Putin a jeho cesta k moci

vladimir putinV roku 2000 sa ruského prezidentského kresla ujal podplukovník KGB, ktorý sa vzápätí stal najobľúbenejším politikom ľudu, najväčšou mediálnou hviezdou v dejinách Ruska a pre mnohých ideálnym obrazom muža či vodcu. Predtým bol však prakticky neznámy. Ako si teda možno vysvetliť jeho rýchly postup do najvyšších politických sfér v krajine? Aké tajomstvá ukrýva Vladimir Vladimirovič Putin (1952) ohľadne svojej cesty k moci? Čítajte ďalej magazín Magistra História a možno sa dozviete, čo ste dosiaľ ani netušili. 

Kolosálna korupčná aféra 

Všetko sa začalo v súvislosti s obrovskou aférou, ktorá vypukla v súvislosti s financovaním rekonštrukcie majestátneho Kremľa. Bol to obrovský projekt, na ktorom pracovalo 150 firiem, pričom až tretina z nich bola zahraničného pôvodu. Zamestnalo sa tu až 14.000 ľudí. Po páde ZSSR sa totiž nová politická elita snažila z Kremľu odstrániť znaky socializmu. Hlavnú zodpovednosť za rekonštrukciu niesol politik Pavel Borodin (1946). Práve on podpisoval obrovské kontrakty so zahraničnými partnermi a všetky peniaze pretekali cez švajčiarske banky.

Podobné operácie však začali byť čoraz podozrivejšie a generálna prokurátorka Švajčiarska, Carla del Ponteová (1947), požiadala svojho ruského kolegu o prešetrenie. To sa začalo a veľmi rýchlo vyšlo najavo, že za múrmi Kremľa prebiehajú obrovské finančné machinácie. Kontrakty boli často nezmyselne nadhodnotené, cena prevyšovala reálne náklady niekoľkonásobne a podobne. Vzniknutý rozdiel padal do vreciek Borodina a jeho blízkych. Aféru sa nepodarilo ututlať, dostala sa na verejnosť.

V roku 1998 vyhlásila k tomu ruská vláda vlastnú platobnú neschopnosť a Rusko sa zrazu ocitlo vo finančnej kríze. Niekoľko veľkých bánk sa zrútilo, rubeľ sa prepadol a Rusi tak prišli o množstvo úspor. Občania sa cítili okradnutí a začali zo vzniknutej situácie obviňovať prezidenta.

Ruský prezident prestáva byť v stave vládnuť

Ruský prezident Boris Nikolajevič Jeľcin (1931-2007) bol v tom čase po infarkte a 5-násobnej operácii bypassu. Vyzeral, že už nie je viac schopný venovať sa svojim politickým povinnostiam a práve vtedy sa na návštevu Ruska chystal americký prezident Bill Clinton (1946). Na strane USA sa objavili obavy, či sa vôbec Clinton bude mať v Rusku s kým stretnúť a uvažovalo sa aj o zrušení cesty. Lekárom sa však napokon podarilo Jeľcina postaviť na nohy a k stretnutiu oboch prezidentov skutočne došlo.

Vtedy však už namiesto Jeľcina vládla skupinka jemu blízkych ľudí, známa ako Rodina. Do nej spadali prezidentovi príbuzní a priatelia, ktorí sa stali najvplyvnejšími oligarchami v krajine. Konkrétne sem patrila Jeľcinova dcéra Tatiana (1960), jej budúci manžel Valentín Jumašev (1957), podnikatelia Boris Berezovskij (1946-2013) a Roman Abramovič (1966).

Tento úzky kruh ľudí začal na jeseň roku 1998 hľadať človeka, z ktorého by mohol spraviť premiéra. Ten by mal vyviesť Rusko z krízy a stať sa pravdepodobným Jeľcinovým nástupcom. Ruská ústava totiž hovorí aj o tom, že keď prezident nemôže vykonávať svoje právomoci, preberá túto zodpovednosť na svoje plecia premiér. Dva roky pred prezidentskými voľbami tak mohol byť post premiéra ideálnym odrazovým mostíkom ohľadne prezidentskej kandidatúry. Nový premiér sa mal stať v očiach voličov jasným adeptom na vodcu krajiny. Mnohých kandidátov, ktorých Rodina navrhla, však prezident odmietal.

Nový ruský premiér Primakov

Jeľcin sa napokon rozhodol pre niekdajšieho ministra zahraničných vecí a bývalého šéfa spravodajstva, Jevgenija Primakova (1929-2015). Ten zastával ľavicové názory, a preto bol pre prevažne komunistickú dumu prijateľným pokračovateľom. Zároveň vzbudzoval rešpekt v zahraničí a nechal sa počuť, že je dobrým priateľom vtedajšej ministerky zahraničných vecí USA Madeleine Albright (1937), ako aj irackého vodcu Saddáma Husajna (1936-2006).

Primakov sa však začal od Rodiny čoraz viac odpútavať a žiadal vládu, aby ho oboznámila s reálnym stavom krízy a ekonomického úpadku. Dostala sa tak k nemu správa, v ktorej jasne stálo, že veľa štátnych peňazí mizne v zahraničí. Primakov preto spustil súdne vyšetrovanie. Verejné mienka jeho činy podporila, pre zbohatlíkov ako Berezovskij sa však jednalo o vyhlásenie vojny. Primakov sa čoskoro ukázal svojím prenasledovaním podnikateľov takmer posadnutí, dokonca nechal prepustiť 96.000 väzňov, ktorí podľa jeho mienky nepredstavovali pre spoločnosť veľké nebezpečenstvo, aby sa tak urobilo vo väzniciach miesto pred podnikateľov.

Hlavná bitka medzi Primakovom a podnikateľmi sa mala spustiť okolo švajčiarskej firmy Mabetex. V súvislosti s ňou sa totiž podarilo objaviť bohaté osobné konto Borodina, ktorý prestavbu Kremľa riadil. Okrem toho sa zverejnili výpisy z kreditných kariet Jeľcinových dcér a tiež účet samotného prezidenta. Carla del Ponteová o tom informovala generálneho prokurátora Ruska, Juriho Skuratova (1952). Toho si následne predvolal generálny sekretár kancelárie prezidenta, ktorý sa Skuratovovi vyhrážal, že zverejní video, na ktorom bol údajne zachytený so svojou milenkou. Skuratovovi bolo tiež povedané, že prezident už nemá záujem o jeho prácu a prikázalo sa mu, aby požiadal o uvoľnenie z funkcie.

Vydieranie bolo bežnou praktikou Kremľa. Verejným tajomstvom bolo i to, že Rodina má aj iné kazety pre kompromitovanie ďalších ľudí, ktorí by jej mohli spôsobiť problémy. Skuratov však napriek tomu vo vyšetrovaní neprestal a prijal Carlu del Ponteovú v Moskve, kam prišla s významnými dokumentami o prípade. Aj minister vnútra Sergej Vadimovič Stepašin (1952) žiadal Švajčiarku, aby mu dokumenty ukázala, ona však odmietla s tým, že informácie ohľadom trestného vyšetrovania mu poskytnúť nemôže.

Kontroverzná kazeta o Skuratovovi bola následne premietnutá poslancom ruského parlamentu a mala slúžiť ako zámienka na jeho odvolanie z funkcie. Poslanci si však jej vierohodnosťou istí neboli a Skuratovov odchod odmietli schváliť. Kremeľ posunul kazetu médiám, a tak sa dostala do televízie. Mnoho ľudí však o pravosti nahrávky pochybuje dodnes. Bez ohľadu na kazetu, Skuratov pokračoval vo svojom vyšetrovaní, zatkol Berezovského a žiadal si predvolať na výsluch Jeľcinove dcéry.

Riaditeľ Federálnej služby bezpečnosti, ktorým bol Vladimir Vladimirovič Putin, však vtedy sám viedol vyšetrovanie prípadu a vyhlásil, že kazeta je pravá a je na nej skutočne zachytený Skuratov. Tým Jeľcinovi veľmi zaimponoval a prezident si ho začal viac všímať. Vo funkcii riaditeľa tajnej služby tak Putin Rodine dokázal, že sa na neho môže spoľahnúť.

Začalo sa súdne vyšetrovanie so Skuratovom, ktorý bol odvolaný z funkcie. Do prezidentských volieb chýbalo v tom čase 14 mesiacov a premiérom Ruska bol aj naďalej Primakov, pokračujúci v protikorupčnej kampani. Väčšina ľudí, podľa prieskumov verejnej mienky, videla práve v ňom budúceho prezidenta Ruska.

Ani Primakov však vo svojom kresle dlho nevydržal a vo funkcii premiéra ho nahradil minister vnútra Stepašin. To však neznamenalo súčasne aj jeho odchod z politiky. Spoločne so starostom Moskvy Jurim Lužkovom (1936) založil novú politickú stranu menom Vlasť. Verejne rozprával o korupcii, ktorá obklopovala Jeľcina a žiadal prezidentskú rodinu, aby predložila verejnosti svoje účty. Preferencie novej strany rýchlo stúpli a Kremeľ zachvátila panika. Rodina začala ešte intenzívnejšie hľadať vhodného kandidáta na prezidenta, ideálnych mužov bolo však veľmi málo a žiadny z nich sa nezdal dostatočne oddaný a lojálny záujmom Rodiny.

Putinova kariéra začína stúpať

Napokon sa Rodina obrátila na Putina, ktorý v prípade Mabetex dokázal, že sa naň možno spoľahnúť. Po páde ZSSSR zahájil nevýrazný bývalý podplukovník KGB svoju politickú kariéru v tieni vplyvného starostu Petrohradu, Anatolijho Sobčaka (1937-2000). Ten Putina menoval svojím zástupcom a v roku 1996 aj človekom zodpovedným za vedenie jeho politickej kampane pre znovuzvolenie. Sobčak však boj o kreslo starostu Petrohradu prehral a Putin prišiel o prácu.  

Odišiel preto do hlavného mesta, kde jeho kariéra strmo stúpla a v roku 1998 sa stal šéfom Federálnej služby bezpečnosti. Rodine zaimponoval svojou oddanosťou a tiež tým, že podobne ako Primakov aj on bol pre voličov zosobnením zákona a poriadku. Jednoducho povedané, vedel sa ľuďom okolo seba zapáčiť. Niekdajší špión tak získal mnoho vplyvných kontaktov. Napokon bol podnikateľ Berezovskij (prezývaný aj otec Kremľa) Rodinou poverený, aby Putinovi predostrel tajnú ponuku o možnom nástupníctve Jeľcina. Putin sa najprv zdráhal, nakoniec však žiadosť akceptoval. Voľba Rodiny zostala v tajnosti a o voľbách sa na verejnosti príliš  nehovorilo.

Dramatické ruské leto

V lete roku 1999 vládol v Rusku na prvý pohľad pokoj, ten bol však iba zdaním. Vyšetrovanie kauzy Mabetex síce z ruskej strany (po odvolaní Skuratova z funkcie) utíchlo, vo Švajčiarsku sa však na ňom naďalej intenzívne pracovalo. V New Yorku v tom istom čase vyšetrovali aj Jeľcinových príbuzných a podarilo sa odhaliť spreneveru miliónov dolárov z Medzinárodného menového fondu. Svet naliehal na Moskvu, aby predložila účty, a preto bolo potrebné rýchlo jednať. Rodina sa rozhodla Putinovu kandidatúru urýchliť.

Do toho prišli vhod udalosti na Kaukaze. 9. augusta tu niekoľko čečenských jednotiek pod velením Šamiľa Basajeva (1965-2006) preniklo do Dagestánu s cieľom vytvoriť na území Kaukazu islamský štát. Hovorilo sa, že ho pritom podporujú tajne aj kruhy blízke Kremľu a ruská armáda odpovedala na túto výzvu rozsiahlou ofenzívou. A práve túto politickú krízu využil Jeľcin na výmenu premiéra. Na miesto Stepašina nastúpil Putin a ruská politika sa tak definitívne stala nepredvídateľnou. Predstava, že sa radový funkcionár stane potenciálnym prezidentom najväčšej krajiny sveta bola skrátka absurdná.

Putin si získava čoraz väčšiu pozornosť voličov

Do prezidentských volieb v Rusku zostávalo 10 mesiacov a Putin bol stále dosť neznámou osobou. Rozhodol sa preto zviditeľniť. Navštívil vojenské jednotky v Dagestáne, ktorým velil generál Vladimir Šamanov (1957), čo znamenalo pre vojakov naozaj veľa, keďže to bolo symbolom toho, že ruská vláda za nimi stojí. Putinova návšteva pozdvihla zároveň morálku vojakov a premiér tiež podpísal bojové rozkazy, čo sa od čias Gorbačova nestalo. Počas Jeľcinovej éry vojaci dostávali od politikov len ústne rozkazy, za ktoré neskôr najvyšší štátni predstavitelia často odmietali preberať zodpovednosť.

Putina si Rusi začali viac vážiť, na výhru vo voľbách by mu to však ešte nestačilo, keďže 10 mesiacov pred voľbami boli Putinove preferencie na úrovni 3 %, kým tie Primakove na úrovni 20%. Rodina sa rozhodla na podporu Putina využiť televíziu a obrátila sa na slávneho novinára Sergeja Dorenka (1959). Ten musel pred časom na pokyn Primakova svoje miesto moderátora pre svoje príliš liberálne názory opustiť a Berezinskij mu v poverení Rodiny ponúkol jeho pôvodné miesto späť. Pre svoj program dostal Dorenko hlavný vysielací čas v nedeľu večer, a to v televízii, ktorú Berezinskij vlastnil. Jeho šou sa rýchlo stala najsledovanejšou v Rusku a pravidelným hosťom sa stal každý druhý týždeň práve Putin.

putin

Televízia je mocnou zbraňou, čo sa čoskoro ukázalo pri explózii, počas ktorej zahynulo 300 ľudí. Tá bola okamžite označená za atentát, ktorého zosnovateľom boli čečenskí teroristi, hoci sa šírili aj dohady, že všetko mala v skutočnosti na svedomí ruská tajná služba. Tá mala o čečenských úmysloch vedieť a využiť ich k vlastným politickým cieľom. Tak či onak, proti Čečencom v Rusku sa zdvihla obrovská vlna nenávisti.

O pár dní neskôr sa Putin stretol s americkým prezidentom Clintonom a oboznámil ho so svojím protiterostickým plánom, podrobne popisujúc postup ruskej armády. Obzvlášť ostro vystupoval aj pred novinármi, ako to bývalo zvykom za čias KGB. Neskôr dokonca označil Čečensko za výcvikový tábor teroristov.

Nato dostala ruská armáda príkaz Čečensko bombardovať a verejnosť novú vojnu, označenú neskôr ako druhú čečenskú vojnu, podporila. Putinove preferencie razom stúpli na 15%, stále však neboli dostačujúce. Kremeľ preto založil Štáb na podporu premiéra, ktorého skutočnou úlohou bola príprava Putinovej prezidentskej kampane. Putin mal k dispozícii všetky potrebné financie a zároveň aj mediálnu podporu.

Rozhodujúce parlamentné voľby

Prvým významným krokom sa v Putinovej kampani stala príprava na decembrové parlamentné voľby. Ak by ich Primakov so stranou Vlasť vyhral, v ceste do kresla prezidenta by ho už nič nezastavilo. Za Putinom však žiadna politická strana nestála, bol len sólistom podporovaným mocnými intrigánmi. Tu opäť prišla na pomoc Rodina, ktorú Berezovskij presvedčil, aby využila celý potenciál štátneho aparátu. Dva mesiace pred voľbami bola založená strana, ktorá nemala žiadnu ideológiu, ba ani politický program a jej jediným cieľom bola podpora prezidentskej kandidatúry Vladimíra Putina.

Dorenko podporovaný Rodinou viedol proti Primakovi televízny boj a na verejnosť prenikli mnohé detaily z jeho osobného života (vrátane otázok jeho zdravotného stavu). Spolukandidát a moskovský starosta Lužkov bol zároveň obvinený z korupcie. Primakov začal mať toho dosť a navrhol protivníkom prímerie s tým, že podporí Putinovu vládu, ak druhá strana ukončí svoje mediálne útoky.

Len pár týždňov pred voľbami sa ruská armáda v Čečensku priblížila k mestu Groznyj, čím splnila vytýčený cieľ. Vojaci očakávali ukončenie bojov a veliteľ Šamanov žiadal vládu, aby ďalšie vojenské operácie pokračovali až na jar, keďže väčšina vojakov z týchto jednotiek plánovala návrat do civilu. V oblasti tiež vládli nepriaznivé klimatické podmienky a cesty sa stali pre vojenskú techniku nezjazdné.  

Vojna v Čečensku však bola súčasťou politickej kampane a generálov názor nikoho nezaujímal. V bojoch sa preto pokračovalo, keďže inú páku s ohľadom na zlý stav ekonomiky Rusko na občanov vtedy nemalo a Putinova strana si nemala ako inak získať dostatočnú podporu.

19. decembra v ruských parlamentných voľbách napokon zvíťazila strana, ktorá nemala politický program a vznikla len dva mesiace pred voľbami. So ziskom 23% totiž jasne porazila Primakova a jeho 13%. Nastal čas Vianoc a veci v Rusku sa trochu upokojili, keďže ďalšia veľká politická udalosť v podobe prezidentských volieb sa mala konať až o 6 mesiacov.

Ruský vstup do nového milénia s novým prezidentom

V posledný deň roku 1999, na Silvestra o dvanástej na obed, sa neočakávane spustilo televízne vysielanie, v ktorom vystupoval Jeľcin a Putin. Prezident v ňom vyhlásil, že odchádza, keďže chce odísť v pravú chvíľu, kedy je situácia v Rusku v dobrom stave. Na zachytených záberoch Jeľcin doslova otvára dvere, cez ktoré do kancelárie prezidenta vstupuje Putin. Podľa ústavy sa tak ruský premiér stal dočasným prezidentom krajiny. Súčasne prišli dôstojníci tajných služieb, aby odovzdali novému prezidentovi do rúk jadrový kufrík.

O tomto zvrate vedelo vopred len minimum ľudí, väčšinu z nich oznam veľmi prekvapil. V prieskymoch verejnej mienky bol Putin už na vrchole a zdalo sa teda, že Jeľcinov odchod z politiky sa vydaril. Putin mu navyše prisľúbil, že na kľúčových politických postoch zanechá Jeľcinových ľudí a bude tiež pokračovať v jeho politickom smerovaní.

Prvý dekrét, ktorý Putin v novej pozícii podpísal, zaručoval Jeľcinovi a jeho rodine imunitu. Hneď v ten istý večer odletel nový prezident na návštevu vojakov v Čečensku. Nepochybne si už vtedy uvedomoval, že médiá hrajú v jeho kariére kľúčovú rolu. S pomocou televízie začal vládnuť krajine, rozhodovať o tom, čo sa bude vysielať a čo nie a tiež zasahoval do programov, v ktorých vystupoval. Jeho tlačové oddelenie znovu zaviedlo oficiálnu štátnu propagandu, v rámci ktorej Kremeľ kontrolival novinárov a Putinova strana si dokázala rýchlo poradiť aj s komunistami, Jeľcinovými odvekými nepriateľmi. Putin neskôr požiadal aj o obnovenie hymny ZSSR (napísanej pre Stalina) a odhalil svoju pravú tvár, keď na mnohé funkcie menoval svojich priateľov z tajných služieb.

Tak rozbehnutý vlak už nikto nedokázal zastaviť a dňa 26. marca 2000 bol Putin v prezidentských voľbách zvolený prezidentom Ruska. Už v prvom kole volieb získal 52% hlasov a do funkcie prezidenta Ruskej federácie bol uvedený 7. mája. Celý slávnostný ceremoniál sa paradoxne konal vo vynovených sálach Kremľa, zariadených švajčiarskou firmou Mabetex a Borodinom.

Navzdory svojim sľubom opustil Putin politický trend svojich predchodcov, hoci niektoré dohody z minulosti naďalej rešpektoval. Keďže Moskva viac nespolupracovala, vyšetrovanie firmy Mabetex skončilo a Jeľcinova rodina mohla zostať pokojná, aj keď svoj vplyv v Kremli strácala čoraz viac a v médiách sa objavovala už len minimálne. Šedá eminencia Kremľa a Jeľcinov osobný priateľ Berezovskij bol trestne stíhaný, a preto emigroval do Veľkej Británie. Putin bol naproti tomu v roku 2004 opäť zvolený prezidentom, tentokrát až so ziskom 72% hlasov už v prvom kole. Podľa ruskej ústavy mohol kandidovať aj v nasledujúcich voľbách a ako vieme, toto právo využil. 

Tu sa príbeh Vladimíra Vladimiroviča Putina určite nekončí a jeho vplyv iba rastie.

________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Putin – Neuveriteľná cesta k moci

Obrázky: s3.amazonaws.com/live_object_images/31672/1.jpeg

kasparov.com/wp-content/uploads/2014/10/73862899_newputinhat-624×310.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.