruôsmych rokov. Revolučné vystúpenie Slovákov v troch výpravách bolo rozhodujúcim ukazovateľom budúceho vývoja. Slováci už v Žiadostiach slovenského národa v máji 1848 žiadali vyčlenenie svojho územia, svoju vlajku a dokonca veliacu reč v armáde. Keď neuspeli na uhorskom sneme, boli rozhodnutí bojovať za cisára v revolúcii a svoju samostatnosť si zaslúžiť, ale bezvýsledne. Stovky Slovákov v revolúcii zomrelo, pomáhalo poraziť nepriateľa a boli väčšinou tradične lojálni cisárovi, ale ani to sa neukázalo byť dostačujúce. A práve v tomto čase bola tá absolútne najvhodnejšia chvíľa pre mladého Františka Jozefa I., aby vyčlenil slovenské župy od maďarských a vytvoril samostatnú korunnú krajinu. Mal k tomu všetky predpoklady, mohol oprávnene potrestať odbojných Maďarov za ich revolučné vystúpenie a odmeniť nemaďarské národy vlastným územím, ktoré by kľudne mohlo byť plne podriadené Viedni. Opakovane ho o to Slováci žiadali aj v marcovom prosbopise z roku 1849, v ktorom navrhovali vytvorenie akéhosi Slovenského impéria. Nestalo sa tak. Na rozdiel od podpory štúrovského hnutia a Slovenskej národnej rady sa panovník od dobrovoľníkov dištancoval, nechal ich slávnostne rozpustiť a podporoval skupinku viedenských Slovákov okolo Jána Kollára, čím elegantne rozštiepil slovenský tábor. Len sotva by sme mohli považovať vytvorenie Bratislavského a Košického dištriktu počas obdobia neoabsolutizmu za naplnenie slovenských požiadaviek, nešlo totižto o žiadne vyčlenenie slovenského územia, len o administratívne prerozdelenie krajiny, ktoré malo minimálny význam (význam pre monarchiu to samozrejme malo, ale nie pre Slovákov).

Päťdesiate roky slúžili na dozretie slovenského hnutia, čo sa prejavilo hneď po páde neoabsolutizmu. V júni 1861 sa pred martinským evanjelickým kostolom zišli tisícky Slovákov, vrátane trenčianskeho a liptovského župana, aby vytvorili a prijali Memorandum národa slovenského. V ňom navrhovali vytvorenie akéhosi Okolia, teda územia obývaného Slovákmi, ktoré malo byť vyčlenené z Uhorska. Memorandum odovzdali uhorskej vláde a po neúspechu ho predložili už ako upravené Viedenské memorandum cisárovi. Za hlavné mesto navrhovali Banskú Bystricu a do detailov riešili spôsob vyčlenenia (rozdelenie národnostne zmiešaných žúp), vytvorenie slovenského snemu a iné detaily. Žiadna z týchto požiadaviek prijatá nebola, memorandová akcia len opäť rozdelila slovenskú spoločnosť na dva tábory. Otvorila však cestu k najúspešnejšiemu obdobiu, ktoré dostalo pomenovanie ako matičné obdobie.

Úspechy Slovákov v šesťdesiatych rokoch záviseli od priazne Františka Jozefa I. On nielenže povolil vytvorenie Matice Slovenskej, ale aj sám na jej založenie prispel symbolickou čiastkou a stal sa jej zakladajúcim členom. Zároveň ale nedovolil, aby si Matica vytvárala svoje filiálky po celej krajine, čím výrazne obmedzil jej činnosť. O niečo neskôr už fungovali aj tri slovenské gymnáziá v Martine, Revúcej a v Kláštore pod Znievom, množstvo slovenskej tlače a na konci desaťročia boli založené aj významné spolky ako Živena a Spolok sv. Vojtecha. Tieto ústupky sa však nediali preto, že by cisár chcel vytvoriť samostatné slovenské územie, ale skôr preto, že v čase pred Rakúsko-Uhorským vyrovnaním sa snažil oslabiť maďarské ambície podporovaním Nemaďarov. Tak si možno vysvetliť rušný slovenský kultúrny život v tomto období. Nič viac a nič menej, slovenské Okolie zostalo naďalej len na papieri, ale zostalo hlavnou a východiskovou požiadavkou takzvanej starej školy slovenskej, neskôr Slovenskej národnej strany. Jej program sa však v tomto smere nikdy nenaplnil.

Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní sa otázky vnútorného usporiadania Uhorska stali výlučne záležitosťou uhorskej vlády a žiadať niečo od cisára sa stalo neaktuálne. Dovtedy mohli Slováci ťažiť minimálne z rozporov medzi Viedňou a Budapešťou, teraz si však už museli vystačiť len s podporou ostatných nemaďarských národov v Uhorsku. Uhorskej vláde sa šikovne podarilo „vyrovnanie“ s Chorvátmi v roku 1868, aby oslabili možné spojenectvo Slovákov, Rumunov, Srbov a Chorvátov. V období ostriacej sa maďarizácie a šovinizmu viac neexistovala možnosť na vyčlenenie slovenského územia. Posledným zábleskom možného vlastného územia bolo angažovanie Milana Hodžu v takzvanej Belvéderskej politike okolo následníka trónu Františka Ferdinanda, ktorý bol rozhodnutý prebudovať duálnu monarchiu na federáciu, v ktorej by aj Slováci získali vlastnú krajinu. Po atentáte na jeho osobu však táto možnosť stratila svoju aktuálnosť, aj svojich podporovateľov.

Na záver článku je dôležité položiť si tú najdôležitejšiu otázku. Prečo Slováci nikdy nemali samostatné územie v rámci Uhorska? Bol tu jeden veľký nedostatok, ktorý neumožňoval Františkovi Jozefovi pristúpiť k väčším zmenám, a to ten, že Slovákom chýbala stredoveká feudálna štátnosť. To bolo niečo, čo mali Česi, mali to Chorváti a Maďari, ale nie Slováci. Nemali ju ani Srbi a Rumuni, ale oni sa po roku 1870 mohli opierať aspoň o svoje krajiny Srbsko a Rumunsko, Slováci ani túto možnosť nikdy nemali. Hoci sa sami snažili stredovekú štátnosť vybudovať poukazovaním na Veľkú Moravu a na Svätopluka, ku konečnému cieľu to neviedlo. Otázka stredovekej štátnosti bola pre Františka Jozefa alfou a omegou a preto sa dá predpokladať, že aj keby Slováci v revolúcii 1848 bojovali akokoľvek dobre, svoje požiadavky by dosiahli len čiastočne. Slovákom taktiež chýbalo výraznejšie mestské centrum a masovejšie národné hnutie, ktoré navyše bolo často rozštiepené na niekoľko táborov.

Posledné, z dnešného pohľadu skôr úsmevné ako reálne, pokusy maďarskej vlády o zachovanie Slovenska v Maďarsku po prvej svetovej vojne viedli jej čelných predstaviteľov k tomu, aby prisľúbili Slovákom ich „Slovenské impérium“ (akokoľvek paradoxne to znie) ako autonómnu časť Maďarska. To všetko ale bolo v čase, kedy mali veľmoci na parížskej konferencii celkom iné predstavy o stredoeurópskom priestore a topiaci sa slamky chytal. Slováci autonómnosť nedosiahli ani v prvej Československej republike, skutočne vlastnú správu  získali až udalosťami z októbra 1938.

____________

Autor: Mgr. Jozef Voříšek

Zdroje:

PODOLAN, Peter – VIRŠINSKÁ, Miriam. Slovenské dejiny III. Bratislava : LIC, 2014, 403 s. ISBN 978-80-8119-081-0.

MACHO, Peter (et al.). Revolúcia 1848/49 a historická pamäť. Bratislava : HÚ SAV, 2012, 306 s. ISBN 978-80-89396-19-1.

KÓNYA, Peter (et al.). Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, 787 s. ISBN 978-80-555-0921-1.

HOLEC, Roman. Poslední Habsburgovci a Slovensko. Bratislava : Ikar, 2001, 303 s. ISBN 80-551-0024-1.

Obrázok: oskole.sk/userfiles/image/novy/adriana/image005(3).png

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.