Rakúsko-uhorské ultimátum pre Srbsko

rakúsky diplomat a generál Wladimir Giesl von Gieslingen

Večer 23. júla 1914 o šiestej hodine, takmer mesiac po zavraždení rakúskeho arcivojvodu a korunného princa Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželky mladým srbským nacionalistom v Sarajeve (Bosna), doručil veľvyslanec Rakúsko-Uhorska, barón Giesl von Gieslingen, srbskému ministerstvu zahraničných vecí ultimátum.

Rakúsko-Uhorsko konajúce s plnou podporou svojich spojencov v Berlíne sa rozhodlo po atentáte na Františka Ferdinanda pokračovať v tvrdej politike voči Srbsku. Ich plán, vyvinutý v spolupráci s nemeckým zahraničným úradom, mal vynútiť vojenský konflikt, ktorý by, ako dúfala Viedeň, skončil rýchlo a s drvivým rakúskym víťazstvom, a to skôr, ako by mohol zvyšok Európy, menovite srbský mocný spojenec Rusko, reagovať. 

Ako nemecký veľvyslanec vo Viedni informoval ešte 14. júla, ultimátum pre Srbsko bolo zostavené tak, že možnosť jeho prijatia a stotožnenia sa s ním bola prakticky vylúčená.  

Podľa podmienok ultimáta (vydaného 23. júla) by srbská vláda musela akceptovať rakúsko-uhorské vyšetrovanie atentátu, napriek jej tvrdeniu, že už vykonáva svoje vnútorné vyšetrovanie. Srbsko malo tiež potlačiť všetku protirakúsku propagandu a podniknúť kroky na odstránenie teroristických organizácií na jej hraniciach. Jedna taká organizácia, Čierna ruka, bola známa tým, že zastrešovala vraha arcivojvodu, a teda Gavrila Principa, zabezpečovala zbrane a bezpečný prechod z Belehradu do Sarajeva. Duálna monarchia požadovala odpoveď na nótu do 48 hodín. Kým Gieslingen čakal na vyjadrenie zo strany Srbska, stihol si zabaliť svoje tašky a pripravil sa na opustenie ambasády.

Zatiaľ čo svet čakal na reakciu Srbska, Nemecko diplomaticky pracovalo na potlačení účinkov ultimáta. Žiadna z veľkých mocností nebola naklonená tomu, aby Rakúsko-Uhorsko s relatívne slabou armádou konalo samostatne. Do roku 1914 boli v Európe vyznačené bojové línie. Ak by Nemecko stálo s Rakúskom a Maďarskom proti Srbsku (a teda aj Rusku), pravdepodobne by sa do sporu dostali aj ruskí spojenci Francúzsko a Británia.

Britský kabinet sa hneď po prijatí správy o rakúskej nóte v Srbsku zišiel v Londýne, kde dovtedy sústreďoval plne svoju pozornosť túžbe Írska po nezávislosti. Táto nota, ako slávne napísal Winston Churchill, bola jednoznačne ultimátom, ale išlo o ultimátum, aké nemalo dovtedy obdoby. V priebehu čítania sa zdalo absolútne nemožné, aby ho prijal ktorýkoľvek štát na svete. Neexistovala tu možnosť, ako uspokojiť agresora. Na mapu Európy začalo dopadať zvláštne svetlo.

Po prijatí ultimáta sa Srbsko okamžite obrátilo na Rusko, ktorého Rada ministrov sa zišla 24. júla, aby určila postup. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Sazonov vyjadril presvedčenie, že Nemecko využíva krízu arcivojvodovej smrti ako zámienku na začatie preventívnej vojny na obranu svojich záujmov v regióne. Rada odmietla rakúsko-nemecké očakávania, že Rusko v prípade takéhoto konfliktu ustúpi. Dohodli sa na mobilizácii.

Medzitým boli už v Belehrade (popoludní 25. júla) všetci presvedčení, že sa Rakúsko-Uhorsko pripravuje na boj, a preto nariadil srbský premiér Nicola Pasic mobilizáciu srbskej armády. Pasic sám dodal srbskú odpoveď na ultimátum Gieslingenovi na rakúskej ambasáde, tesne pred termínom (pred osemnástou hodinou). Reakcia Srbska účinne akceptovala všetky podmienky ultimáta. Neprijala len jednu, a to účasť Rakúska-Uhorska na akomkoľvek vnútornom vyšetrovaní, v ktorom by sa uvádzalo, že ide o porušenie ústavy a trestného poriadku. Táto reakcia Srbska prispela k tomu, aby sa Pasic a jeho krajina zviditeľnili u medzinárodných pozorovateľov. Pre Viedeň sa však nič nemenilo. Gieslingen nastúpil so zbalenými taškami do auta, ktoré ho odviezlo na železničnú stanicu. Nato prerušil diplomatické vzťahy duálnej monarchie so Srbskom a nastúpil do vlaku. O tri dni neskôr, 28. júla 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu, čim začala aj prvá svetová vojna.

___________

Autorka: Ing. Lujza Potočná

Zdroj: history.com/this-day-in-history/austria-hungary-issues-ultimatum-to-serbia

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/de/thumb/4/40/Wladimir_Giesl_1904.jpg/220px-Wladimir_Giesl_1904.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.