Rasizmus V. – Rasová nadradenosť v USA od Občianskej po Druhú svetovú vojnu

V roku 1865 skončil rasizmus v očiach bežných Američanov USA. Hnutie za zrušenie otroctva si získalo podporu vo všetkých kútoch sveta. Po zrušení otroctva svet zachvátila vlna nadšenia. Mala nastať nová éra slobody a spravodlivosti. Na počiatku 20. storočia to však vyzeralo, že šlo len o plané nádeje. Realita bola na míle vzdialená pôvodným zámerom. Černošské obyvateľstvo sa ocitlo na mizine, nevlastnilo takmer žiadny majetok, naďalej zostávalo bez volebného práva. Navyše sa často stávalo terčom násilných útokov, ktoré sa nie zriedka končili smrťou. Podobne dopadli i aktivisti za práva černochov. V západnej spoločnosti sa aj za pomoci kultúry udržovala zaužívaná myšlienka o rasovej nadradenosti belochov, pričom 20. storočie zostalo naplnené vykorisťovaním a rasovo motivovaným násilím.

otroctvo

Situácia po Občianskej vojne

Na sklonku Občianskej vojny sľúbila armáda Únie každému otrokovi, ktorý sa pridá na ich stranu, 16 ha pôdy. O rok neskôr tento sľub stiahla a pozemky sa vrátili bielym plantážnikom. Mnohým nezostalo nič iné, len ďalej pracovať pre svojich bývalých majiteľov. Stali sa tak súčasťou nového systému. Ten fungoval tak, že černošská rodina pracovala rok pre svojho majiteľa. Za ten čas mala k dispozícii konzervované jedlo, pluh, mulice, rôzne zvieratá, osivo a ďalšie prostriedky potrebné na pestovanie. Zisk sa delil s majiteľom na polovicu a strhávali sa z neho aj náklady vynaložené na rodinu za minulú sezónu. Keď k tomu pridáme fakt, že si tieto rodiny neviedli žiadne písané záznamy, vychádza nám, že pravidelne dlžili na konci viac ako minulý rok. Spadli tak do nekonečného kolobehu dlžôb.

Otroctvo bolo 13. a 15. dodatkom ústavy postavené mimo zákon a plnoletí černosi získali i volebné právo. Na Juhu sa však tieto zásady často nedodržiavali. Tiež sa začali hľadať rôzne spôsoby, ako zamedziť černošskej účasti na voľbách.

Vymyslela sa akási previerka gramotnosti (až na základe jej absolvovania mohol ísť človek k voľbám). Rozdiel v otázke je zjavný. Belochov sa pýtali, v akej žijú krajine. Stačilo im odpovedať, že v USA a mohli ísť voliť. Černochov preverili, či vedia čítať. Keď vedeli, spýtali sa ich, ako znie tretia veta prvého dodatku ohľadom náboženstva. Na to by nedokázala odpovedať ani väčšina belochov.

Na Juhu situácia dospela až do takého štádia, v ktorom černosi nemali rovnaký prístup k verejným službám, ako napr. vzdelanie alebo doprava. USA sa tak stali rasovo segregovaným národom.

Systém JIM CROW

Čoskoro začala spoločnosť fungovať podľa systému legálnej rasovej segregácie JIM CROW, ktorý bol pomenovaný podľa varietného predstavenia zosmiešňujúceho černochov. Podstatou bolo presadzovanie myšlienky rasovej nerovnosti v každodennom živote.

Černoch sa napr. nesmel na ulici pozrieť belochovi do očí. Ak by na chodníku nebolo dosť miesta, musel černoch zísť z chodníka a umožniť pohodlný prechod belochovi. Pokiaľ by sa černoch dopustil „bezohľadného zazerania“ na belošku, mohli ho okoloidúci belosi zlynčovať.

Celý systém bol založený na politickom a ekonomickom terore. Smeroval teda k nadvláde belochov nad černochmi a znamenal najmä násilie, ktoré sa mohlo odohrávať v rôznych podobách. Najčastejšie to bolo lynčovanie.

V období medzi rokmi 1882 – 1927 zlynčovali belosi 3.500 Afroameričanov.

Znie to bizarne, ale otroctvo malo pre černochov aj jednu výhodu. Podľa neho totiž černoch predstavoval niečí majetok. V polovici 19. storočia mal 21-ročný černoch, ktorý pracoval na poli, cenu tisíc dolárov. Teda aj v prípade, keď boli černosi bití, rozhodne ich nechcel nikto zabíjať.

Strach z černochov upevňovala v ľuďoch vláda a cirkev tak intenzívne, že dochádzalo k vypaľovaniu černošských radníc a kostolov. Ak sa černoch bránil, mohlo to stáť nielen jeho život, ale aj životy ostatných členov jeho rodiny. Belosi ho aj niekoľko hodín mučili. Stávali sa tiež prípady, kedy dav belochov priviazal černocha ku klade a zaživa ho upálil, pričom si vychutnávali jeho rev a hrôzu.

Hrôzu naháňajú i hromadne (v desaťtisícových nákladoch!) tlačené pohľadnice s výjavmi z takéhoto vyčíňania. Zábery mučených, obesených alebo lynčovaných černochov nie sú žiadnou výnimkou. Pohľadnice sa dokonca predávali v lekárňach, alebo ich ponúkali podomoví obchodníci (cena sa pohybovala od 10 centov až po 1 dolár).

Prípad Jessa Washingtona

Jesse Washington bol mentálne zaostalý 17-ročný černošský chlapec. Žil vo Waco v Texase, kde pracoval pre miestneho farmára. V roku 1916 našli jeho manželku mŕtvu a podozrenie padlo práve na Jessa. Skončil vo väzení a onedlho i pred súdom.

Súd prebiehal medzi desiatou a dvanástou hodinou. Na poludnie ho porota uznala za vinného. Vtedy niekto v súdnej sieni vykríkol: „Tak si toho negra podáme!“    

Začalo najkrutejšie príkorie, aké si vieme predstaviť. Jessa doslova vykopali zo súdnej siene von. Tam už čakali stovky ľudí. Mladíka priviazali na reťaz a zapálili pod ním hranicu. Potom ho vytiahli na strom, aby ho všetci dobre videli. Postupne sa zhromaždilo až okolo 16-tisíc ľudí, ktorí skandovali ako na futbale.

Keď sa pokúšal vyliezť po reťazi hore, odrezali mu prsty, aby sa nemohol pevne držať. Následne ho spúšťali späť do ohňa. Jeden z mužov k nemu prišiel a vykastroval ho. Iní ho tyčami strkali, aby nemohol vyliezť z ohňa. Aby rýchlo nezomrel, vyťahovali ho hore a zase spúšťali až kým konečne nezomrel.

Ku Klux Klan

Množstvo podobných vražedných akcií mala na svedomí jedna z najvýznamnejších amerických organizácií presadzujúcich rasový teror, ktorá vstúpila do histórie ako Ku Klux Klan. Toto spoločenstvo malo v časoch svojej najväčšej slávy až 5 miliónov členov. V priemere dochádzalo k lynčovaniu 2-krát týždenne.

V roku 1919 sa odohrali udalosti, ktoré sú nám dnes známe ako „Červené leto“. Počas týchto nepokojov prišlo o život veľké množstvo černochov.

O presnom množstve takýchto akcií nenájdeme žiadnu zmienku, pretože mnohé archívy dokumenty svedčiace o existencii takýchto ukrutností vyradili zo svojich zbierok. Existuje vedomá kontrola dôkazov o týchto udalostiach a zdá sa nepravdepodobné, že dokumenty budú niekedy zverejnené v plnom rozsahu.

ku klux klan

Zábavný priemysel

Ďalším spôsobom upevňovania teórií o rasovej nadradenosti boli možnosti rýchlo sa rozvíjajúceho a rastúceho zábavného priemyslu.

V novinách, vo filme a v divadle sa ľuďom ukazoval stereotyp černocha ako prostoduchej zábavnej figúrky. Niektorí černošskí herci tancovali ponižujúce tance s načierno nafarbenou tvárou. V podstate sa umocňoval dojem, že černosi stoja mimo civilizácie.

Zosmiešňovanie černochov bolo vlastne ponižovanie pod ľudskú úroveň. Takáto zábava tvorila nielen ustálené, ale dokonca hlavné prvky zábavného priemyslu v celých USA. Všade sa černosi predvádzali ako natvrdlí, neschopní a hlúpi. Vo verieté vystúpeniach sa prezentovali ako detinskí idioti, ktorých je potrebné vychovávať rovnako ako opice.

Osud černošského obyvateľstva tak bol ešte na dlhé roky veľmi neistý a veľa na tom nezmenila ani účasť Afroameričanov v americkej armáde počas 2. svetovej vojny. Dokonca boli po návrate domov zaznamenané časté prípady lynčovania černochov len preto, že si dovolili nosiť uniformu americkej armády. Cesta ku skutočnému zrovnoprávneniu tak ešte stále nebola na konci. 

Ostatné časti z cyklu RASIZMUS si môžete prečítať TU. 

____________

Autor: Jozef Teťák

Zdroj: dokumentárny film Dějiny rasismu (2007)

Obrázky: pbs.bento.storage.s3.amazonaws.com/hostedbento-prod/filer_public/CET_Images/Programs/blackhistory/Slavery.jpg

bet.com/news/national/2013/01/31/kkk-class-presentation-brings-controversy-to-las-vegas-high-school/_jcr_content/featuredMedia/newsitemimage.newsimage.dimg/013113-national-ku-klux-klan-kkk-racist-las-vegas-school-presentation.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.