Richard III. a kniežatá vo veži

princovia-vo-veziZmiznutie dvoch mladých princov v lete 1483 predstavuje jednu z najväčších záhad anglickej histórie. Z ich zajatia a usmrtenia bol obvinený ich strýko, ktorý sa stal kráľom Richardom III. Bol však v tomto prípade skutočne vinný? Zmanipulovala ho k tomu ďalšia osoba? Existuje iné vysvetlenie celej záležitosti? Aké sú názory na to, čo sa princom v Toweri skutočne prihodilo? Ak sa chcete dozvedieť viac, dočítajte dnešný článok magazínu Magistra História do konca. 

Obvinenie Richarda zo strany Mora

Prvým, kto Richarda III. obvinil zo zákerného činu vraždy vlastných synovcov, bol tudorovký historik, kancelár anglického kráľa Henricha VII. (1491-1547) a autor slávnej Utópie,  Thomas More (1478-1535). Podľa neho nariadil Richard v lete 1483 zavraždiť synovcov jednému zo svojich katov, ktorý princov udusil vankúšmi v spánku. Aby More dodal historke presvedčivosť, udáva viaceré detaily aj približný čas vraždy (okolo polnoci). Práve na tejto verzii založil svoju tragédiu Richard III. aj najväčší anglický dramatik všetkých čias, a teda William Shakespeare (1564-1616). More aj Shakespeare tak popisujú Richarda ako bezohľadného hrbatého zloducha túžiaceho po moci.

Niektorí historici sú však presvedčení, že More popísal Richarda v tak zlom svetle náročky a nie celkom pravdivo. Mohlo ísť o jeho snahu udržať si priazeň Tudorovcov a zaistiť vlastnú kariéru, nakoľko Henrich VI. (1457-1509) porazil Richarda v roku 1485 v bitke pri Bosworthe, a tak priviedol na anglický trón novú dynastiu. Ak by to bolo tak, Richard bol obvinený z vraždy neprávom a skutočný vrah unikol pozornosti.

Dve storočia po zmiznutí princov sa našli ich telá, hoci ich skutočnú identitu sa nikdy potvrdiť nepodarilo. Boli totiž okamžite pochovaní a znova zmizli z dosahu vedcov. Tento prípad vždy spájal nedostatok usvedčujúcich dôkazov. Ak porovnávame motiváciu a možnosti potenciálnych vrahov, máme viacero hlavných podozrivých.

Kráľova smrť spúšťa kolotoč intríg

Tak či onak, semiačka zločinu boli zasiate dňa 9. apríla 1483 spolu s náhlou smrťou kráľa Eduarda IV. (1442-1483). Anglicko sa v tom čase nachádzalo v kríze a dedič trónu Eduard V. (1470-1483) mal v čase smrti svojho otca len 12 rokov, nemohol teda chrániť Anglicko mečom, viesť ho do boja, a súčasne reprezentovať Boha na zemi. Kráľova smrť tak vyústila do mocenského vákua, v ktorom medzi sebou zápasili o moc viaceré strany.

Na jednej z nich stál kráľov brat Richard, vojvoda z Gloucesteru (1452-1485), ktorého sám kráľ poveril vládou, až kým jeho syn nedosiahne plnoletosť. Richardova postava historikov vždy rozdeľovala, väčšina z nich sa však zhoduje v názore, že v pozícii grófa bol verným služobníkom svojho brata a ten mu dôveroval. Nemáme záznamy o tom, že Richard plánoval čokoľvek proti kráľovi alebo mal ambíciu stať sa kráľom sám.

Na Richardovu stranu sa postavil aj mocný Viliam, barón z Hastingsu (1431-1483). Ten bol poradcom kráľa Eduarda IV., ktorý mu veľmi dôveroval a jeho hlavnou úlohou bolo dozrieť na to, aby sa princ Eduard stal vo vhodnom veku skutočne kráľom a medzitým získal patričné vzdelanie, ktorým bude krajine dobre vládnuť.

Nemožno zabúdať ani na kráľovnú vdovu, Alžbetu Woodvillovú (1437-1492), ktorá bola ambiciózna, patrične vzdelaná a mala prehľad v politike. Snažila sa brániť vlastné záujmy, ako aj záujmy svojich detí a svojej rodiny. Jej ambícia sa prejavuje práve v čase smrti jej manžela, kedy sa predpokladalo, že sa utiahne do ústrania, ona sa však namiesto toho chcela stať kráľovnou regentkou.

Po smrti kráľa moc rodiny jeho manželky narastala. Jej príslušníci prebrali kontrolu nad námorníctvom a rozšírili svoju zásobu peňazí a zbraní. Práve oni sa snažili získať pre seba čo najviac vplyvu, bez ohľadu na posledné prianie kráľa a záujem ríše, hoci podobné správanie sa všeobecne skôr pripisuje Richardovi. Richard si uvedomoval, že Woodvilovci sú hrozbou pre jeho politickú pozíciu a možno aj pre jeho život. Prostredný brat Juraj, vojvoda z Clarence (1449-1478), bol počas Eduardovej vlády popravený za vlastizradu a podľa niektorých názorov v tom mala prsty samotná kráľovná.

Boj o vplyv na budúceho kráľa

Napätie ohľadom nástupníctva anglického trónu narastalo. Na základe dôkazov je zrejmé, že Richard zložil sľub, ktorým uznal za budúceho kráľa svojho synovca Eduarda. V týchto časoch pritom bola bežná viera, že ak niekto poruší zložený sľub, zhorí v pekle. Skutočný Richardov charakter sa prejavuje pri postave následníka trónu, ktorého potreboval tak Richard, ako aj jeho matka Alžbeta. Kto mal mladého princa pod svojim vplyvom, ten kontroloval Anglicko.

Koncom apríla 1483 sa tak princ Eduard ocitol v centre pozornosti boja o moc. Jeho strýko ho potreboval na potvrdenie svojej pozície ochrancu a jeho matka na schválenie politickej dominancie svojej rodiny. Eduard bol považovaný za vzdelaného, inteligentného a veľmi sympatického mladíka. Jeho spoločníkom sa stal ovdovený brat kráľovnej, Anton Woodville, gróf Rivers (1440-1483).

Alžbeta bratovi prikázala, aby Eduarda priviedol do Londýna pre okamžitú korunováciu. Sledovala tým upadnutie Richardovej pozície a naopak vzrástla moc rodiny Woodvilovcov. Gróf Rivers (Earl Rivers) a Eduard sa nachádzali na ceste asi 70 míľ od hlavného mesta, keď ich zastavil Richard, ktorý ich príchod do Londýna považoval za ohrozenie svojej pozície ochrancu.

Tí, ktorí sú presvedčení o Richardovej nevine v prípade usmrtenia princov, pokladajú za vraha Henricha Strafforda, vojvodu z Buckinghamu (1454-1483). Ten bol počas vlády Eduarda IV. dočasne odstavený z centra moci, v tomto čase sa ale vracal späť na výslnie. Bol priam archeotypom stredovekého šľachtica, ktorý je žiadostivý, lakomý, nestabilný a hlavne ambiciózny. Využil Richardovu slabinu, ktorý bol až príliš viazaný na svojho brata. Keď ho stratil, ocitol sa v spletitej pavučine paniky. Vojvoda z Buckinghamu mohol byť tej mienky, že ak bude Richardovi našepkávať, ako postupovať, pôjde cestou, akú by od neho ľudia čakali a aká by súčasne vyhovovala jemu samotnému.

Narastajúca moc Richarda a Buckinghama

Dňa 29. apríla 1483 prebehla spoločná večera Richarda, vojvodu z Buckinghamu a baróna Riversa. Napriek očividnému napätiu medzi zúčastnenými sa veselo pilo a jedlo, hoci za priateľskou fasádou sa formovala zápletka. Názory sa rozchádzali v tom, či za ňou stál Richard alebo Buckingham. Tak či onak, na druhé ráno bol Rivers zatknutý. Išlo o prvý krok v konšpirácii, ktorá mala spraviť z Richarda kráľa? Alebo išlo o legitímny akt ochrany vlastnej pozície? Skôr sa jednalo o reakciu na hrozbu, nakoľko Rivers zosobňoval vplyv Woodvilovcov.

Nech už bol Richardov motív k tomuto činu akýkoľvek, dostal sa pod veľký tlak a obhajoval sa, že zadržanie Riversa bolo v záujme ochrany princa. Ten sa však proti svojmu strýkovi postavil a požadoval Riversovo prepustenie, ktoré Richard odmietol. Tak sa postavil Eduardovmu nariadeniu a určite si uvedomil, že tento 12-ročný chlapec raz bude kráľom a zrejme nezabudne na túto urážku. 

Stále však nemáme dôkazy, ktoré by naznačovali, že by v tomto bode Richard plánoval prevziať trón. Stavia sa proti tomu napríklad fakt, že pripravuje korunováciu svojho synovca, necháva raziť mince s jeho podobou, objednáva oblečenie pre korunováciu a princ v tomto času prebýva v londýnskom Toweri. Tu je treba mať na pamäti, že Tower sa stal temným miestom súdov a rozsudkov až za Tudorovcov, predtým bol pokladňou aj kráľovskou rezidenciou.

V polovici mája 1483 bol Richard potvrdený ako ochranca a jeho rivali bolivo väzení alebo v úkryte. Kráľovná vdova sa s mladším synom presunula do Westminsteru a kríza sa na čas zdala byť prekonaná. Pozemky Woodvilovcov však začínali byť ilegálne zaberané bez súdov a Buckingham začal pravdepodobne Richarda presviedčať, aby si privlastnil viac moci, skôr než ho predbehnú Woodvilovci.

Odstránenie baróna z Hastingsu

V júni 1483 si Richard uvedomil, že by mohol svoju pozíciu udržať prevzatím koruny. Zároveň mu ale bolo jasné, že by si tak súčasne znepriatelil svojich spojencov, vrátane baróna z Hastingsu. Ten síce stál proti Woodvilovcom, zároveň by ale nikdy neschválil násilnú uzurpáciu moci z Richardovej strany. Bol skúseným politikom a disponoval najväčším súkromným pozemným vojskom.

Na scéne tak stoja tri veľké bloky moci, ktoré sa vzájomne nervózne sledujú (Richard, Hastings a Woodvilovci). Ak by sa dva proti tretiemu spojili, bol by to jeho koniec. Näpatie sa vyostrilo ešte viac v momente, keď Richard nadobudol presvedčenie, že Hastings tajne podporuje Woodvilovcov.

K obzvlášť dramatickej okolnosti došlo 13. júna 1483 počas zasadnutia Kráľovskej rady. To sa spočiatku nieslo v pozitívnom duchu a Richard bol v dobrej nálade. Náhle sa však zdvihol a keď sa vrátil, bol ako premenený. Začal rozprávať, Hastings na to reagoval neisto, Richard sa nahneval a nechal ho zatknúť ako zradcu a okamžite popraviť bez predchádzajúceho súdu, čo bolo niečo veľmi neobvyklé.

Tento akt kalkulovaného násilia zapôsobil a v ňom sa podľa Mora prejavuje Richardova zákerná a premenlivá povaha. Je však možné, že v tomto momente sa Richard dozvedel o tom, že Hastings proti nemu vedie rozsiahly komplot. Mohol sa cítiť ohrozený, a tak sa rozhodol zaútočiť ako prvý. Tiež je možné, že Buckigham Richarda presvedčil, že ak raz bude chcieť byť kráľom, musí sa Hastingsa zbaviť.

Zadržanie oboch bratov a ich nelegitímnosť

O tri dni neskôr prišiel Buckingham do Westminsteru a požadoval po kráľovnej vdove, aby mu vydala svojho mladšieho syna Richarda. Ak by Richard, vojvoda z Gloucesteru, chcel uzurpovať trón, musel mať vo svojej kontrole oboch bratov. Pokiaľ by mal len staršieho, právo na trón by automaticky prešlo na jeho mladšieho brata. Ak by kráľovná vdova syna nevydala dobrovoľne, vzali by ho so sebou násilím a možno by ho aj usmrtili. Fakt, že sa do Richardových rúk dostal mladší brat, spečaťuje osud toho staršieho. Je očividné, že Richard chcel mať bratov pod kontrolou, stále však zostáva otázne, či ich aj plánoval zabiť. Podľa niektorých historikov sa to prieči s lojalitou, ktorú prechovával voči svojmu bratovi kráľovi.

V júni 1483 prehlásil biskup Robert Stillington (1420-1491) pred kráľovskou radou, že niekoľko rokov predtým, než sa kráľ Eduard IV. oženil s Alžbetou Woodvilovou, zosobášil kráľa s lady Eleanor Talbotovou, neskôr Butlerovou. To znamenalo, že druhé kráľovo manželstvo je automaticky neplatné a všetky deti z neho pochádzajúce sú považované za nelegitímne. Rada bola novinkou zdesená a zdá sa, že prekvapila aj Richarda. Nie sú dôkazy o tom, že by bol biskup skorumpovaní alebo konal na niečí príkaz, rada mu tak nemala prečo neveriť.

Dňa 6. júla 1483 bol Eduard V. parlamentom prehlásený za nelegitímneho a namiesto neho bol za nového anglického kráľa korunovaný Richard, ktorý nastúpil na trón ako Richard III. Problém s prítomnosťou princov však pretrvával, hoci po zverejnení ich nelegitímnosti ich už nebolo nutné zniesť zo sveta.

Stál za zmiznutím princov Buckingham?

Poslednýkrát boli princovia videní na prelome júna a júla 1483, keď sa hrali v okolí Towera. Ten bol obrovským komplexom a zatiaľčo niektoré jeho časti boli veľké a priestranné, iné boli temné a tmavé. V nich chlapci zmizli a nikdy viac sa nenašli. Richard III. v tomto momente už sedel na tróne ako kráľ a zo strany svojich synovcov sa nemal čoho obávať, nakoľko už nemali nárok na trón. Tri týždne po korunovácii bolo však jasné, že predsa len nie je úplne v bezpečí, nakoľko sa pripravoval pokus o oslobodenie princov z Toweru, čo mohol byť jasný podnet k ich vražde.

Z tej by však profitoval nielen Richard, ale aj Buckingham, druhý najmocnejší muž v kráľovstve (prilepšil si zo zisku pozemkov Woodvilovcov). Okrem toho sa tajne pridal na stranu Henricha Tudora, budúceho kráľa Henricha VII. a možno tak chlapcov odstránil z jeho cesty na trón, aby si tak zaistil priazeň nového mecenáša. Určite si uvedomoval, že z podobného činu by ľudia vinili Richarda III. a nie jeho, nakoľko bol kráľom a niesol za princov v Toweri zodpovednosť.

Bol Eduard chorý a Richard utiekol?

Ďalšou teóriou je, že princovia vôbec zavraždení neboli. Je známe, že princa Eduarda často v Toweri navštevoval lekár, chlapec teda mohol byť chorý. Z detí Eduarda IV. a Alžbety štyri zomreli vo veku okolo 13 rokov. Jeho smrť v tom istom veku by teda nemusela byť ničím neobvyklým. Tower nie je práve najzdravším miestom pre pobyt detí a ľahko sa v ňom podlieha chorobám, je teda skutočne možné, že princ Eduard v tejto dobe skutočne v Toweri zomrel na chorobu.

Nikdy sa neobjavil nikto, kto by sa zaňho považoval, to však neplatilo o druhom princovi Richardovi, grófovi z Yorku. Možno sa teda domnievať, že Richardovi sa z Toweru podarilo utiecť. Najslávnejším ašpirantom na jeho postavu bol Perkin Warbeck (1474-1499), ktorý vstupuje na scénu počas vlády Henricha VI. a prichádza k svojej potenciálnej tete, grófke Margaret z Yorku (1446-1503), neskôr flámskej vojvodkyni, ktorá ho uznala za svojho synovca. Anglický kráľ minul na zadržanie svojho potenciálneho rivala obrovské množstvo peňazí a neskôr ho nechal popraviť.

Kat Richarda III. sa priznáva k vražde

Podľa Thomasa Mora dal Richard III. príkaz princov popraviť svojmu katovi Jamesovi Tyrellovi (1450-1502), ktorý sa v roku 1502 ocitol vo väzení a vraj sa k svojmu činu priznal. Súdu sa zúčastnil aj kráľ Henrich VII. so svojou manželkou Alžbetou z Yorku (1466-1503), sestrou zmiznutých princov. Kráľovský pár pritom len krátko predtým pochoval svojho prvorodeného syna a nástupcu na trón, Artura (1486-1502). Napriek tomu sa súdu a následnej popravy zúčastnil. Ich prítomnosť bola podľa Mora potvrdením jeho teórie, podľa ktorej sa Tyrell počas vypočúvania priznal k vražde princov, hoci nie je jasné, či tak konal na príkaz Richarda III. alebo inej osoby.

___________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Richard III. – Princes In The Tower

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/c/c0/Princes.jpg/800px-Princes.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.