Rasizmus II. – Súmrak Aborigénov

Dnes by chcela Magistra História nadviazať na nedávno uverejnený článok Rasizmus I. – Dieťa otrokárstva. V priebehu 19. storočia rozvíjali lekári, vedci, spisovatelia i filozofi najrôznejšie teórie, ktoré mali ospravedlniť masové vraždenie v ére budovania impérií. Práve tieto teórie stáli pri zrode zverstiev, ktoré vypukli v 20. storočí v celej Európe. Aj keď 19. storočie končilo tými najhoršími zločinmi imperialistickej éry, jeho začiatok bol paradoxne veľmi sľubný.

S pohľadu Európanov predstavovala Afrika a Karibik ideálnu príležitosť na získanie nových veriacich. Šírenie kresťanstva tvorilo časť budovania impéria. Zároveň sa však likvidovalo pôvodné náboženstvo a kultúra domorodcov.

V priebehu 19. storočia ustúpili vízie abolicionistov (príslušníkov politického hnutia abolicionizmus, ktorí sa snažili dosiahnuť zrušenie otroctva a obchodu s otrokmi; ich počiatky možno hľadať v období osvietenstva) novej myšlienke, ktorá sa zakladala na tom, že civilizovanie rás tmavej pleti je nemožné a miesto civilizovania je ich potrebné vyhladiť. Presne v týchto intenciách sa niesol vývoj v Tasmánii.

aborigeni

Tasmánia

Udalosti na malom ostrove Tasmánia poznamenali celú viktoriánsku éru. Práve tu došlo k príznačnej zmene pôvodných zámerov misionárov.

Británia začala s osídľovaním ostrova v roku 1803, pričom narazili na pôvodných obyvateľov žijúcich viac ako 10-tisíc rokov v úplnej izolácii od okolitého sveta. Celková domorodá populácia nepresahovala počet 5-tisíc. Osadníci sa na pôvodné obyvateľstvo pozerali cez optiku európskych hodnôt. V očiach Európanov nemali Tasmánci žiadnu kultúru, náboženstvo, ba neuctievali ani žiadne božstvo.

Osadníci sa tiež stotožnili s myšlienkou, koncom 18. storočia veľmi rozšírenou, že ľudské rasy sú usporiadané na základe istej hierarchie. Tasmánci boli podľa tejto teórie primitívnymi divochmi, a preto s nimi mohli zaobchádzať ako so zvieratami.

Briti čoskoro začali s výstavbou hlavného mesta a začali osídľovať čoraz väčšie územia, ktoré celé tisícročia tvorili hlavné loviská domorodcov. Na nekontrolovaných územiach vo vnútrozemí mohli osadníci domorodcov svojvoľne utláčať. Čoraz častejšie dochádzalo aj k ozbrojeným stretom. Násilné činy osadníkov je však často veľmi ťažké doložiť.

Čierna vojna

Vojna, ktorá si vyslúžila prívlastok „čierna“, prebiehala v ústraní. Britskí osadníci v nej pozabíjali všetkých domorodcov, na ktorých narazili. Nezriedka dochádzalo k masakerom celých skupín Aborigénov. Únosy a znásilnenia boli na dennom poriadku. Aborigéni zomierali v zúfalej snahe brániť vlastné územia.

Za takýchto okolností bolo úplne prirodzené, že jedna strana vnímala druhú ako niečo menejcenné. Domorodci boli pre Európanov divochmi, zvieratami. Prerastajúci konflikt dával postupne priechod extrémnym pocitom nenávisti.

Asi netreba zdôrazňovať, že vo vojne mali značnú prevahu osadníci, čo viedlo ku kritickému poklesu domorodého obyvateľstva. Na konci 20. rokov im hrozilo totálne vyhladenie.

Pochybná nádej domorodcov

Geroge Arthur bol guvernérom Tasmánie. Uvedomoval si, že od toho, ako sa k problému postaví, záleží jeho povesť. Britská vláda ho upozorňovala, že hrozí vyhubenie pôvodného obyvateľstva. Uvedomoval si, že ak by k niečomu podobnému došlo, utrpela by tým povesť celého impéria a preňho osobne by to bolo ťažkou kariérnou ranou.

Rozhodol sa preto, že domorodcov pred osadníkmi ochráni. Po celom území nechal rozvešať plagáty, na ktorých bola zobrazená myšlienka rasovej a právnej rovnosti. Vyplývala z neho však i lživá myšlienka, že Briti chcú s domorodcami splynúť.

Fikcia na plagáte nemala žiadny úspech a obe strany ďalej pokračovali vo vzájomnom vraždení. Po niekoľkých rokoch zabíjania sa posledné stovky domorodcov naučili dokonale skrývať v buši.

To donútilo Arthura zmeniť postup. Miesto armády povolal misionára Georga A. Robinsona. Ten sa postavil do čela domorodých konvertitov. Čoskoro bol poverený úlohou dostať zvyšných domorodcov z buše von. Jeho poverenie sa malo pohybovať v intenciách istej formy dohody, podľa ktorej sa mali dočasne stiahnuť na ostrov, na ktorom sa o nich budú Briti starať a odkiaľ sa budú môcť nakoniec vrátiť domov.

aboriginsky ritual

Domorodý obrad

Rýchly koniec národa

Ostrov, na ktorom mali domorodci nájsť svoje posledné útočisko, sa volal Flinders Island a bol vzdialený niekoľko sto kilometrov od domova Tasmáncov. Briti tam odviezli 300 Tasmáncov, ktorých zhromaždil Robinson. Sám vystupoval v role oficiálneho ochrancu Aborigénov.

Na ostrove vznikla osada Point civilization s domami, poľami i kostolíkom. Miestny maliar tu prišiel posledných Tasmáncov namaľovať.

Osada však v skutočnosti nemala uchovať pôvodnú kultúru, ale mala tzv. divochov premeniť na civilizovaných kresťanov a prinútiť ich venovať sa poľnohospodárstvu. Uväznení na ostrove museli teda prijať cudziu kultúru. Začali ich decimovať európske choroby a trpeli tiež stavom, ktorý miestny lekár nazval „chronická skľúčenosť ducha“. Žiadne deti sa na ostrove nerodili, naopak, domorodci  zomierali jeden po druhom.

Robinsonovi už napokon zostalo len plánovanie rozmiestnenia hrobov. Svoju vinu na situácii absolútne nevnímal  – veď domorodci zomreli s tým, že spoznali evanjelium. V polovici 40. rokov 19. stor. ich bolo už asi 260 po smrti.

V roku 1876 zomrela Truganini, žena považovaná za poslednú čistokrvnú príslušníčku národa Aborigéncov. Spolu s ňou odišiel národ, ktorý sa podarilo vyhladiť v priebehu jedinej generácie. Podobný osud však postihol i mnohí ďalšie národy.       

Ak nemáte problém s anglickým jazykom, môžete sa o živote Aborigénov dozvedieť viac aj v tomto dokumentárnom filme: 

Autor: Jozef Teťák

Zdroj: dokumentárny film Dějiny rasismu (2007)

Obrázky: ourgeneration.org.au, janesoceania.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.