Rímska provincia Noricum

Územie rímskej provincie Noricum sa rozkladalo na území dnešného Rakúska, Nemecka a Slovinska. Okrem juhovýchodu tejto oblasti bola krajina väčšinou hornatá s neúrodnou pôdou, čo viedlo obyvateľstvo skôr k pastierskemu spôsobu života. K čiastočnému preorientovaniu obyvateľstva na pestovanie dochádzalo až za čias provincie, keďže sa pristupovalo k výrubu lesov, k vysušovaniu močiarov a následnej premene takýchto oblastí na poľnohospodársku pôdu. Noricum však malo iné bohatstvo ako pôdy, ktorým mohlo konkurovať okolitým krajom, a teda preslávené norické železo a z neho vyrábanú oceľ, ktorou okrem domácich dielní zásobovalo kováčstva v Mézii, Panónii a severnej Itálii. Za čias Augusta bol meč práve z tejto ocele považovaný za skutočný poklad. Práve keltský kmeň Noricov bol jedným z prvých a najlepších kováčov ocele. V nemalom množstve sa taktiež našli suroviny ako zlato a soľ. Zaujímavosťou bolo napríklad zbieranie rastliny nazývanej saliunca (divoký/keltský nard), ktorá v oblasti Norica rástla v hojnom počte, a jej využívanie na výrobu parfumov.

Pôvodné obyvateľstvo v oblasti provincie Noricum pozostávalo z Ilýrskeho etnika, ktoré sa stalo podriadeným rôznym keltským kmeňom po veľkej migrácii Galov. Aj keď na začiatku to bolo množstvo kmeňov, v neskoršej provincii sa postupne vyprofilovalo iba niekoľko takých, ktoré mohli naplno využívať status priateľov a spojencov Ríma, či profitovať z tohto vzťahu ako plne romanizovaný občania impéria. Takými boli napríklad práve kmene Noricov či Tauriscov. A bol to kmeň Noricov, ktorý dal tejto oblasti meno.  Avšak, skôr ako došlo k takémuto stavu, bolo práve Noricum oblasťou, z ktorej máme prvé zmienky o takmer všetkých útokoch keltských kmeňo. Oblasť sa stala v podstate východiskom pre útoky na Itáliu v skorej rímskej republike.  Okolo roku 200 pred Kristom založilo 13 keltských kmeňov prvé keltské kráľovstvo v Európe vedené radou starších, v ktorej mal svoje zastúpenie každý kmeň. Jeho názov bol Regnum Noricum alebo Regnum Noricorum. Nasledovalo pomerne dlhé obdobie nezávislosti, keď Kelti profitovali z obchodných vzťahov s Rímom. Približne od roku 170 pred Kristom získali status ‘hospitum publicum’– teda určité oficiálne potvrdenie priateľského a spojeneckého vzťahu s Rímom.

V druhej polovici 2. stor. pred Kristom tak mohol kmeň Tauriscov práve vďaka takýmto dobrým vzťahom požiadať Rimanov o pomoc proti migrujúcej sile germánskych Teutónov a Kimbrov. Rímska armáda, ktorú viedol na pomoc Papirius Carbo, bola ale zdrvujúco porazená v roku 113 pred Kristom. Týmto germánskym kmeňom sa tak otvorila cesta na západ, kde sa ďalej pohybovali po Galii ďalších 10 rokov, vyhýbajúc sa útoku na Itáliu, avšak ich návrat do oblasti Norica okolo roku 103 pred Kristom predstavoval vážnu hrozbu. Teutóni boli nakoniec porazení Gaiom Mariom na Aquae Sextiae a Q. Lutatius Catulus porazil Kimbrov pri Vercellae, a to v rokoch 102 a 101 pred Kristom. Od tejto chvíle sa Noricum stalo pokojným pohraničným územím Rímskej ríše, no tiež ťažobné a hutnícke odvetvia hospodárstva (dôležité záujmy Ríma v tejto oblasti) sa začali ešte viac rozvíjať a vrchol bol zrejme dosiahnutý v roku 48 pred Kristom, počas zbrojenia Caesara proti Pompeiovi v občianskej vojne. Caesar bol navyše podporený aj veľmi kvalitnou auxiliárnou jazdeckou jednotkou norického kráľa Voccia, keďže počítal s tým, že Caesarovo víťazstvo upevní vzťah medzi Noricom a Rímskou ríšou. Navyše, bol to práve Voccio, kto pomáhal okolo roku 50 pred Kristom vyháňať Dákov a okolo 40 pred Kristom odrážal aj vpády Bójov. Chybu, ktorá Noricov stála ich nadštandardné vzťahy s Rimanmi urobili, keď sa pridali k obyvateľom Panónie v ich invázii na Istriu. Tento útok však odrazil Publius Silius. V roku 16 pred Kristom Voccio umiera a Noricum sa následne stáva klientelným kráľovstvom voči Rímu. Stále si však udržiavalo určitú mieru samostatnosti a skutočnou provinciou pod správou cisárskeho prokurátora sa stalo až niekedy po roku 40 za vlády Claudia. Noricovia však aj naďalej mali zjavne dobré vzťahy s Rímom, keďže získali pomerne rýchlo plné latínske občianstvo a navyše sa nikdy nemuseli vzdať svojich volených predstaviteľov. V rámci reforiem, ktoré zavádzal Dioklecián bola provincia rozdelená na dve časti – Noricum Ripense a Noricum Mediterraneum. Počas nasledujúcich dvoch storočí sa z provincie Noricum stala nárazníková zóna znášajúca útoky germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov a zároveň základňou, z ktorej vychádzali výpady proti nim. Približne od smrti Marca Aurelia však na storočie a pol zavládol krehký mier. Neskôr je to však práve Noricum, ktoré spolu s Germániou a Réciou musia znášať tlak nových migračných vĺn jednotlivých kmeňov.

____________

Autor: Dávid Šálka

Zdroje:

ANTHON, CH. 1850. A System of Ancient and Mediaeval Geography for the Use of Schools and Colleges.

BOUZEK, J, SAKAŘ, V. 1990. Římské provincie a limes romanus.

FLYNT, S. R. 2005. The military vici of Noricum. A Dissertation presented to the Faculty of the Graduate School University of Missouri-Columbia.

NOUWEN, R. 1997. The vexillationes of the cohortes tungrorum during the second century. In: Roman frontier studies 2005.

unrv.com/provinces/noricum.php

antika.avonet.cz/article.php?ID=1509

Obrázok: atterwiki.at/images/2/29/Provinz_Noricum.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.